Hlavné správy: Situáciu v slovenskom súdnictve nedávno skritizovala aj Poradná rada európskych sudcov CCJE. Na jej list s výhradami odpovedal predseda Súdnej rady SR Ján Mazák pomerne arogantným listom, v ktorom zhrnul veci v podstate tak, že u nás je všetko tak, ako má byť a CCJE je zle informovaná. Myslíte si, že pán Mazák je tým správnym človekom na pozícii predsedu Súdnej rady?

Truban: Z medializovaných informácií viem o reakcii Poradnej rady európskych sudcov CCJE, ako aj o publikovanej odpovedi predsedu Súdnej rady SR Jána Mazáka. Na otázku, či je Ján Mazák tým správnym človekom na pozícii predsedu Súdnej rady SR, poviem len toľko, že svoj postoj k pôsobeniu pána Jána Mazáka som vyjadril, keď som sa pripojil k výzve, ktorá v bode 1. sa dotýkala súdnej mapy a v bode 2. pána Mazáka.

Pán predseda Súdnej rady SR Ján Mazák spolu s predsedom Špecializovaného trestného súdu podali na mňa disciplinárny návrh z dôvodu údajného porušenia povinnosti rozhodovať nestranne v prípade väzby obvinených N.B. a P.K. Preto sa k Vašej otázke vyjadrovať nebudem, nakoľko sa vyjadrím v rámci disciplinárneho konania a moje vyjadrenie by mohlo vyznieť ako zaujatý postoj. Nechcem pred disciplinárnym konaním využívať mediálny priestor na obhajobu mojich tvrdení a takto nepriamo aj ovplyvňovať toto konanie. Verím, že si Váš denník nájde priestor a zúčastní sa disciplinárneho konania, aby si mohol vytvoriť podrobný obraz a sprostredkuje zistené skutočnosti svojím čitateľom.

Hlavné správy: Reforma justície zahŕňa aj „zmenu súdnej mapy“ – zmenu počtu, štruktúry a umiestnenia súdov na Slovensku. Viacerí sudcovia hovoria, že by to v princípe nemusela byť zlá myšlienka, keby prvotnou motiváciou jej autorov nebol zištný úmysel personálne ovládnuť súdnictvo. Čo si myslíte o takomto názore a čo si myslíte o zmene súdnej mapy?

Truban: Ako som už uviedol, pripojil som sa k výzve stiahnuť z legislatívneho procesu návrh zákona. A to jednak z dôvodov tam uvedených, ako aj z dôvodu Vami naznačeného podozrenia zo snahy personálne ovládnuť súdnictvo prostredníctvom predsedov súdov.

Nikde sa totiž nehovorí o tom, aspoň ja som to vo výstupoch ministerstva a ani v médiách nezachytil, že po nadobudnutí účinnosti zákona o zmenách sídla súdov všetky doterajšie okresné a krajské súdy zaniknú a vzniknú nové súdy. A tie budú mať v zmysle predloženého návrhu nielen nové pomenovanie, ale aj inú územnú a v časti aj vecnú pôsobnosť, čo v zmysle platnej právnej úpravy nesie so sebou aj zánik funkcie predsedu súdu, a so vznikom nového súdu, resp. súdov, podotýkam všetkých okresných a krajských súdov, bude potrebné na týchto nových súdoch vypísať nové výberové konania na funkcie predsedov súdov.

Výberové konanie na predsedov súdov bude vypisovať ministerka spravodlivosti, ktorá zároveň bude kreovať výberové komisie zložené z členov komisie z databázy ministerstva spravodlivosti, súdnej rady a súdov, teda v časti z osôb, ktoré sama do databázy ministerstva spravodlivosti určila. A je dostatočný dôvod predpokladať, že aj z iných databáz budú do komisie implantované osoby názorovo spriaznené s momentálnym spoločenským nastavením. Teda osoby, ktoré prinajmenšom neprejavujú nesúhlasné návrhy s momentálnym dianím v justícii. Možno sa mýlim, kiež by tomu tak bolo, ale budúcnosť ukáže, akí ľudia boli v komisiách, a akých predsedov súdov vybrali.

Ďalšia vec, nad ktorou som sa pozastavil, bol zverejnený údaj, že reforma súdnictva, vrátane zmien spojených s novou súdnou mapou, má stáť daňové subjekty štátu, t.j. občanov tohto štátu, viac ako 230 miliónov eur. Ospravedlňujem sa, ak tomu tak nie je, ale nemám vedomosť o tom, že by bol zverejnený konkrétne položkovito dopad uvedených zmien na štátny rozpočet.

Ako dlhoročný ex-predseda súdu mám dostatočný prehľad o objeme finančných prostriedkov každoročne poskytovaných rezortu spravodlivosti zo štátneho rozpočtu, o potrebách a možnostiach financovania, o každoročne stanovených prioritách skutočne nevyhnutných investícií na riadne fungovanie justície ako celku, ako aj konkrétnych súdov a o finančnej kondícii rezortu. Ale takáto obrovská suma tu v minulosti ani raz nebola, a to som, pokiaľ ma pamäť neklame, bol v rámci svojej profesionálnej praxe, ako sudca a potom ako predseda súdu, účastný celkovo troch realizovaných reforiem súdnictva od revolúcie.

Pre objektivitu veci treba povedať, že časť realizovaných reforiem priniesla pozitívny posun v rámci vymožiteľnosti práva, a časť bola nepodareným experimentom. V každej z reforiem však bolo dopredu v rámci dôvodovej správy k návrhu legislatívnej zmeny jasne zadefinované okrem cieľov aj položkovito, na základe predchádzajúcich analýz, a podotýkam aj zverejnené, čo konkrétne koľko bude stáť. Investované finančné prostriedky sa v minulosti dotýkali najmä nevyhnutných rekonštrukcií a infraštruktúry súdov a objektov Zboru väzenskej a justičnej stráže, dofinancovanie nevyhnutnej stabilizácie štátnych zamestnancov, ako aj zamestnancov vo výkone správy, a tiež dofinancovanie procesov na zefektívnenie fungovania súdov. To všetko najmä za účelom dosiahnutia dvoch základných cieľov: rýchlosti a kvality konania, súdnych rozhodnutí a celkovej vymožiteľnosti práva ako esenciálnej súčasti fungovania spravodlivosti v demokratickej spoločnosti.

