Bratislava 19. februára 2017 (HSP/Foto:internet)

V rade zmužilých bojovníkov Krista, ktorí krvou svojou polievali strom viery a meno Spasiteľa vyznaním svojím oslavovali, vysoko ctený bol po všetky časy kňaz a mučeník Valentín.

Cisár Klaudius II. roku 268 , javil za svojho krátkeho panovania k ľudu vľúdnosť a ľudskosť, za iných tyranov vzniknuté prenasledovania kresťanov však nezastavil, miestodržitelia a prefekti jeho žíznili z nenávisti za krvou, alebo z lakomstva za statkami veriacich. V ten čas, keď Klaudius nachádzal sa v Ríme, lapili medzi inými aj bohatstvom ducha a svätosťou života vynikajúceho kňaza Valentína. Po niekoľkých dňoch doviedli ho pred cisára, ktorý ho vľúdne oslovil:

„Slyším chváliť ťa, čo muža statočného a múdreho, život tvoj však nepáči sa mi,  prečo nechceš byt naším priateľom? Prečo držíš s onými, ktorí bezbožnou poverou svojou naši a ríše našej nepriatelia sú.“

Valentín uisťoval vážne, že on ku cisárovi a k ľudu jeho najvrelšiu lásku chová v srdci svojom, že svedomito poslúcha zákony krajinské, že každodenne modli sa za neho a odporúča všemocnej ochrane Pána neba a zeme. Keď toto slyšal jeden, sudca učený, obávajúc sa, žeby takéto vyznanie blahonosne účinkovať mohlo na cisára,  pýtal sa svätého:

„Ako ale zmýšľaš o bohoch našich, o veľkom a dobrotivom Jupiterovi, a o mocnom Merkúrovi?“

Valentín odvetil úprimne:

„ O týchto myslím, že alebo nikdy nejestvovali, alebo že boli biedni, smrteľní ľudia ako my, ktorí v čas života svojho slúžili jedine hanebnému smilstvu.“

Na tieto slová kričal učený sudca:

„Valentín sa rúha bohom a cisárovi!“  Cisár však nepovšimol si týchto slov, lebo si zamiloval Valentína. Valentín toto spozorujúc, použil príležitosti a mal k tomu cisára, aby sa obrátil a veril v Krista, tým že sám spasenia dôjde, hranice ríše svojej rozšíri a všetkých nepriateľov svojich premôže. Zdalo sa, že tieto slová dotkli sa srdca cisárovho , sotva to však spozoroval zlomyseľný prefekt mesta, Kalfurnius, nahlas vykríkol:

„ Slyšte, otcovia ľudu, ako tento človek cisára mámi. My, my máme staré náboženstvo opustiť, ktoré sme do seba vsali s mliekom materským, my márne zradiť bohov svojich a zbaviť sa ochrany ich!“

Na tieto slová prestrašený cisár Klaudius, bojac sa, aby nepovstala vzbura ľudu, odovzdal mužného kňaza do rúk prefektových, aby ho k odpadnutiu zviedol alebo potrestal. Kalfurnius však odovzdal svätého sudcovi Asttriovi, ktorý ho priviedol do svojho príbytku, aby tam s ním súd viedol. Rimania mali v obyčaji vo dvoroch a dvoranách stavať malé sochy bôžikov domácich a rodinných, pred ktorými priatelia a hostia na kolenách modlievali sa za ochranu a požehnanie domácich. Sotva Valentín prekročil prah domu sudcovho držiac sa obyčaje pohanskej, začal sa modliť takto:

„Ó Pane a Bože! Osvieť všetkých, ktorí ešte vo tmách modloslužby pohrúžení sú a daj poznať, že Ježiš Kristus je svetlo sveta.“

Keď Asterius tieto slová slyšal, pýtal sa:

„Ako môžeš hovoriť, že tvoj Kristus je pravé svetlo sveta ?“  Valentin mu odpovedal:

„Môj Kristus je nielen pravé svetlo, On je svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na tento svet.“

Asterius odvetil na to:

