Na podujatie s politickým nábojom veľkomaďarského šovinizmu a revizionizmu, priviezol špeciálny „Rákociho vlak“ z Budapešti stovky účastníkov všetkých vekových kategórií, vrátane školopovinnej mládeže, predstaviteľov rôznych maďarských organizácií ako aj exponentov z vrcholovej politiky.

Zatiaľ čo slovenské médiá udalosti nevenovali pozornosť, naopak, maďarské o nej intenzívne informovali. Médium felvidek.ma označilo udalosť za „hlavný politický ťah v Borši“ a o účastníkoch píše ako o pútnikoch, ktorí „prišli z mnohých oblastí Karpatskej kotliny…“ a na železničnej stanici v Borši boli „slávnostne privítaní organizátormi a miestnymi obyvateľmi oblečenými v ľudových krojoch“. Zvláštne je, že na webstránke obce Borša o mega-podujatí niet ani zmienky.

Okázalý úvodný slávnostný sprievod od Kultúrneho domu v obci do Rákociho kaštieľa sprevádzali členovia rôznych združení z Maďarska, napr. tzv. Strážcovia tradícií a Debrecínsky posádkový orchester maďarských ozbrojených síl. Niet pochýb, že tu ide o proces budovania kultu osobnosti kontroverznej osoby Rákociho, ktorý má poslúžiť na nacionalistickú formáciu obyvateľstva.

Počas programu, ktorý sa konal na nádvorí kaštieľa, vystúpilo niekoľko vrcholových politikov maďarskej vlády, ktorí rôznymi zahmlenými a dvojznačnými vyjadreniami podnecovali občanov maďarskej národnosti žijúcich v SR a na Ukrajine (áno,  doviezli sem aj občanov maďarskej národnosti zo Zakarpatskej Ukrajiny a z ďalších susedných štátov) k nespokojnosti, k „túžbe po slobode“, k „národnej jednote“.

Miklós Dukai, štátny tajomník maďarského ministerstva verejnej správy a regionálneho rozvoja zdôraznil, že Rákociho „odkaz sa stal nadčasovým symbolom národnej jednoty a túžby po slobode, ktorá dodnes ukazuje smer pre komunitu..“ Rákociho boj za „suverenitu, stále vyvoláva aktuálne otázky o národnom sebaurčení.“ Podľa štátneho tajomníka „sloboda a vlasť sú neoddeliteľné pojmy, pre ktoré treba prinášať obete v každom čase“, k čomu Rákoci dáva „príklad vytrvalosti a zodpovednosti“ na dosiahnutie „národnej jednoty“.

Máme chápať slová štátneho tajomníka tak, že Slovenská republika nie je vlasťou pre občanov maďarskej národnosti, a že sa majú „oslobodiť“? A od čoho? Od Slovákov? Od slovenčiny? Od slovenských úradov? Preto prekáža vláde v Budapešti nový paragraf trestného zákona proti spochybňovaniu platného povojnového usporiadania štátov strednej Európy, ktorý prijala NR SR v decembri 2025?

Zsolt Németh, predseda zahraničného výboru maďarského parlamentu, povedal, že „František Rákoci položil základ ideálu spravodlivejšieho, občianskeho Maďarska“ a prispel „k spolupráci národov Karpatskej kotliny… Rákociho odkaz je rozhodujúci aj v reťazci maďarských bojov za slobodu, … prax náboženskej tolerancie a komunitného sebaurčenia sa už v jeho dobe objavila v predstihu pred mnohými regiónmi Európy.“

Na záver svojho prejavu podčiarkol: Rákociho príklad stále nesie posolstvo spolupráce, slobody a národnej zodpovednosti.

Tu vyvstáva otázka, keď teda Rákoci prispel k „spolupráci národov“, a „nesie posolstvo spolupráce“, ako to, že na podujatí nie sú štátni predstavitelia SR, štátne symboly SR?

Magdolna Závogyánová, maďarská štátna tajomníčka zodpovedná za kultúru, vo svojom prejave zdôraznila dôležitosť Rákociho dedičstva: „Tento rok nám ponúka dostatok príležitostí na to, aby sme prehodnotili osudové momenty našej minulosti a v zrkadle histórie hľadali platné odpovede aj na výzvy súčasnosti.“

Ak sa teda štátna tajomníčka pozrela do „zrkadla histórie“, tak pri Rákocim tam vidí jeho povstaleckú činnosť, plnú násilia a zabíjania, to má byť tá platná odpoveď? A na ktoré „výzvy súčasnosti“ majú občania maďarskej národnosti hľadať odpovede v Rákociho dedičstve?