Hlavné správy: Čo by bolo treba v justícii urobiť, aby mohlo dôjsť k náprave?

Truban: Vaša otázka je koncipovaná veľmi široko, a preto aj zodpovedajúca odpoveď by si vyžadovala väčší priestor, než aký máte redakčne vytvorený, ale v stručnosti by som povedal, že je potrebné zadefinovať čo je, vzhľadom na kontext otázky, potrebné napraviť. Teda, čo je cieľ snaženia. Myslím si, že ten je zadefinovaný dlhodobo, pokiaľ ide o justíciu, reprezentujúcu tretiu moc v štáte: je to vymožiteľnosť práva nevyhnutná pre riadne fungovanie nadstavby demokratickej spoločnosti, zabezpečenie vyváženosti v rámci fungovania jednotlivých zložiek moci a ochrana základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb vymedzených Ústavou SR a ratifikovanými medzinárodnoprávnymi dokumentmi. Samozrejme, s tým ruka v ruke ide dôveryhodnosť súdnictva.

A potom konkrétne premenené „na drobné“ jednotlivé dielčie ciele: vo vzťahu k vymožiteľnosti práva je to efektívny súdny výkon, najmä z pohľadu rýchlosti a kvality rozhodovania a nastavenia súvisiacich procesov, ktoré majú reálny dopad na činnosť súdov. Vo vzťahu k vyváženosti fungovania zložiek moci je to otázka postavenia sudcov, zachovanie ich nezávislosti, to všetko najmä z pohľadu tak ústavného, ako aj zákonného vymedzenia.

A napokon, vo vzťahu k ochrane základných práv a slobôd, je to z môjho pohľadu nastavenie a prijatie potrebných, najmä legislatívnych opatrení. V mnohých oblastiach sa síce legislatívna úprava javí ako dobrá a dostatočná, ale v skutočnosti taká nie je, pretože umožňuje rôzne výkladové odklony, ktoré nie je možné nazvať inak ako zlyhávanie systému, pričom nositeľmi týchto zlyhaní sú najmä subjekty s rozhodujúcou mocou. A práve v tom ja vidím v súčasnosti veľký problém, lebo bez zásadných a adekvátnych (nie len kozmetických) zmien sa stav nezmení.

Ale k meritu Vašej otázky: Považujem za potrebné uviesť, že každý kto je zodpovedný za riadne fungovanie systému, má vo vzťahu k justícii zadefinované priority, ktoré sú viacmenej od obdobia po revolúcii v zásade rovnaké. Bez ohľadu na zmeny v osobách a obsadení toho-ktorého mocenského zoskupenia, ktoré sme na politickej scéne mali.

Z môjho pohľadu som mal možnosť vnímať a sledovať kroky najmä ministrov spravodlivosti, ako primárne subjekty zodpovedné za riadne fungovanie súdov a systému z pohľadu vytvorenia základného zákonného rámca. Teda ministrov, ako predstaviteľov výkonnej moci, a potom samotných vlád, v ktorých pôsobili. A napokon, v konečnom dôsledku poslancov parlamentu v súvislosti s prijatými zákonnými úpravami. Môžem povedať, že každý z nich mal svoje predstavy, na základe nich stanovené ciele a potom tomu zodpovedali aj ich kroky. Niektoré ako dobré a efektívne, niektoré ako zlé a neefektívne.

Rovnako tak aj terajšia pani ministerka má stanovené svoje priority a tiež volí cestu a spôsob ako ich dosiahnuť. Otázkou je, či ňou zvolené formy a metódy, ako nástroje na presadenie cieľov, sú spôsobilé dosiahnuť ňou vytýčené a sledované ciele. Tak ako boli medializované, a aj sa sama vyjadrila, sú úplne legitímne a v poriadku. Pokiaľ ide o realizované kroky, najmä čo sa týka legislatívnych zmien, ktoré sú pre takéto zmeny nevyhnutné, neprislúcha mi hodnotiť a vyslovovať závery o tom, či sú správne alebo nie, ale silnejúce hlasy sudcovskej obce, ale aj časti predstaviteľov iných zložiek moci, najmä opozičných poslancov parlamentu, ktorí sa vyslovili kriticky jednak k navrhovaným krokom, a jednak k metódam a spôsobu ich odkomunikovania s odbornou verejnosťou, svedčia pre existenciu pochybností o tom, či navrhované zmeny v ich podstate, a najmä v rozsahu, ktorý je naozaj mimoriadny, povedú k naplneniu ňou sledovaných cieľov.

Hlavné správy: Myslíte si, že je šanca tú reformu zrealizovať na prospech Slovenska?

Truban: Či to tak bude naozaj, ukáže budúcnosť, ja to neviem momentálne objektívne posúdiť a bol by som opatrný v prijímaní záverov, lebo nemám dostatok potrebných informácií z vnútra. Zároveň však nemám dôvod pochybovať o kritických hlasoch ľudí, ktorí tieto informácie majú, pretože boli v časti účastní vzájomnej komunikácie, pričom však tieto ich výhrady sú podľa medializovaných správ odmietané, v časti ako nepravdivé a v časti z dôvodov spochybňovania nositeľov kritiky, ktoré sa mi nezdajú vzhľadom na zistené skutočnosti a osobné poznanie časti z nich celkom korektné.

V kontexte otázky teda čo je potrebné v justícii urobiť, aby došlo k náprave, je potrebné už dnes pristúpiť ku korektnému dialógu k navrhovaným zmenám za čo možno najširšej účasti najmä odbornej verejnosti, keďže ide o zásadné zmeny v súdnictve a postavení sudcov. Odborná diskusia musí predchádzať riadnemu legislatívnemu procesu a nie skrátenému, ktorý z hľadiska svojej povahy jednoducho nezodpovedá spoločenskej potrebe a závažnosti navrhovaných úprav, žiaľ v časti už aj realizovaných.

