„Ostal som skutočne dojatý radosťou, nehou, mladosťou a noblesou kolumbijského ľudu. Je to naozaj vznešený ľud, ktorý sa nebojí vyjadriť, to čo cíti, nemá strach cítiť a prejaviť to navonok.“

Na otázku, čo by Svätý Otec rád videl v Kolumbii, ak by sa do latinskoamerickej krajiny mohol vrátiť o niekoľko rokov, odpovedal:

„Páčilo by sa mi, ak by motto bolo «Urobme druhý krok», to by sa mi páčilo [motto 20. apoštolskej cesty pápeža Františka do Kolumbie bolo «Urobme prvý krok» – pozn. red.]. Bolo to – myslel som si, že viac, počítal som šesťdesiat rokov, ale povedali mi, že – viac menej 54 rokov gerily a tam sa nahromadí veľmi veľa nenávisti, mnoho zášti, zlej krvi, toľko chorých duší… a choroba nie je vinná, prichádza, zachváti ťa ako osýpky…“

Problém korupcie a cesta k odpusteniu

Podľa pápežových slov túto „chorobu nenávisti“ národa spôsobila okrem vojenských jednotiek korupcia. V súvislosti s mierovým procesom vyzdvihol prímerie zo strany Národnej oslobodzovacej armády (ELN).

Svätý Otec má nádej, že práve v dobrej vôli je sila kolumbijského národa. „Národ chce dýchať, musíme mu však pomôcť a to blízkosťou, modlitbou a predovšetkým pochopením toho, koľko bolesti je vo vnútri mnohých ľudí,“ dodal Petrov nástupca.

Pápež na otázku, či je správne potrestať skorumpovaných ľudí exkomunikáciou, reagoval týmito slovami:

„Všetci sme vždy hriešnici a vieme, že Pán je nám blízko, že on sa nikdy neunaví v odpúšťaní… Problém však je, že skorumpovaný človek sa unaví v žiadaní o odpustenie a zabúda, ako sa prosí o odpustenie. Toto je vážny problém.

Je to stav necitlivosti pred hodnotami, pred deštrukciou, vykorisťovaním ľudí. Nie je schopný prosiť o odpustenie. Je to ako odsúdenie, pre ktoré je veľmi ťažké pomôcť skorumpovanému človeku, veľmi ťažké. Boh to však môže urobiť. Ja sa za to modlím.“

Protagonistom urovnania nepokojov by mal byť ľud

Novinárov ďalej zaujímalo, či je možné aplikovať model zmierenia, akým prechádza Kolumbia na ďalšie konflikty vo svete. Podľa slov Svätého Otca je dôležité do procesu zapojiť viaceré strany:

„Myslím si, že tieto technicko-politické žiadosti pomáhajú. Niekedy, aby sa vyšlo z krízy, vyžaduje si to zákrok OSN. Mierový proces však bude napredovať hlavne vtedy, keď ho do rúk vezme ľud. Ale ak sa ho ľud nezmocní… áno, možno máličko kráčať vpred, urobiť kompromis… avšak to, čo som sa snažil povedať počas tejto cesty je, že buď je protagonistom urovnania nepokojov ľud, alebo sa [krajina] dostane len do nejakého bodu… Avšak ak to vezme do rúk ľud, je schopný urobiť to správne. Povedal by som, že toto je správnejšia cesta.“

Ekológia a morálna zodpovednosť svetových lídrov

Ďalšiu otázku, ktorú novinári položili pri spiatočnom lete z Kolumbie do Ríma pápežovi Františkovi sa týkala ekológie a morálnej zodpovednosti svetových lídrov, ktorí odmietajú spolupracovať s inými krajinami na kontrolovaní skleníkových plynov [narážajúc na nedávne rozhodnutie USA – pozn. red.], lebo odmietajú, že ide o dielo človeka.

Podľa slov Svätého Otca, „ten, kto toto popiera by mal ísť za vedcami a opýtať sa ich“. „Oni hovoria jasne,“ vysvetlil pápež a dodal:

„Myslím si, že ide o niečo, o čom netreba žartovať. Je to veľmi vážna vec. A vy sa ma pýtate: aká je morálna zodpovednosť? Každý má tú svoju. Aj politici majú tú svoju. Každý má vlastnú zodpovednosť. Podľa odpovede, ktorú dávajú.“

Severná Kórea a problematika zbrojenia

Novinárov ďalej zaujímalo, prečo v tejto oblasti chýba akési „vstúpenie si do svedomia“ zo strany vlád, ktoré sa viac zaujímajú o iné sektory, napr. o problematiku zbrojenia. Príkladom je podľa nich Severná Kórea. Odpoveď podľa slov pápeža Františka možno nájsť v Starom zákone:

„Prichádza mi na um veta zo Starého zákona, myslím, že je to v Žalmoch: ,Človek je hlúpy, je to tvrdohlavec, ktorý nevidí’. Jediné stvorenie, ktoré šliapne znova do tej istej diery je človek. Kôň alebo ďalší to neurobia, veru nie.

