Svätý Konrád pochádzal z rodu grófskeho, ktorý vždy vyznačoval sa horlivou príchylnosťou ku cirkvi. Otec jeho bol Henrik, gróf z Altdorfu, matka Beata pochádzala z domu grófov Hohenvarthských z Bavorska. Obaja rodičia nasledovali zbožný príklad vznešených predkov, i vychovávali starostlivo mladšieho syna Konráda, ktorý prejavoval od útlej mladosti náchylnosť k dokonalosti kresťanskej. Keď zbožný Konrád povyrástol z veku detského, dali ho rodičia do Kostnice na slávnú školu biskupskú k ďalšiemu vzdelávaniu. Biskup Noting, v ktorého dome mladík býval, obdivoval pokroky jeho vo vedách, horlivosť v modlitbe, pokoru, sebazapieranie a dobrotu srdca. On spájal ako mládenec prísnosť s veselou mysľou, akou vyznačujú sa sluhovia Boží. Každý človek, ktorý poznal ho, obľúbil si a vysoko vážil vznešeného mládenca.

Keď biskup badal veľkú náklonnosť jeho k stavu duchovnému, vysvätil ho po dokončených štúdiách za kňaza a ustanovil ho tajomníkom svojím. A usilovný i svedomitý Konrád dokazoval úradovaním svojím, že hodný je v plnej miere dôvery biskupovej. Bol opatrný, spravodlivý, zručný v prácach, láskavý a štedrý oproti bližným, i veľmi nábožný. Nielen biskup Noting, ale i kňažstvo ctilo a milovalo ho veľmi. I vyvolený bol nezadlho za prepošta kapituly a vikára biskupského. Roku 934 zomrel biskup Noting. Ku pohrebu jeho do Kostnice prišiel svätý Ulrich, biskup z Augsburgu. Duchovenstvo žiadalo po pohrebe  biskupa, aby riadil voľbu nového arcipastiera. Po trojdennom modlení vyslovil sa biskup, že rozhodol sa za prépošta Konráda. Sotva vyslovil svätý Ulrich mienku svoju, zvolali všetci kňazi:

„Konrád nech je biskupom naším!“

Pokorný sluha Boží nechcel prevziať ten ťažký úrad, lebo považoval seba za nehodného a neschopného. Na veľké prosby kňažstva a veriaceho ľudu i na príhovor svätého Ulricha prijal konečne po dlhom zdráhaní posvätenie a stal sa vzorným biskupom. Ako dobrý pastier vynaložil celý život svoj svätému úradu so silnou vierou, pokorou, čistotou, nábožnosťou, láskou a milosrdenstvom. Horlivo ohlasoval učenie Božie, staral sa o čisté mravy kňažstva a veriacich a zvláštne ležalo na srdci jeho šťastie a pohodlie chudobných i nemocných. Majetky svoje otcovské zamenil za pozemky, ktoré ležali pri sídelnom meste Kostnici, a tieto daroval z čiastky chrámu biskupskému a z čiastky chudobným ľuďom. I dôchodky biskupské upotreboval k takýmto cieľom. Chudobným a trpiacim veriacim svojim bol láskavým otcom a nikto neopúšťal palác jeho bez potešenia a podpory. Ale sláva Božia ležala najviac na zbožnom srdci jeho. V Kostnici vystaval tri chrámy a síce ku cti svätých Jána, a Mórica.

Ozdobil nádherne chrám Matky Božej, a obohatil ho svätými ostatkami a drahocennými nádobami. Založil špitál, v ktorom denne nasyťovaní bývali dvanásti chudobní, rozmnožil dôchodky kanonikov pri chráme kapitulskom a naložil, aby bývali spolu v jednom dome a žiaden nemal osobitnú domácnosť a živnosť. O zbožnosti a vznešených cnosťach horlivého biskupa svedčí i to, že svätý Ulrich vyvolil si ho za úprimného priateľa.