Pokiaľ ide o konkrétne veci, mne chýbajú skutočné argumenty, nie zovšeobecňujúce konštatovania, prečo sa navrhuje tá-ktorá zmena takým a takým postupom a prostriedkami. Myslím si, že tak ako ja, drvivá väčšina sudcov cíti zodpovednosť za stav a ďalšie smerovanie súdnictva, preto vnímam negatívne medializované spochybňovanie výzvy už takmer 400 sudcov na stiahnutie súdnej mapy z legislatívneho procesu. Obzvlášť za argumentácie, že ide o účelové konanie zo strany sudcov, a že so sudcami to prejednané bolo. Poznám len sudcov, s ktorými to prejednané nebolo a naopak nepoznám takých, s ktorými to prejednané bolo.

Nech mi je odpustené, ak takí sú, lebo hovorím ešte raz, nemám dostatok úplných informácií, ale ak teda takí sú, tak kto to vlastne je a koľko ich je? Lebo podľa toho, čo čítam, sa k reforme súdnej mapy v jej navrhovanej podobe nikto zo sudcov verejne neprihlásil. Aj z pohľadu už uvedeného, teda kritizovanej nedostatočnosti vzájomnej komunikácie a argumentácie, ako aj skrátenom legislatívnom konaní presadzovaných zmien, vzniká tak priestor na rôzne pochybnosti. Ja sa preto ani nečudujem, že existujú podozrenia o snahe zraziť tretiu moc v štáte z pohľadu jej nezávislého postavenia na kolená a podriadiť si ju.

Tiež sa čoraz viac prehlbujú pochybnosti, že sa toto všetko deje na politickú objednávku súčasnej mocenskej garnitúry, bez ohľadu na avizované negatívne dopady týchto mimoriadne zásadných zmien na riadne fungovanie súdnictva. Teraz nijaké pochybnosti ja ani nepodporujem, ani neobhajujem, len konštatujem fakt, že tu sú. Preto považujem za mimoriadne dôležité posilniť kvalitu komunikácie navonok zo strany všetkých zainteresovaných subjektov.

Hlavné správy: Súčasná vládna moc zatvára príslušníkov justície z uplynulého obdobia ako na bežiacom páse. Slúžia jej na to najmä výpovede kajúcnikov, ktoré mnohí označujú ako nedôveryhodné, že je to v podstate korupcia zo strany vládnej moci: povedz nám niečo na ľudí, ktorí nás zaujímajú, a my ti za to čosi odpustíme.

Truban: Treba uviesť na správnu mieru, že nezatvára súčasná vládna moc, ale sudcovia pre prípravné konanie, ktorí rozhodujú o podaných návrhoch vyšetrovateľov a následne prokurátorov. Tu je potrebné tiež uviesť, že inštitút kajúcnika tu bol skôr, ako nastúpilo k moci súčasné mocenské zoskupenie po voľbách a tiež pre objektivitu treba uviesť, že výpovede kajúcnikov nielen teraz, ale aj predtým viedli k objasneniu rôznej trestnej činnosti.

Hlavné správy: Bol však „inštitút“ kajúcnika aj v minulosti takto zneužívaný? Alebo sa situácia zmenila až s príchodom tejto vlády, ktorú mnohí nazývajú juntou pre ich otvorenú snahu ovládnuť krajinu kompletne, vrátane justície?

Truban: Faktom zostáva, že využívanie inštitútu kajúcnika nadobudlo zásadný rozmer práve po voľbách. Vo všeobecnosti treba uviesť, že ide o legitímny nástroj na dosiahnutie účelu trestného konania, ktorým je riadne objasnenie trestných činov a spravodlivé potrestanie páchateľov. Ale zároveň treba k tomu nevyhnutne dodať, že samotná výpoveď kajúcnika sama o sebe nemôže slúžiť, alebo by aspoň nemala, pre prijatie záveru o vine páchateľa, ak k nej nepristúpia aj ďalšie priame dôkazy, alebo aspoň súhrn takých nepriamych dôkazov, ktoré osvedčujú skutočnosti vyplývajúce z výpovedí kajúcnika.

Preto aj to, čo uvádzate v otázke, že výpovede kajúcnikov mnohí označujú ako nedôveryhodné, zrejme pramení práve z toho, čo hovorím, že sú za také označované najmä z dôvodu absencie ďalších dôkazov, ktoré majú výpoveď kajúcnika potvrdzovať. Ak teda takéto dôkazy tu nie sú, minimálne v čase vznesenia obvinenia osobe, ktorej sa obvinenie vznáša len na základe výpovede kajúcnika, tak áno, takýto stav predstavuje neprípustný zásah do garantovaných práv a slobôd jednotlivcov.

Uvedené vyplýva z platnej zaužívanej praxe, ako aj z platnej judikatúry, a to nielen vnútroštátnych orgánov ochrany práva, ale najmä Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad Labita verzus Taliansko, Adamčo verzus Slovenská republika, z ktorých je toto úplne zrejmé. Obzvlášť rozhodnutie vo veci Adamčo proti Slovenskej republike je ukážkovým rozhodnutím ako nesmú nielen súdy, ale ani orgány činné v trestnom konaní konať, pokiaľ okrem výpovede kajúcnika neexistujú žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by osvedčovali jeho vyjadrenie a vytvárali tak súbor dôkazov svedčiacich o vine obžalovaného.

Z môjho pohľadu je rozhodnutie vo veci Adamčo proti Slovenskej republike medzinárodnou hanbou a z tohto rozhodnutia by sa mali podľa mňa poučiť všetky subjekty aplikujúce právo v trestných veciach. Pokiaľ ide o súčasný stav, tak podľa medializovaných informácií nie všetci sa dostatočne poučili a momentálny stav svedčí pre existenciu dôvodného podozrenia, že sa dnes vznášajú obvinenia, a dokonca berú ľudia do väzby bez toho, aby výpovede kajúcnikov boli overené a podporené aj inými dôkazmi.

