Doležal o transsexuáloch: Žiadajú papier na to, že sú OK, aj keď evidentne OK nie sú

Česká republika 11. decembra 2017 (HSP/Foto: TASR/AP Photo/Natacha Pisarenko)

V súčasnosti sa často stáva, že ľudské snaženie sa prestáva točiť okolo podstaty nejakého problému a jeho vyriešenia či kompenzácie. To dôležité pre snahy dnešného človeka je dostať papier na to, že on alebo jeho potomkovia sú OK – aj keď úplne evidentne OK nie sú. Onen papier sa stáva našimi ružovými okuliarmi, ktoré nám dovoľujú zakrývať realitu.

Asi najrozšírenejší je dopyt po papieri na normálnosť v našom školstve, a prejavuje sa tam skutočne deviantne: Umiestnenie mentálne handicapovaných detí do triedy medzi zdravých spolužiakov. Vyslovene, aby sme zabránili zvratkom v diskusii – píšeme o inklúzii mentálne handicapovaných, nie telesne postihnutých. Tých samozrejme je potreba v záujme ich samých aj v záujme zdravej väčšiny integrovať do bežných škôl. Integrácia mentálne retardovaných do bežných škôl je ale zjavný nezmysel, na ktorý najviac doplatia oni opatrovaní mentálne postihnutí. Najlepší prípad, aký si je možné predstaviť je, že takáto inklúzia dopadne tak, že retardované dieťa nebude brzdiť celú triedu.

To je maximum, ktoré môžeme dosiahnuť. Aj keby sme sa postavili na hlavu, nedokážeme dosiahnuť, ani s pomocou tímu asistentiek, aby mentálne retardované dieťa riadne absolvovalo základnú školu. Jediným následkom nášho snaženia bude totálne vystresovaný postihnutý žiak, ktorý sa samozrejme v tej škole nič nenaučil (nemôže kvôli retardácii), ale má papier na to, že prešiel základnou školou. Ešte viac je vidieť snaha po získaní “papiera na normálnosť” u ťažko mentálne retardovaných autistov, ktorých rodičia cez deň dávajú do denného stacionára. Tieto stacionáre sú pre rodičov takto postihnutých detí nesmierne dôležité – domáca starostlivosť o retardovaného autistu môže človeka pripraviť o zdravý rozum, a čas v stacionári je jediný, ktorý môžu rodičia autistov nejako stráviť bez ich ťažkého bremena. Tieto stacionáre – opatrovne – však rodičia autistov bez výnimiek nazývajú “školou” – pričom je evidentné, že ťažko mentálne retardovaný autista je nevzdelávateľný a v tej “škole” jednoducho nemá šancu sa nič naučiť.

Napriek tomu, to volať – “škola” namiesto stacionár – destigmatizuje a rodičia aj takto hrozne postihnutých detí chcú, aby ich potomkovia chodili do “školy”. Aspoň podľa názvu. Ďalšia oblasť, kde sa nám rozšíril dopyt po papieri na normálnosť, je problematika transsexuálnych bytostí. Prvý level ešte možno pochopiť. Ak sa niekto narodí v mužskom tele a cíti sa ako žena, nie je súčasná lekárska veda schopná jeho pohlavie zmeniť. Je možné sériou chirurgických a hormonálnych zákrokov dosiahnuť to, že onen pôvodne muž ako žena vyzerá. Vaječníky však nemá, reprodukovať ako žena sa nemôže, a v podstate jeho premena je premenou kozmetickou.

Ku skutočnej zmene pohlavia nedošlo, pretože to nevieme. Takáto úprava je ešte pochopiteľná, transsexuálné bytosti veľmi trpia. Avšak už pred niekoľkými rokmi som sa stretol so skupinou transľudí, ktorí požadovali, aby im bolo úradne, papierovo zmenené pohlavie, bez toho aby sa vzdali pohlavných žliaz toho pohlavia, ktoré chceli opustiť. Jednoduchšie – muž, ktorý sa cítil ako žena, chcel identitu a doklady v ženskom rode, ale zároveň si chcel ponechať semenníky. Takáto “premena” je už zjavne úplný nezmysel, ide len o vystavenie nezmyselného papiera – napriek tomu po ňom existuje medzi transľuďmi značný dopyt.

Táto móda premenovanie a prepapierovania je dnes tak rozšírená, že sa pomaly stráca význam reality a kľúčový začína byť ten papier. Avšak situácia, kedy nehovoriaci mentálne postihnutý autista má papier, že vychodil základnú školu, a bytosť so semenníkmi má papier, že je žena, znamená koniec civilizácie. Popretie reality v mene nejakých bludov o politickej korektnosti.

Jiří Doležal, Relfex.cz, krátené