Spolu navštevovali často pútnické miesto Einsiedeln a posilňovali sa vzájomne zbožnými rozpravami vo svätej viere, v nádeji a láske, a každý z nich nachádzal u druhého poučenie, povzbudenie a útechu.

Svätý Konrád putoval tri razy do Svätej Zeme, kde po obtiažnej a nebezpečnej ceste ponavštevoval prepamätné miesta, ktoré oslávil Spasiteľ narodením, životom a utrpením Svojím, i podivným vzkriesením a slávným vystúpením do slávy nebeskej, aby obživil lásku svoju ku Pánu Ježišovi a bol horlivým sluhom Jeho. Aby oživoval pamiatku na bolestnú smrť Spasiteľovu i u veriacich svojich, dal vystaviť v kostole svätého Mórica hrob, celkom dľa tej podoby, aký vídal v Jeruzaleme. A dľa príkladu jeho začali sa po celom Západe stavať hroby Spasiteľove v chrámoch a konať pobožnosti vo veľkom týždni pred radostnými sviatkami veľkonočnými. Často rozjímal pri tom hrobe Božom pohrúžený do blaženosti a nadzemskosti o prehorkom utrpení a smrti Pána nášho Ježiša Krista. A keď potom slúžil svätú omšu, odbleskovalo sa hlboké pohnutie jeho nad prítomnosťou Spasiteľovou z obličaja a celej postavy jeho.

Dobrotivý Boh navštevoval verného sluhu Svojho mnohými milosťami, a na príhovor jeho stávali sa divy. Pri boku svätého. Konráda účinkoval v Kostnici ako kanonik svätý Gebhard, syn grófa Uza z Bregenzu. Svätý Konrád predpovedal mu, že bude biskupom a nasledovníkom jeho. A to sa i stalo. A tento svätý učeník jeho bol hodným nástupcom svätého Konráda, on založil pri Kostnici opátstvo Petershausen a povolal Benediktínov z MariaAinsidelnu do neho, i zomrel blahoslavenou smrťou ako otec chudobných r. 985. On bol svedkom i divotvorného vysvätenia kaplnky preblahoslavenej Panny Márie v Ainsidelne skrze anjelov a svätých, ktorí zostúpili z neba.

Tam, kde teraz stojí chrám a slávný kláštor Maria Einsiedeln, žil pred vyše tisíc rokmi svätý pustovník Menrád v pustom lese, ktorého zavraždili tam dvaja zbojníci. Až do roku 907 stála pustovňa svätého Menráda prázdna, v nej usadil sa svätý Benno a započal zúrodňovať zem a ľud putovával sem k obrazu Panny Márie, ktorý ctil svätý Menrád. Divy a zázraky množili sa, a svätý Eberhard, opát neskôr vystaveného kláštora, dal postaviť nad kaplnkou, kde bol zavraždený svätý Menrád, veľký chrám.

Svätí Konrád a Ulrich prišli okolo 13. septembra roku 947, i mnohí nemeckí veľmoži a početný zástup ľudu, aby sa posvätil nový chrám. Svätý Konrád išiel o pol noci pred slávnosťou podľa obyčaja svojho s niekoľkými mníchmi do kaplnky chrámovej, ktorá zriadená bola k úcte Panny Márie na starom mieste svojom, aby sa modlil. Sotva vošli do kaplnky, uslyšali ľúbezné spevy, a hneď na to uzreli Pána Ježiša Krista a preblahoslavenú Pannu Máriu, tiež i anjelov a svätých, ktorí svätili s obyčajnými obradami kaplnku. Počas svätenia slyšali hlasy nebeské:

„Svätý Bože, v sieni slávnej Panny, zmiluj sa nad nami! Požehnaný buď Syn Márie, ktorý prišiel, aby panoval večne.“

A na to zase počuli spev anjelský:

„Baránku Boží, zmiluj sa nad živými, ktorí veria v Teba, zmiluj sa nad nami! Baránku Boží, zmiluj sa nad mrtvými, ktorí blahoslavene odpočívajú v Tebe, zmiluj sa nad nami! Baránku Boží, udeľ pokoja živým i mrtvým, ktorí blahoslavene s Tebou panujú!“