„Ak máš pravdu. Mám chovanicu, dievča premilé, ktorá už od dvoch rokov slepá je. Vrátiš ak  jej zrak, hotový som vyznať, že je Kristus pravý Boh, pravé svetlo sveta, a čokoľvek žiadať budeš odo mňa, obsiahneš.“

Valentín dal dievča k sebe priviesť a padnúc na kolená, modlil sa takto:

„Pane Ježišu Kriste, Ty pravé svetlo, osvieť služobnicu svoju!“

Sotva tieto slová vyriekol, zatvorené viečka otvorili sa, a spod nich žiarili krásne očká v radostnom úžase. Asterius a manželka jeho udivením celkom podesení nad týmto zázrakom, padli k nohám svätému, a plní vrúcnej túžby pýtali sa ho, čo by teraz činiť mali, aby dosiahli spasenia?  Svätý im kázal, aby zničili domácich bôžikov, tri dni sa postili a odpustili všetkým nepriateľom svojim. Asterius svedomite vyplnil rozkaz Valentína, prepustil na slobodu otrokov a so všetkými domácimi, počtom 40, pokrstiť sa dal. Keď o tom slyšal cisár, obávajúc sa povstania rudu, dal Valentína a všetkých obrátených uvrhnúť do žalára, a potom 14. februára roku 270. sekerou sťať. Istá kresťanská matróna dala pochovať pozostatky svätého mučeníka, na jeho hrobe neskôr pod pápežom Júliusom veriaci vystavili krásny kostol.

Bez pochyby si počul, že pocestnému niekedy ako zo zeme svetielka vystupujú, keď samotný v čas nočný niekam cestuje. Ak ide za týmito svetielkami, ľahko zablúdi, zíde z cesty, zabŕdne do bahien a močidiel, a konečne nevie si rady, ako odtiaľ vyviaznúť. Tieto svetielka nazývame bludičky. Reči osvietencov a vzdelancov nášho veku, ktorí nič iného nechcú za pravdu držať, leda čo im ich zle upotrebený rozum hovorí, sú takéto bludičky! Terajších tak zvaných osvietencov a vzdelancov zviedol len ich zneužitý rozum s pravej cesty a oni opäť zvádzajú druhých ľudí na bezcestie. Ó koľko tisíc ich už prišlo týmto spôsobom o pravdu a s ňou o pokoj a poklad srdca! Preto never takýmto bludičkám,  never každému, kto svoju mienku za čistú múdrosť vydáva, nedôveruj tým, čo za našich časov sväté  učenie Ježišovo, vieru svätú katolícku drzo posudzujú, tajomstvá jej, ktoré ich krehkým rozumom svojím chápať nemôžu, zapierajú a zavrhujú. Jesto len jedno pravé svetlo, ktoré neklame, a toto svetlo je Ježiš Kristus. On sám praví o sebe :

„Ja som pravé svetlo sveta, kto mňa nasleduje, nechodí v temnotách, lež nadobudne pravého svetla, čistej pravdy, ktoré vedie k životu.“

Kristus je jasné, čisté svetlo svojím svätým príkladom a svojím svätým učením, ktoré cirkev svätá katolícka v úplnej rýdzosti a neskazenosti  v sebe chová a udržuje. Drahý čitateľ! Ak nasleduješ Krista, súc tichý, pokorný, poslušný, cudný, trpezlivý, so stavom svojím spokojný, Bohu oddaný, ku všetkým ľuďom láskavý, k chudobným a núdznym slúžiaci ako Ježiš, vtedy nechodíš po bludných cestách. Ak pozoruješ  jeho hlas, ktorý sa ozýva z úst kňazov jeho, zachovávaš slová jeho, nepoblúdiš nikdy na svojich cestách, ba presvedčíš sa, že je to všetko pravda, čo Ježiš praví, a srdce tvoje oplývať bude pokojom a blaženosťou. Hľa, všetci svätí nasledovali Ježiša, toto pravé svetlo, a nepoblúdili. Zlý svet ich mal za bláznov a život ich za nezmysel, oni však stali sa deťmi božími, dedičmi kráľovstva nebeského. Či by si nechcel nasledovať aj ty šľapaje ich a vo spoločnosti ich večne sa radovať?

Karol Jerguš