Je tu pýcha, samoľúbosť… A potom tu máme boha ,peňazí’, však? Nielen vo vzťahu k stvorenstvu: mnohé veci, sú tu mnohé rozhodnutia, mnohé protirečenia, a niektoré z nich závisia od peňazí. Dnes som v Cartagene začal z jednej strany – nazvime ju, že je to tá chudobná časť Cartageny. Biedna. Tá druhá strana je turistická, bohatá a luxusná bez morálnych rozmerov, povedzme to tak.

Tí, ktorí tam chodia, si to neuvedomujú? Alebo analytici, sociálni politici, nevšímajú si to? ,Človek je hlúpy’, píše sa v Písme. A tak je tomu, keď niektorí nechcú vidieť, nechcú vidieť. Hľadia len na jednu stranu. Neviem, a čo sa týka Severnej Kórey, poviem vám pravdu: skutočne to nechápem. Lebo skutočne nerozumiem tomu svetu geopolitiky, je to na mňa priveľa.“

Zmena imigračných zákonov v USA a ohrozená budúcnosti mladých

Mexická novinárka Valentina Alazraki sa opýtala: „Svätý Otec, vždy keď sa stretnete s mladými, v akejkoľvek časti sveta, vždy hovoríte: «Nedajte si ukradnúť nádej, nedajte si ukradnúť radosť a budúcnosť». Žiaľ v USA bol zrušený zákon „Dreamers“, snívajúcich: hovoríme o 800 tisíc mladých, mnohých Mexičanoch, Kolumbijčanoch, z mnohých krajín. Nemyslíte si, že s týmto zákonom, jeho zákazom, títo mladí stratia radosť, nádej, budúcnosť?“ Pápež František odpovedal:

„Počul som o tomto zákone, nemal som možnosť prečítať si jeho články a to, ako sa vo veci rozhoduje. Nepoznám ho dobre, ale… oddeliť mladých, po prvé, od rodín, nie je niečo, čo prinesie dobré ovocie: ani pre mladých, ani pre rodiny. Myslím si, že tento zákon, ktorý, ako sa domnievam, prichádza nie z parlamentu, ale z exekutívy, – ak je to tak, ale nie som si istý –, je nádej že sa ešte trochu popremýšľa. Pretože som počul hovoriť prezidenta Spojených štátov: predstavuje sa ako človek pro-life, a ak je skutočne pro-life rozumie, že rodina je kolíska života, a že sa musí obhájiť jej jednota. Ale mám záujem preštudovať si dobre ten zákon.

Ale naozaj, keď sa mladí cítia – vo všeobecnosti, v tomto prípade alebo v iných prípadoch – zneužívaní, ako v toľkých prípadoch, nakoniec sa cítia bez nádeje. A kto im ju ukradne? Droga, iné závislosti, samovraždy… Samovraždy mladých, to je veľmi silné, a prichádzajú vtedy, keď sú odtrhnutí od koreňov. Je veľmi dôležitý vzťah mladého človeka so svojimi „koreňmi“. Vykorenení mladí, dnes, prosia o pomoc: chcú znovu nájsť korene. Preto veľmi nalieham na dialóg medzi mladými a starými, trošku preskočiac rodičov. Nech sa rozprávajú s rodičmi. No so starkými preto, lebo tu sú korene, a sú trošku vzdialenejšie, aby sa vyhlo konfliktom, ktoré môžu mať s tými bližšími koreňmi, akými sú tie rodičovské. Ale mladí dnes potrebujú znovu nájsť korene. Akákoľvek vec, ktorá ide proti koreňom, kradne ich nádej.“

Cirkev a štát v otázke migrácie z Afriky: otvorené srdce, rozvážnosť, integrácia, humanitárna pomoc

Fausto Gasparroni z talianskej agentúry ANSA sa opýtal na záležitosť migrantov smerujúcich z Afriky do Európy: „Nedávno talianska Cirkev vyjadrila isté pochopenie smerom k novej politike vlády o obmedzení vycestovania z Líbye, a teda aj vylodení… Čo si myslíte o tejto politike zablokovania vycestovania, berúc do úvahy aj fakt, že migranti, ktorí zostanú v Líbyi – ako to dokumentovali aj prieskumy – žijú v neľudských podmienkach, veľmi ošemetných?“ Pápež František odpovedal:
„Cítim povinnosť vďačnosti voči Taliansku a Grécku, pretože otvorili svoje srdce migrantom. Ale nestačí otvoriť srdce. V otázke migrantov je prvá vec mať otvorené srdce, vždy. Tiež je to príkazom Božím ich prijať, „pretože ty si bol otrokom, migrantom v Egypte“ – to hovorí Biblia.