Už samotné vznesenie obvinenia predstavuje hlboký zásah do garantovaných práv a slobôd jednotlivcov, nehovoriac už o vzatí do väzby. K tomuto uvediem, že podľa doterajšej praxe, pokiaľ ide napríklad o korupciu, tak v žiadnom prípade na usvedčenie páchateľa nepostačovalo tvrdenie, že tá konkrétna osoba žiadala alebo prijala v minulosti úplatok, ale korupcia musela byť dokázaná súborom usvedčujúcich dôkazov.

V praxi to znamená výpoveď takej osoby, ktorá korupciu nahlásila, a teda priamo páchateľa usvedčovala, na základe nej potom získané ďalšie dôkazy po vydaní príkazu na použitie informačno-technických prostriedkov, ktoré zaznamenali samotný priebeh deja spojený s korupciou, prípadne výsluch agenta, ak bol nasadený do prostredia, alebo aj zaistené finančné prostriedky použité pri podplácaní. Až následne sa vznášalo obvinenie a s ním spojené aj prípadné rozhodnutie o vzatí do väzby, pokiaľ na takýto postup existovali zákonné dôvody. Prízvukujem, zákonné dôvody, nie ničím nepodložené domnienky, že by obvinená osoba mohla utekať, ovplyvňovať, prípadne pokračovať v páchaní trestnej činnosti, ale reálne existujúce konkrétne skutočnosti svedčiace o existencii dôvodnej obavy, že v prípade prepustenia obvineného zo zadržania na slobodu by sa tak obvinený mohol správať.

Vo vzťahu k osobe kajúcnika je potrebné uviesť, že zväčša ide o osobu, ktorú odhalili orgány činné v trestnom konaní pri páchaní trestnej činnosti. Táto osoba preto už, ľudovo povedané, nemá čo stratiť, preto sa snaží aspoň minimalizovať výšku svojho trestu, a to práve usvedčovaním iných osôb. Aj s poukazom na uvedené je preto vždy potrebné výpoveď kajúcnika posudzovať veľmi dôsledne a zisťovať, či skutočnosti, ktoré táto osoba uviedla, sa dajú potvrdiť a preukázať aj inými dôkaznými prostriedkami produkovanými v prípravnom konaní.

Hlavné správy: Nie je režim kolúznej väzby (uväznenie obvineného z obavy, že bude pôsobiť na spoluobvinených alebo na svedkov, alebo mariť dôkazy) príliš tvrdý a nezmyselne trestajúci? Veď človek, kým nie je právoplatne odsúdený, tak je z pohľadu zákona nevinný a väzba slúži iba ako prevencia, či nie? Ak áno, tak potom prečo nemá vo väzbe, ak už nie všetok komfort ako na slobode, tak aspoň znesiteľné podmienky?

Truban: Režim kolúznej väzby, tak ako je dnes nastavený zákon o výkone väzby, je príliš tvrdý a nezmyselne zasahujúci do základných ľudských práv jednotlivca. Väzba predstavuje najhlbší zásah zo strany štátu do garantovaných práv a slobôd osoby bezúhonnej, o vine ktorej právoplatne rozhodnuté ešte nebolo.

Pripájam sa k tej časti názorového spektra kolegov sudcov, ale aj predstaviteľov iných profesných povolaní zúčastnených trestného procesu, že kolúzna väzba, a nielen tá, musí nevyhnutne prejsť legislatívnou úpravou. Je tomu tak najmä preto, že zákonná úprava § 76 ods. 1 Trestného poriadku, ktorá hovorí, že „väzba môže trvať len nevyhnutný čas“, sa dôsledne nedodržuje, účelovo dezinterpretuje a vykladá v rozpore s účelom a cieľom samotného inštitútu väzby ako najhlbšieho zásahu do základných ľudských práv.

Napriek rozsiahlej judikatúre, neustále pripomínajúcej toto zákonné obmedzenie, je realita úplne iná. Môžem povedať svoj názor: mám bohaté skúsenosti s rozhodovaním o väzbe, a to nielen ako sudca, ale aj ako vyšetrovateľ a prokurátor, preto je mi úplne jasné ako uvažuje konajúci vyšetrovateľ, vec dozorujúci prokurátor, ako aj sudca, ktorý vo veci rozhoduje. Spoločným cieľom konania orgánov činných v trestnom konaní a súdu má byť dosiahnutie účelu trestného konania, ktorým je taký postup, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom je nutné zároveň rešpektovať základné práva a slobody stíhaných fyzických a právnických osôb (§ 1 Trestného poriadku).

Pre objektivitu veci treba povedať, že tak orgány činné v trestnom konaní, ako aj súd koná pri štandardnom výkone spravodlivosti s dobrým úmyslom naplniť vyššie uvedený účel trestného konania. Tu však z môjho pohľadu dochádza k určitej názorovej rozdielnosti ohľadne predstavy subjektu konajúceho v trestnom procese, ako vyššie uvedený účel naplniť. Celý problém potom spočíva v tom, či zvolené postupy sú súladné so zákonom alebo už sú za tzv. pomyselnou čiarou zákona.

Jednoducho povedané, orgány činné v trestnom konaní sa budú vždy snažiť za akýchkoľvek okolností docieliť, aby páchatelia boli potrestaní, rovnako ako obhajcovia, ktorí naopak budú používať všetky prostriedky na to, aby páchatelia boli oslobodení. A práve tu musí vstúpiť nezávislý a nestranný súd, ktorý dokáže objektívne vyhodnocovať dôkazy predkladané zo strany prokuratúry, ako aj obhajoby.

Súdy ako primárne orgány ochrany ústavnosti by mali dbať práve na to, aby nielen v súlade so zákonom boli trestné činy náležite zistené a ich páchatelia spravodlivo potrestaní, ale zároveň aby boli rešpektované základné práva a slobody stíhaných fyzických a právnických osôb. A práve to v nadväznosti na Vašu otázku súvisí, hlavne a predovšetkým v trestnom konaní, so vznesením obvinenia a rozhodovaním o väzbe.

