Svätý Blažej žil v treťom storočí po Kristu v Arménsku, v meste Sebaste. Od detstva svojho cvičil sa v kresťanskej dokonalosti. Vo venci jeho cností skvela predo všetkým láska k blížnemu, ktorou pohnutý oddal sa lekárstvu, aby ubiedenému človečenstvu na pomoci byť mohol. Pre jeho cnostný život a milosrdné srdce bol svätý Blažej u ľudu veľmi obľúbený, tak že ho zvolili za biskupa. Ako biskup plnil povinnosti úradu svojho s apoštolskou horlivosťou.

Tu vypuklo oproti kresťanom ukrutné prenasledovanie. Pohania mali tento krát namierené obzvlášť na biskupov a kňazov, domnievajúc sa, že ako náhle zavraždia pastierov, stádo samo od seba sa rozpŕchne. Keď sa teda prenasledovanie blížilo k mestu Sebaste utiahol sa svätý biskup do hôr, aby sa zachoval stádu svojmu a skryl sa v jaskyni skalnatej na vrchu Argeus, kde dni svoje v modlitbe a v rozjímaní trávil. Lesná zver bola mu tu jediným spoločníkom. V zvieratách javí sa istý pud, ktorý ich k človeku vábi, ako keby tušili, že je on vznešené stvorenie, ako keby ich pri ňom ožiarili lúče jeho nesmrteľnej duše, túlia sa k nemu. Svätý Blažej pripútal k sebe divých obyvateľov horských, čistým a neskaleným okom svojím skrotil ich divosť a bojazlivosť, ony ho poznali, cítili jeho lásku a ony vďačili sa mu tým, že mu prinášali pokrmy. Smutná samota obrátila sa takto v príjemné bydlo svätému ,  ale nie na dlhé časy. Keď vladár v kraji tom, kde sa svätý Blažej ukrýval, hon zariadil, zbadali poľovníci, ktorí sa práve tou horou túlali, že zver všetka uteká pred nimi jedným smerom. Šli teda za stopami až k jaskyni, v ktorej videli svätého Blažeja, obkľúčeného zvermi. Naľakaní poľovníci odobrali sa k vladárovi a povedali mu, čo videli. Vladár vydal rozkaz, aby svätého zajali a k súdu priviedli. Sluhovia jeho sa ihneď ponáhľali vyplniť rozkaz. Za tým však zašlo slniečko a nastala noc. Tu videl svätý Blažej v modlitbe Spasiteľa, ktorý mu hovoril:

„Vstaň, lebo mi priniesť máš obetu.“

Svätý hneď počúvol na toto slovo, vstal a vyšiel von z jaskyne, kde už stáli sluhovia vladára na neho volajúc:

„Poď s nami, vladár ťa volá.“

Na toto volanie riekol svätý s radostnou tvárou:

„Vítam vás, deti moje, teraz vidím, že Boh nezabudol na mňa.“

Keď sa však chceli pustiť na cestu, všetka zver sa za nimi rozbehla, poľovníci sa poľakali a chceli opustiť svätého, tento však riekol:

„Nebojte sa, táto zver neuškodí nikomu.“

Aa rozkázal zveri, aby sa vrátila späť . Postrašená zver postála na ceste a smutne sa dívala za svätým, až s poľovníkmi zmizol v húšti. Svätý Blažej celou cestou hovoril pohanom slová spasiteľné a mnohých z nich obrátil na vieru, a zas mnohých nemocných uzdravil. Dieťaťu jednému, ktoré ryby jedlo, uviazla v hrdielku kosť, ktorú nijako vytiahnuť nemohli. Smrť bola istá a už blízka, ako sa pozdávalo, tu priniesla zarmútená matka úbohé pacholiatko svoje k svätému biskupovi, s plačom ho prosiac, aby nemocné z istej smrti vyslobodil. Svätý Blažej počal vrúcne k Bohu sa modliť, prežehnal dieťa svätým krížom a ihneď’ uzdravené odovzdal matke jeho. Keď’ po jeho smrti mnohí podobnou alebo inou nemocou na hrdlo trpeli a na príhovor svätého Blažeja uzdravení boli, nastala od starodávna v katolíckej Cirkvi tá pekná obyčaj, že sa na jeho sviatok udeľuje požehnanie svätého Blažeja. Vezmú sa totiž dve hromničky, deň pred tým (na Hromnice) posvätené a zviažu sa v podobe sväto ondrejského kríža, kňaz dotkne sa nimi krku veriacich a pri tom hovorí:

„Na príhovor svätého biskupa a mučeníka Blažeja osloboď teba Pán od všetkého neduhu na krku, v mene Otca i t Syna i t Ducha sv. Amen.“

Keď svätý Blažej do Sebasty došiel, pokúšal sa vladár Agrikolaus lichotením ho získať a k zapretiu viery pohnúť, žiadal od neho, aby obetoval modlám. Vladár Agrikolaus sa totiž nazdával, že sa svätý  Blažej z bázne pred smrťou ukryl, jak veľmi sa preto musel začudovať, keď mu tento dôrazne odvetil :

„Ja obetujem svojmu Pánu Ježišu telo a dušu, ale tvojim modlám neobetujem ničoho.“

Neprávosť siaha po násilí, kedykoľvek môže, sudca odpoveďou svätého rozhnevaný, dal svätého Blažeja nemilosrdne palicami biť a tak zbitého zas do žalára uvrhnúť. Viackrát bol svätý biskup pred súd predvolaný a zakaždým napomínaný, aby bohom obetovať sa nezdráhal, lež nadarmo, svätý Blažej zostal stálym. Konečne vynesený bol nad ním súd smrti. Svätý Blažej mal byť utopený. Ale čo sa stalo ? Svätý biskup chodil po vode ako po suchej zemi a tí, ktorí ho chceli i tu prenasledovať, utopili sa biedne vo vinách. Nakoniec bol sťatý roku 316.

Svätý Blažej uzdravil na hrdlo nemocné dieťa znamením svätého kríža. Týmto znamením značia sa kresťania od prvých časov kresťanstva,  týmto znamením vyznávame svoju vieru v trojjediného Boha, týmto znamením označujeme dôveru svoju v nekonečné zásluhy Ježiša Krista. Nekatolíci opovrhujú týmto znamením bez všetkej príčiny. Nachádzajú sa však aj medzi katolíkmi mnohí, ktorí sa hanbia pred inovercami prežehnať sa,  ktorí večer alebo ráno, pred jedlom alebo po jedle, doma alebo v kostole znamením týmto by sa nepoznačili za celý svet, hovoriac , že to len pre obecných, neučených ľudí. No na takýchto ľuďoch ľahko splniť sa môže to, čo Spasiteľ predpovedal, že totiž aj On hanbiť sa bude za nich, lebo oni hanbili sa za Neho. Neopovrhuj preto, drahý čitateľu! znamením svätého  kríža, lež prežehnávaj sa ním ráno i večer, pred jedlom a po jedle, pred prácou i po práci, a vo všetkých nebezpečenstvách , ktoré by tvojmu telu alebo tvojej duši hroziť mohli. Koľko krát však prežehnáš sa, čiň to vždy s dôverou v Toho, ktorý tak ukrutnou a strašnou smrťou zomrel za nás na kríži.

„Keď sa značíš znakom svätého kríža,“ píše svätý Ján Zlatoústy, „ozbroj čelo svoje veľkou dôverou,  znamenie svätého kríža musíme nie len prstom činiť na svojom tele, lež vopred pevnou vierou v duši. Ak prežehnávaš sa týmto spôsobom, žiaden zo zlých duchov neopováži sa do boja pustiť sa s tebou, vidiac kopiju, ktorou smrteľne poranený bol.“

Drahý čitateľ! Znamenie svätého kríža vtlačila v čelo tvoje drahá matka tvoja, keď si po prvýkrát uzrel svetlo tohto sveta, znamením svätého kríža poznačila ťa, keď si ako dospelý odobral sa medzi cudzích ľudí, týmto znamením sprevádza ťa druhá, nie menej milá matka – tvoja Cirkev od tvojej kolísky až ku hrobu. A keď telo tvoje dávno už spráchnivelo v čiernej zemi, keď zabudli na teba príbuzní a priatelia, na hrobe tvojom stojí kríž, zvestujúc svetu, že tu pochovaný je kresťan. Kríža svätého drž sa preto, duša kresťanská,  v časoch zlých i dobrých, v zápasoch so svetom a diablom, a v znaku tomto doista zvíťazíš!

Karol Jerguš