Svätý strach i radosť zmocnili sa svätého biskupa Konráda a sprievodcov jeho, i zostali v chráme na modlitbách s najhlbšou pobožnosťou až do svitania. Ráno zišli sa kňazi a veriace zástupy do kaplnky chrámovej ku posviacke. Svätý Konrád nechcel konať posvätný obrad a rozprával videnie, ktoré mal. Ale prítomní nútili svätého biskupa, aby posvätil kaplnku. Svätý Konrád nepodvolil sa, i vylieval modlitby svoje k milostivému Bohu až do poludnia.

Netrpezlivé zástupy nútili muža Božieho, aby započal obrad. A hľa, slyšal hlas s neba:

„Prestaňte bratia, kaplnka je už posvätená!“  Svätý zdelil im zjavenie a vôľu Božiu a všetci uspokojili sa a zvelebovali Boha, i Matku Spasiteľovu. Potom posvätil iba chrám.

Roku 964, teda šestnásť rokov nato, poslal cisár Otto vojsko svoje do Ríma na pomoc pápežovi Levovi VIII, ktorého napadli nepriatelia. S ním bola pri vojsku jeho Adelhaida, mnohí biskupi, vojvodcovia, veľmoži a rytieri z Nemecka, a medzi nimi nachádzali sa svätí biskupi Konrád a Ulrich, i druhí očití svedkovia zázraku, ktorý bol sa stal v Ainsidelne. Ten zázrak bol veľmi znamenitý a svätý Konrád rozprával o ňom obšírne pápežovi Levovi VIII. a kardinálom jeho. Prítomní biskupi z Nemecka potvrdili slová jeho. A pápež uznal ho i potvrdil.

O svätom Konrádovi rozpráva sa tiež, že počas svätej omše spadol so steny po premenení jedovatý pavúk do kalicha jeho. Svätý z úctivosti k najsvätejšej Sviatosti oltárnej, i aby nevzbudil pozornosť ľudu, vypil Krv Božiu i s hnusným hmyzom. A hľa, keď sedel pri stole, vyšiel pavúk z úst jeho, a neuškodil mu. Svätý Konrád konal úrad svoj biskupský so slávou a vidomým požehnaním Božím za 42 rokov i povolal ho milostivý Boh k Sebe na večnosť dňa 26. novembra r. 976.

Telo jeho pochované bolo, dľa výslovnej žiadosti jeho, vedľa kaplnky svätého Mórica. Neskôr prenesené boli ostatky jeho do biskupského chrámu v Kostnici. Pri hrobe jeho stali sa mnohé divy, i vystavená bola kaplnka nad ním. Pápež Kalixt II. vyhlásil ho roku 1120 za svätého. Svätý Konrád vyobrazuje sa v rúchu biskupskom, ako drží v ľavej ruke kalich a pravou požehnáva ho.

Svätý Konrád pochádzal z bohatého a slávneho rodu grófskeho a predsa opovrhol slávou svetskou a stal sa kňazom, a to kňazom dľa Srdca Ježišovho. Keď vyvolený bol za biskupa, zhrozil sa prijať tú vysokú dôstojnosť. A prečo? On znal, že s dôstojnosťou biskupskou spojené sú veľké ťarchy duševné, veľká zodpovednosť, väčšia, než jednoduchého kňaza. Keď osvietenému biskupovi Avilovi bolo oznámené, že istý mladý kňaz jeho po prvej svätej omši hneď zomrel, odpovedal ten nábožný biskup:

„On má predsa veľké a prísné zodpovedanie pred Bohom!“  A o mnoho väčšie zodpovedanie má biskup, ktorému zverené je mnoho tisíc kresťanských duší.