Podujatie, navonok uvádzané ako spomienkové, údajne na „pestovanie historických tradícií a pamäti komunity“, bolo svojou formou a neskrývanou symbolikou v skutočnosti prejavom invázie štátnosti Maďarska a pokusom prezentovať na verejnosti kultúrno-politické anektovanie územia. Obrovské štátne symboly Maďarska umiestnené na pódiu (dve vlajky a štátny znak) boli dopĺňajúcim psychologickým momentom a vizuálnym kontextom v pozadí, na umocnenie a usmernenie pochopenia miestami rafinovane „krútenej“ maďarčiny.

Ako sme sa sem dostali

Kaštieľ v Borši bol postavený v 16. storočí, Rákociovci ho získali v 17. storočí. Rákoci sa tu síce narodil v roku 1676, ale v dospelosti tu veľmi nepobýval, v ďalších storočiach sa kaštieľ využíval ako hospodárska budova. V roku 1961 dal Csemadok umiestniť pred kaštieľ Rákociho sochu, ktorá je tam dodnes. V roku 2013 sa slovenský prezident Ivan Gašparovič a prezident Maďarska János Áder dohodli na spoločnej rekonštrukcii budovy. Keď však slovenská strana zistila, že projekt má slúžiť maďarskej iredente, tak z neho vycúvala.

Kaštieľ má v dlhodobom (45-ročnom) prenájme nezisková organizácia II. Rákóczi Ferenc v Borši, ktorú založila obec Borša spolu s maďarskou Nadáciou Lászlóa Telekiho.

Jedna z najväčších rekonštrukcií historickej pamiatky v dejinách samostatného Slovenska prebiehala v rokoch 2018 až 2021 a bola takmer úplne financovaná vládou Maďarska sumou 8,7 milióna eur. Dlhodobým prenájmom objektu si maďarská vláda zabezpečila svoju investíciu na presadzovanie vlastných revizionistických záujmov. Aj názov oficiálnej webstránky kaštieľa je maďarčine.

Umožnenie obnovy kaštieľa v Borši bolo možno zo strany vlády SR chápané ako podanie priateľskej ruky Maďarsku, avšak ako hovorí staré príslovie: Za dobrotu na žobrotu.

Na odovzdávaní zrekonštruovaného kaštieľa v júni 2021 sa naivne zúčastnila aj prezidentka Zuzana Čaputová s jej partnerom Rizmanom, dokonca sedela vedľa vtedajšieho maďarského prezidenta Jánosa Ádera.

Viacerí v histórii zorientovaní politici vtedy predvídavo kritizovali účasť prezidentky na podujatí, napr. Anton Hrnko. 

Na podujatí 22. marca 2026 už exprezidentka Z. Čaputová prítomná nebola, už splnila svoj účel, aj s prispením svojej politickej a najmä historickej negramotnosti.

„Odmenou“ pre SR za priateľské gesto poskytnutia kaštieľa Maďarsku, je vytvorenie ďalšieho centra propagácie iredenty a politického konceptu tzv. Felvidéku, kde sa má občan cítiť, ako keby bol v Maďarsku. Pamätná tabuľa na stene kaštieľa, ako aj pri buste Františka II. Rákociho, text v slovenskom jazyku neobsahuje. Ide o porušenie zákona o štátnom jazyku SR, čo je častá „pracovná metóda“ Maďarska a jeho  politických predĺžených rúk na Slovensku – provokovať a nerešpektovať Ústavu a zákony SR a vôbec nebrať ohľad na nejakých Slovákov – ktorí sú mimochodom štátotvorným národom na území Slovenska.

Najlepšie vzťahy v histórii?

Kým vláda SR na čele s R. Ficom sa správa voči Maďarsku chodiac po špičkách, aby nepoškodila Orbánovi v blížiacich sa voľbách, zatiaľ sa vláda v Budapešti v ničom neostýcha a vráža Slovákom a slovenskej štátnosti do chrbta jednu dýku za druhou. Borša je exemplárny príklad.

Človek si kladie otázku, či ľahostajnosť k národnému rozmeru je všeobecnou vlastnosťou sociálnej demokracie, alebo ide „iba“ o výpadky v politickom úsudku konkrétnych politikov, ktorí nás opakovane presviedčajú o najlepších vzťahoch SR a Maďarska v histórii, čomu predsa ani oni sami nemôžu veriť.

Čo na to hovorí SNS, či strana Republika? Aké stanovisko zaujmú k otvorenému podnecovaniu občanov k nelojálnosti voči slovenskej štátnosti a k destabilizácii a rozvracaniu spolužitia občanov na národnostne zmiešanom území? Aké stanovisko zaujme pán Blanár na MZV?

A čo na to pán generálny prokurátor Žilinka? Nevidí v tejto a podobných protištátnych aktivitách riadených z cudziny žiadne porušenie zákona? A kde sú zrazu „strážcovia demokracie“ – médiá, ktoré brešú na každý údajný prejav slovenského nacionalizmu? Ten maďarský im zdá sa evidentne neprekáža, práve naopak…

Teraz je snáď každému jasné, prečo maďarská vláda investovala toľko peňazí do slovenskej historickej pamiatky.