Dosiahnutie spravodlivosti za každú cenu je v rozpore so základnou filozofiou práva ako nadstavby spoločnosti korigovať vzťahy v spoločnosti tak, aby výsledkom mohlo byť skutočné zachovanie spravodlivosti, ako esenciálnej súčasti fungovania demokratickej spoločnosti. Musím konštatovať, že v súčasnosti dochádza k flagrantnej manipulácii verejnej mienky niektorými médiami, ktoré sprostredkúvajú občianskej spoločnosti ich „pohľad na spravodlivý súdny proces“. V tomto pohľade žiaľ absentuje vyššie uvedené, a to skúmanie, či k dosahovaniu účelu trestného konania dochádza legálnym, legitímnym spôsobom, ktorý rešpektuje základné ľudské práva a slobody stíhaných osôb.

A práve preto musí byť vecou súdneho dozoru, okrem iného, najmä rešpektovanie zásady legality v zmysle § 2 ods. 2 Trestného poriadku, teda aby do základných práv a slobôd stíhaných osôb bolo zasahované len v prípadoch dovolených zákonom, len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania, teda treba rešpektovať dôstojnosť stíhaných osôb a ich súkromie. Sudca v žiadnom prípade nesmie podliehať mediálnym, ani iným tlakom a musí rozhodovať v zmysle vyššie uvedených zásad trestného konania bez ohľadu na konkrétnu osobu obvineného alebo poškodeného alebo iných osôb účastných v trestnom procese.

Vo vzťahu k Vašej otázke teda môžem povedať, že ja osobne mám niekoľko skúseností svedčiacich pre jednoznačný záver o tom, že postupmi orgánov činných v trestnom konaní bola väzba zneužívaná na dosiahnutie priznania alebo označenia spolupáchateľov, čo je však v zmysle vyššie uvedeného neprípustné.

Hlavné správy: Tvrdíte teda, že v praxi na Slovensku býva väzba zneužívaná ako nástroj na vynútenie priznania?

Truban: Môžem uviesť množstvo prípadov svedčiacich pre tento záver, keď potom, ako prokurátor v návrhu uvádza dôvody prečo treba obvineného do väzby zobrať a následne ho vo väzbe ďalej držať, prvostupňový aj sťažnostný súd jeho argumenty akceptujú a odrazu pár dní po rozhodnutiach súdov o vzatí do väzby alebo predĺžení lehoty väzby je obvinený, potom ako sa prizná, prepustený prokurátorom na slobodu.

O čom to svedčí? Len o tom, že väzba slúžila ako donucovací prostriedok, pretože len samotná skutočnosť, že sa obvinený prizná, prípadne spolupracuje s orgánmi činnými v trestnom konaní, nie je dôvod na to, aby bol prepustený z väzby na slobodu.

Úplne na mieste je otázka, že keď sa teda prizná alebo spolupracuje, tak to teda znamená, že už nebude utekať, ovplyvňovať, mariť dokazovanie alebo pokračovať v trestnej činnosti? Rovnako tak môžem z vlastnej praxe potvrdiť množstvo prípadov, kde pokiaľ nastúpila kritika takéhoto postupu orgánov činných v trestnom konaní, tak sa automaticky zaktivizovali média, ktoré tento postup orgánov činných v trestnom konaní obhajovali a verejnosti podsúvali nesprávny názor, že väzba dosiahla svoj účel, lebo obvinený sa priznal, a preto je jeho prepustenie z väzby v poriadku.

Opakovane však zdôrazňujem, že účelom väzby nie je priznanie páchateľa, ako mylne prezentujú média vo svojich mediálnych výstupoch. Rovnako tak, žiaľ nie len v mojom prípade, ale aj v prípade iných kolegov, keď bolo rozhodnuté spôsobom iným, než mali predstavu orgány činné v trestnom konaní, začali médiá neadekvátne kritizovať sudcov za ich rozhodnutia, na základe ktorých obvinení neboli vzatí do väzby, alebo boli z väzby prepustení na žiadosť, prípadne väzba nebola predĺžená.

Okrem kritiky za rozhodnutie išlo ruka v ruke obviňovanie z porušenia nestrannosti alebo neobjektivity, ako aj spochybňovanie samotných rozhodnutí, a zároveň s tým potom vytváranie negatívneho obrazu súdnictva v spoločnosti.

Netvrdím, že súčasný stav je ideálny a nie je potrebné vykonať zmeny, len tvrdím, že zmeny treba realizovať vždy po širokej odbornej diskusii. A to sa týka aj zákonnej úpravy väzby, kde je potrebné skrátiť lehoty jej trvania, pretože tieto sú drakonické a postavené v závislosti od trestných sadzieb.

Obzvlášť kolúznu väzbu je nutné obmedziť časovo, keďže doterajšia úprava nefunguje, a to z môjho pohľadu na dobu maximálne tri mesiace, tak ako je to v Českej republike. Táto lehota je z môjho pohľadu dostatočne dlhá na vykonanie nevyhnutných úkonov, aby bolo zabránené v tvrdenej kolúznej aktivite obvinenej osoby.

Z môjho pohľadu treba ísť aj ďalej a novú právnu úpravu nastaviť tak, aby zodpovedala zákonnej požiadavke, že obvinený môže byť vzatý do väzby len ak jej účel nie je možné dosiahnuť inými, miernejšími prostriedkami. Normálny je stav vedenia trestného stíhania s obvinenou osobou na slobode a nie s takouto osobou vo väzbe, lebo väzba je výnimočným a krajným prostriedkom trestného procesu. Aj keď máme v Trestnom poriadku množstvo inštitútov nahradzujúcich väzbu, tieto sa nevyužívajú, alebo sa využívajú len sporadicky.

Verejnosti nie je celkom známe, že väzbu možno nahradiť aj dohľadom probačného a mediačného úradníka za súčasného obmedzenia takejto osoby prostredníctvom zariadenia na monitorovanie osoby, tzv. „náramkov“. Tieto náramky boli za nemalé finančné prostriedky štátom zakúpené, avšak využívané sú minimálne, podľa mojich vedomostí je využitých iba okolo 10 percent náramkov.