Ale vláda musí spravovať tento problém s cnosťou prislúchajúcou tomu, kto vládne, a tou je rozvážnosť. Čo to znamená? Po prvé: koľko máme miest? Po druhé: nielen prijať ich, ale integrovať ich. Integrovať. Videl som príklady – tu, v Taliansku – krásnej integrácie. Keď som išiel na Univerzitu Roma Tre, kládli mi otázky štyria študenti. Poslednej z nich som sa prizrel: veď túto tvár poznám! A bola to jedna z tých, čo menej ako rok predtým prišli z Lesbosu spolu so mnou v lietadle. Naučila sa jazyk, a keďže študovala biológiu vo svojej vlasti, urobila rozdielové skúšky a pokračovala. Naučila sa reč… Toto sa volá integrovať. Pri ďalšom lete, myslím že keď sme sa vracali zo Švédska, som hovoril o švédskej politike integrácie ako o vzore, ale aj Švédsko povedalo s rozvážnosťou: „Počet je tento; viac nemôžeme“, pretože je tu nebezpečenstvo neintegrovania sa.

Po tretie, je to problém humanitárny, to čo ste spomínali. Ľudstvo si uvedomí existenciu týchto lágrov, tam, v tých podmienkach o ktorých ste hovorili, na púšti, videl som fotografie… Prvá vec: kto z toho ťaží… Vy ste, myslím, hovorili o talianskej vláde: mám pocit, že robí všetko pre humanitárne práce, aby riešila aj problém, ktorý nemôže vziať na seba. Nuž: srdce vždy otvorené, rozvážnosť, integrácia a humanitárna blízkosť.

A je tu ešte posledná vec, čo chcem povedať, a platí to hlavne pre Afriku. V našom kolektívnom podvedomí je jedno heslo, jeden princíp: „Z Afriky treba vyťažiť“. Dnes v Cartagene sme videli jeden príklad vykorisťovania, ľudského, v tomto prípade. A jeden predstaviteľ vlády o tom povedal peknú pravdu: «Tí čo utekajú pred vojnou, to je iný problém; ale mnohí ktorí utekajú pred hladom: investujem tam, aby sa rozvíjali.» Ale v kolektívnom podvedomí je, že vždy keď idú toľké rozvinuté krajiny do Afriky, je to pre zneužitie. A toto musíme otočiť: Afrika je priateľka a treba jej pomáhať, aby sa rozvinula. Potom tie ďalšie problémy s vojnami pôjdu bokom. Neviem, či som to týmto objasnil…“

Kríza vo Venezuele a naliehavosť humanitárnej otázky

Francúzsky vatikanista Xavier Le Normand z „I. Media“ sa zaujímal o Venezuelu, ktorú pápež František počas návštevy Kolumbie vyzval odmietnuť každý typ násilia v politickom živote a po omši v Bogote sa Svätý Otec pozdravili s piatimi venezuelskými biskupmi: „Vaša Svätosť, … všetci vieme, že Svätá stolica bola a ešte je veľmi angažovaná v dosiahnutí dialógu v tejto krajine. Sú to už mesiace, čo žiadate o ukončenie násilia. Ale prezident Maduro má na jednej strane veľmi útočné slová voči biskupom, a na druhej strane hovorí, že je s pápežom Františkom. Nebolo by možné použiť silnejšie a azda jasnejšie slová?“ Svätý Otec odpovedal:

„Verím, že Svätá stolica hovorila silne a jasne. To čo hovorí prezident Maduro nech vysvetlí on, ja neviem, čo má vo svojej mysli. Ale Svätá stolica urobila veľa, poslala tam pracovnú skupinu štyroch bývalých prezidentov, poslala tam nuncia prvého stupňa, potom hovorila. Hovorila s jednotlivcami, hovorila verejne. Ja som mnohokrát pri modlitbe Anjel Pána hovoril o situácii hľadajúc vždy východisko a pomáhajúc, ponúkajúc pomoc k vyriešeniu. Neviem… ale sa zdá, že je to veľmi ťažké, a to, čo je najbolestnejšie, je humanitárny problém. Množstvo ľudí odtiaľ buď uteká, alebo trpia… a je tam aj problém humanitárny, ktorý musíme pomôcť vyriešiť za každú cenu. Myslím, že OSN by aj tam malo dať o sebe vedieť, aby pomohlo.“

Deti v rukách milujúcich rodičov sú nádejou do budúcnosti

Svojmu 40-minútovému rozhovoru s novinármi dal pápež František nasledujúcu bodku:

„To, čo sa ma najviac dotklo bolo, že otcovia a mamy zdvíhali svoje deti, aby ich ukazovali pápežovi, a aby ich pápež požehnal. Akoby hovorili: ,Toto je môj poklad, toto je moja nádej, toto je moja budúcnosť. Verím v to’. Skutočne sa ma to nesmierne dotklo. Táto neha. Oči tých otcov a tých matiek. Prekrásne. Nádhera! Je to symbol, symbol nádeje budúcnosti. Národ, ktorý je schopný rodiť deti a potom ich ukazovať, ukazovať ich akoby hovoriac: ,Toto je môj poklad!’ Je to národ, ktorý má nádej a budúcnosť.“