A ten istý zbožný biskup hovorí :

„Tak veľkú a obtiažnú povinnosť majú duchovní pastieri, že, keby niektorý urobil zadosť len tretej čiastke, považovaný bol by od ľudu za svätého,  keď predsa, keby chcel byť spokojný s tou treťou čiastkou, neušiel by ohňu pekelnému.“

A tak, jak ťažký, nebezpečný je úrad kňazský, a najmä biskupský! A preto napomínal už svätý Pavol horlivo Timothea a Títa, aby dávali dobrý príklad veriacim v slovách, v láske, vo viere, v čistote.

Svätému Františkovi Serafinskému zjavil sa raz anjel s čistou krištálovou nádobou a riekol mu:

„František, taký čistý má byť každý kňaz ako to sklo!“

A svätý František považoval sa za nehodného, aby sa dal vysvätiť za kňaza, ačkoľvek bol mužom veľkej svätosti. Toto naplnilo bázňou i svätého Konráda pred dôstojnosťou biskupskou, A on mal na mysli i vyvýšenosť dôstojnosti tej, ktorej v pokore svojej považoval sa za nehodného.

Svätý Ignác hovorí:

„Kňažstvo je súhrn a rozkvet všetkej hodnosti, ktorá môže byť nájdená u ľudí.“

A svätý Ambróz hovorí :

„Ako zlato vznešenejšie a drahšie je nad olovo, tak vznešenejší a drahší je kňaz nad stav kráľovský.“

Veď akýže je úrad a aká moc biskupa a kňaza? Biskup a kňaz schopní sú slúžiť svätú omšu, premeňovať chlieb a víno v pravé Telo a Krv Kristovu, rozväzovať hriechy u hriešnikov, prisluhovať iné sviatosti, hlásať slovo Božie, spravovať veriacich, poťažne i kňazov. A tak biskup a kňaz prevyšuje všetkých hodnostárov sveta. On zvoláva málo slovami Pána Boha s vysokého neba dolu na biednu zem a môže premeniť pri svätej omši chlieb a víno v opravdivé Telo a Krv Jeho, čo nemôže urobiť ani anjel ani iný svätý v kráľovstve nebeskom.

Biskup a čiastočne i kňaz krátkymi slovami môže oslobodiť od väzby hriechov, vymôcť z priepasti pekelnej i najväčšieho hriešnika, ktorého spravodlivosť božská uvrhnúť sa chystá do priepasti ohňa pekelného, a to vtedy, keď taký hriešnik má opravdivú ľútosť v srdci svojom nad spáchanými hriechami, pri svätej spovedi vyzná ich, polepšiť sľubuje život svoj a dosť učiní, i otvára kajúcnikovi bránu slávy nebeskej. Či to nie veľká a nesmierna moc a dôstojnosť? Ktorý mocnár sveta môže to?

Áno, sám Syn Boží zostúpil na zem z neba, prijal človečenstvo a zastával úrad najvyššieho kňaza, a udôstojnil osobne stav kňazský. Ako svätý Konrád, podobne konajú vrúcni duchovní pastieri obtiažné práce svoje na vinici Pánovej, lebo dobre vedia, že keď skrze horlivé rozsievanie semena slova Božieho a kresťanského cvičenia prinesú úžitok, že za to majú v nebi k očakávaniu veľkú odplatu a že účastní budú všetkých tých dobrých skutkov, ktoré pochádzajú z duchovnej práce ich. Kresťane, maj v úctivosti kňazstvo svoje, ktoré ustanovil Ježiš Kristus v apoštoloch v nepretrženom rade so zdedenou právomocnosťou! Veď Boh sám hovorí so Žalmistom :

„Netýkajte sa pomazaných mojich!“

A Kristus Pán hovorí o svätích apoštoloch a plnomocných nástupcoch ich, biskupoch a kňazoch v pravej cirkvi:

„Kto pohŕda vami, pohŕda Mnou, a kto pohŕda Mnou, pohŕda Tým, ktorý Mňa poslal.“

Henrik VIII, kráľ anglický, veľký nepriateľ pápeža, biskupov a kňazov, zomieral v zúfalstve a polomrtvý zvolal:

„Ó duchovní, ó duchovní!“

Karol Jerguš