Nová právna úprava by preto mala z môjho pohľadu obsahovať obmedzenie spočívajúce v tom, že ak konajúci sudca pre prípravné konanie dospeje k záveru o existencii materiálnych aj formálnych dôvodov väzby, tak by takáto osoba mala byť vo svojich právach a slobodách najskôr obmedzená dohľadom probačného a mediačného úradníka za súčasného uloženia primeraných povinností a obmedzení, vrátane použitia uvádzaných „náramkov“.

A až keď obvinený poruší uložené povinnosti a obmedzenia, tak takéto zistené skutočnosti budú predstavovať konkrétnu skutočnosť, že obvinený naozaj marí trestné konanie tým, že sa vyhýba, alebo ovplyvňuje, alebo inak marí dosiahnutie účelu trestného konania alebo v trestnej činnosti pokračuje. A až potom by nastúpil riadny režim výkonu väzby, ako nevyhnutný prostriedok na dosiahnutie účelu trestného konania.

Tu považujem za potrebné uviesť, že aj dnes je obligatórnou povinnosťou skúmať existenciu konkrétnych skutočností svedčiacich pre existenciu dôvodnej obavy, že v prípade prepustenia na slobodu sa bude uvedená osoba správať spôsobom predpokladaným ustanovením § 71 ods. 1 písm. a), b), alebo c) Trestného poriadku, avšak súčasná prax svedčí o tom, že dochádza k rôznym výkladovým deformáciám tejto úpravy, keď sa za konkrétne skutočnosti považujú iba domnienky, že by sa tak uvedená obvinená osoba mohla niekedy v budúcnosti správať.

Najmä pri kolúznej väzbe je to najčastejšie, keď bez ohľadu na to, či sa obvinený už v minulosti kolúznej aktivity dopustil alebo nie, je takáto osoba vzatá do väzby s argumentom, že je tu obava, že by sa takto správať mohol.

Toto je z môjho pohľadu neprijateľné, ale reálne sa toto deje. Žiaľ, máme tu aj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 67/2013, z ktorého vyplýva, že nemusí existovať konkrétna kolúzna aktivita v čase rozhodovania o väzbe, lebo by sa tým poprel samotný účel väzby.

Ak teda má v zmysle uvedeného rozhodnutia postačovať na vzatie do kolúznej väzby len domnienka, že sa môže obvinený správať spôsobom, ktorý je uvedený v §71 ods. 1 písm b) Trestného poriadku, tak to potom môžeme zobrať do väzby každú osobu, voči ktorej je vznesené obvinenie. Potom vzatie do väzby takejto osoby nebude viazané na existenciu konkrétnych skutočností, ktoré musia existovať v čase rozhodovania o väzbe, tak ako je to uvedené teraz v ustanovení § 71 Trestného poriadku, ale bude to závislé len od rozhodnutia konajúceho vyšetrovateľa, eventuálne prokurátora, či sa rozhodne podať návrh na vzatie do väzby, aj keď tu konkrétna skutočnosť nie je, alebo sa rozhodne takýto návrh nepodať. Napríklad preto, lebo obvinený sa neprizná, prípadne nespolupracuje.

A hoci dnes existujú závažné pochybnosti svedčiace pre mnou uvádzané skutočnosti (t.j., že väzba často slúži ako donucovací prostriedok), aj keď tu nemáme konkrétne skutočnosti, najmä v prípade kolúznej väzby, keď v minulosti obvinený nikoho neovplyvňoval, ani nič nemaril, ale zároveň sa nepriznal a nespolupracuje, najjednoduchšie je zo strany orgánov činných v trestnom konaní podať návrh na vzatie do väzby.

No a potom to samozrejme je o profesionálnej cti a dnes už hovorím, že aj o odvahe konajúceho sudcu pre prípravné konanie, aby nepodliehal mediálnym tlakom, v zmysle ktorých je len také rozhodnutie správne a dobré, pokiaľ je ním rozhodnuté o vzatí obvineného do väzby.

Tu je nutné poukázať aj na skutočnosť, že prípravné konanie má byť neverejné, čo sa v poslednom období absolútne nerešpektuje, nakoľko za podozrivých okolností sú novinári na mieste zadržania obvineného skôr ako príde na miesto zadržania polícia.

Z môjho pohľadu nie vždy bolo o väzbách rozhodnuté tak, ako rozhodnuté malo byť, t.j. striktne na základe zákona a dôkaznej situácie, ktorá bola obsahom spisu, ale výrazný vplyv zohral masívny a enormný tlak pochádzajúci z vonkajšieho prostredia. Toto by sa však v demokratickom a právnom štáte nikdy nemalo diať. Teraz hovorím môj súkromný názor a vychádzam pritom z množstva rozhodnutí jednak vlastných, a jednak aj z rozhodnutí kolegov sudcov, ktoré som mal možnosť vidieť a posúdiť.

Týmto sa nechcem v žiadnom prípade dotknúť rozhodovacej činnosti konkrétnych sudcov a v konkrétnych veciach, ale nech si dá každý ruku na srdce a skutočne zodpovie, či rozhodoval slobodne alebo pod tlakom, aby napríklad nebol prepieraný médiami, že rozhodol tak alebo onak, alebo aby dokonca nečelil disciplinárnemu konaniu, tak ako je to v mojom prípade, lebo som si dovolil rozhodnúť inak, ako si predstavovali niektorí jednotlivci, novinári alebo politici.

Hlavné správy: Sudkyňa Pamela Záleská poslala do väzenia generála Lučanského, rozhodovala v kauze vraždy Jána Kuciaka, dala zatvoriť Haščáka, rozhodovala v kauze televíznych zmeniek… ako je možné, že z pätnástich sudcov Špecializovaného trestného súdu dostáva všetky najväčšie, najcitlivejšie veci práve táto sudkyňa? A ako je možné, že novinárka Denníka N Monika Tódová, ktorá má so sudkyňou Záleskou taký blízky vzťah, má vždy ako prvá exkluzívne informácie o tých najväčších kauzách?

Truban: Treba rozlišovať veci, v ktorých daná sudkyňa rozhodovala po podaní obžaloby, a v ktorých rozhodovala ako sudkyňa pre prípravné konanie. Pokiaľ ide o rozhodovanie po podaní obžaloby, tak veci sú prideľované do senátov náhodným výberom generátorom, a to je odpoveď na časť Vašej otázky, prečo napríklad rozhodovala v kauze vraždy Jána Kuciaka (presnejšie o dohode o vine a treste Andruskóa).

Pokiaľ ide o jej rozhodovanie ako sudkyne pre prípravné konanie a ako je možné, že ako vy uvádzate, dostávala najväčšie a najcitlivejšie prípady, tak treba uviesť, že o týchto veciach rozhodovala preto, lebo v tom-ktorom príslušnom týždni mala službu ako sudkyňa pre prípravné konanie. Musím povedať, že aj mne je divné, prečo práve v čase, keď mala ona službu, boli zadržiavané konkrétne exponované osoby v tom príslušnom týždni a následne jej boli predvádzané po podaní návrhu prokurátora na rozhodnutie o väzbe, ale keďže neexistuje žiadny dôkaz o tom, že si ju zámerne vybrali konajúce orgány v trestnom konaní, ktoré samozrejme majú rozpis služieb sudcov pre prípravné konanie k dispozícii, tak nebudem o tom špekulovať.

Zostanem však v rovine overiteľných faktov a môžem povedať, že za 14 rokov ako pôsobím na tunajšom súde a po celé to obdobie aj vybavujem, resp. som vybavoval agendu prípravného konania, až do momentu, keď na mňa bol v septembri 2020 podaný disciplinárny návrh, stačí si pozrieť štatistiku a z nej jej zrejmé, počas služieb ktorých sudcov pre prípravné konanie koľko bolo podaných návrhov na väzbu, prípadne podaných návrhov alebo žiadostí na vydanie príkazu alebo súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov. A zistíte, ktorým sudcom bolo koľko takýchto návrhov alebo žiadostí podaných. Zistili by ste výrazné rozdiely v počte podaných návrhov tomu-ktorému sudcovi, ako aj výrazné rozdiely v počte vydaných príkazov alebo súhlasov alebo rozhodnutí o vzatí do väzby daného sudcu z celkového počtu návrhov, ktoré mu boli doručené.

Aj z osobnej skúsenosti môžem povedať, že jednoducho orgány činné v trestnom konaní už poznajú rozhodovaciu činnosť každého konkrétneho sudcu, a preto, zjednodušene povedané, vedia kde je väčší predpoklad, že ich návrhom bude vyhovené.

Mohlo by sa protiargumentovať, že tie počty jednoducho zodpovedajú momentálnej situácii, ale nie je tomu tak. Pomerne často sa totiž stáva, že relevantné poznatky k vzneseniu obvinenia, prípadne k zadržaniu a podaniu návrhu na vzatie do väzby, majú orgány činné v trestnom konaní k dispozícii už skôr, často niekoľko týždňov aj mesiacov, avšak so vznesením obvinenia, zadržaním a návrhom na väzbu nedôvodne vyčkávajú. Následne po niekoľkých týždňoch obvineného zadržia, za veľkej mediálnej pompy mu vznesú obvinenie a podajú návrh na vzatie do väzby. A čuduj sa svete, ktorýže sudca to má práve službu.

Uvedené však nemožno zovšeobecňovať na každý prípad, pretože ak je zadržaný páchateľ bezprostredne napríklad po vražde, tak od zadržania plynú zákonné lehoty, v ktorých musia orgány činné v trestnom konaní konať, t.j. o väzbe páchateľa musí byť rozhodnuté v zákonných lehotách.

Keď si pozriete štatistiku, tak zistíte, koľko dotyčný sudca pre prípravné konanie príkazov alebo súhlasov vydal, koľko nevydal, koľkých ľudí do väzby zobral a koľkých nezobral. Samozrejme, že každý sudca bude vždy argumentovať tým, že rozhodoval slobodne, nepodliehal nijakému tlaku, ani mediálnemu, ani politickému, ani žiadnemu inému a rozhodoval na základe vlastného vedomia a svedomia a v súlade so zákonom.

Toto všetko hovorím preto, že samozrejme ja o opaku dôkaz nemám, ale mám dostatok dôvodov pre existenciu podozrenia, že tomu tak nie je, navyše keď sa v ostatnej dobe medializujú správy o údajnom prepojení niektorých sudcov s novinármi, prípadne s policajtmi. Nedá sa nevšimnúť si, že média píšu dobreže nie oslavné ódy iba o sudcoch, ktorý vyhovujú návrhom prokuratúry na vzatie obvinených do väzby, resp. zamietajú žiadosti obvinených o prepustení z väzby.

Čítali ste už niekedy článok, v ktorom by bol vyzdvihovaný nejaký sudca ako dobre a spravodlivo rozhodol, pretože nevyhovel návrhu na vzatie do väzby? Ja teda ešte nie. Avšak pripúšťam, že nemám zmapovaný celý mediálny priestor, takže sa ospravedlňujem, ak takýto článok niektorý novinár uverejnil. Týmto chcem uviesť, že aj rozhodnutie o nevzatí obvineného do väzby totiž môže byť kvalitatívne na veľmi vysokej odbornej právnej úrovni, avšak o tom média nepíšu, čo nepovažujem za správne ani objektívne.

Média jednoznačne favorizujú návrhy prokuratúry, pričom absolútne nereflektujú na argumenty obhajoby, ktoré majú tiež podstatný význam pri rozhodovaní. A navyše, pokiaľ nie je rozhodnuté automaticky o vzatí do väzby dotyčnej osoby, spochybňujú samotného sudcu, ako aj jeho rozhodnutie, a to bez vedomosti o obsahu spisu, ktorý v konečnom dôsledku zákonným spôsobom ani nemôžu mať, vzhľadom na neverejnosť prípravného konania.

Práve preto je z môjho pohľadu potrebné pristúpiť k takým legislatívnym úpravám, ktoré kvalitatívne, výrazne a jednoznačne upravia podmienky rozhodovania o väzbe, tak aby nebol možný rôzny špekulatívny výklad, či už v prospech alebo v neprospech obvinených.

Hlavné správy: Sudca má súdiť podľa dôkazov a nie podľa dojmov. Ale predsa: aký máte pocit z toho, ako odišiel zo sveta bývalý policajný prezident generál Lučanský? Ministerka tvrdí, že to bola samovražda, ale tomu veľa ľudí neverí. Čo si o tejto kauze myslíte?

Truban: V súvislosti s uvádzanou samovraždou generála Lučenského považujem za potrebné povedať, že nie sú mi zrejmé konkrétne skutočnosti a podrobnosti týkajúce sa jeho úmrtia. Mám len informácie, ktoré boli medializované, jednak vyjadrenia kompetentných, a jednak vyjadrenia osôb, ktoré spochybňujú, že išlo o samovraždu.

Pokiaľ by sme mali zostať v rovine faktov, vychádza mi z toho, že zo strany kompetentných neboli naozaj uvedené pravdivé skutočnosti týkajúce sa prvého zranenia generála Lučenského z 9. decembra 2020, keď následne boli zverejnené lekárske správy, ktoré svedčia o tom, aké zranenia utrpel a pôvodne zverejnené správy kompetentných orgánov popierali existenciu takých zranení a takého rozsahu, ako vyplýva zo zverejnených správ.

Rovnako tak vznikajú pochybnosti o tom, prečo a za akých okolností bol eskortovaný na ošetrenie do Ružomberka, následne do väzenskej nemocnice v Trenčíne a tiež sú spochybňované pôvodné vyjadrenia, že nešlo o samovraždu. Ak ale bol generál Lučanský hospitalizovaný na psychiatrii a pod dozorom psychiatrov a psychológa, tak logicky vyvstáva otázka prečo, keď údajne nemalo ísť o samovraždu.

Svoju profesionálnu prax som začínal ako vyšetrovateľ prokuratúry a následne som pôsobil na Okresnej prokuratúre v Banskej Bystrici ako prokurátor vykonávajúci dozor v miestach, v ktorých sa vykonáva väzba, výkon trestu odňatia slobody a ústavné psychiatrické liečenie. Poznám teda dokonale väzenský systém, mám osobné skúsenosti s prípadmi samovrážd osôb umiestnených vo väzbe, z ktorých časť boli samovraždy fiktívne s cieľom dostať sa z väznice do väzenskej nemocnice v Trenčíne, ale aj samovraždy jednak dokonané, a jednak v pokuse. Nielen ja, ale aj moji kolegovia prokurátori v tom čase dlhodobo pôsobiaci v rámci prokurátorského dozoru nad miestami, v ktorých sa vykonáva väzba, a teda majúci skúsenosti so samovraždami, nepoznajú ani jeden prípad, kedy by takýto obvinený, ktorý si siahol na život, nezanechal po sebe dopis na rozlúčku, prípadne iný prejav odôvodňujúci samovražedné konanie, tak ako tomu bolo v prípade generála Lučanského.

Ak je pravda to, čo sa uvádza v médiách, že nezanechal po sebe žiadny takýto prejav, tak ma to skutočne zaráža a posilňuje u mňa pochybnosti o tom, či teda skutočne išlo o samovraždu alebo má na jeho smrti podiel niekto iný. Tým nechcem spochybňovať doteraz proklamované predpoklady, že išlo o samovraždu, len poukazujem na skutočnosti, ktoré dnes z môjho pohľadu vnášajú pochybnosti pre prijatie takého záveru.

Osobne ma zaráža tiež skutočnosť, že niektoré médiá, najmä tie, ktoré sa vydávajú za mienkotvorné, sa snažia verejnosť presviedčať o závere o samovražde, keď takýto záver zatiaľ nebol oficiálne potvrdený relevantnými zisteniami odborníkov a rovnako tak ministerkou spravodlivosti ustanovenej komisie. Som toho názoru, že treba počkať na závery odborníkov, ako aj komisie, ktorá okolnosti úmrtia generála Lučanského preveruje a až po ich zverejnení bude možné urobiť definitívny záver.

Hlavné správy: Človeku sa ťažko akceptuje fakt, že nejaký kajúcnik zo zištných dôvodov obviní generála polície a toho za to zavrú do väzenia, kde za zvláštnych okolností zomrie. Tých podivností je tam celý rad, ale nech sa to už udialo akokoľvek, faktom je, že generál Lučanský bol v opatere štátu a za jeho smrť je zodpovedný štát, zastúpený ministerkou Kolíkovou. Nemyslíte si, že by ministerka mala odstúpiť?

Truban: V prvom rade, nie sú mi zrejmé všetky konkrétne skutočnosti, dôkazy, na základe ktorých bolo generálovi Lučanskému vznesené obvinenie a následne bol vzatý do väzby. V zásade však platí to, čo som uviedol vyššie, že ak bol trestne stíhaný a následne vzatý do väzby len na základe výpovede kajúcnikov bez toho, aby boli tieto ich výpovede potvrdzované aj inými konkrétnymi, aspoň nepriamymi dôkazmi, tak toto z môjho pohľadu na vzatie do väzby nie je postačujúce.

Opakujem, že vychádzam iba z medializovaných informácií. A teda, podľa toho, čo som sa dočítal, mal byť generál Lučanský usvedčovaný inými obvinenými osobami – kajúcnikmi z prijímania úplatkov, avšak nedočítal som sa o tom, že by tieto ich výpovede boli podporené aj inými dôkazmi v podobe či už existujúcich kamerových záznamov z miesta, kde malo údajne dôjsť k odovzdaniu úplatkov, alebo inými dôkazmi preukazujúcimi ako boli finančné prostriedky odovzdávané, kedy konkrétne, v akej sume, na akom konkrétnom mieste, prípadne iné relevantné dôkazy osvedčujúce tvrdenia o preberaní úplatkov.

Navyše, podľa medializovaných informácií malo ísť o situáciu, keď osoby obvinené – kajúcnici mali potvrdzovať, že obvinenému generálovi Lučanskému mali byť poskytované úplatky, ale v konečnom dôsledku mu mal tieto odovzdávať len jeden z obvinených, teda posledný v reťazci, ktorý mal peniaze dostať údajne na to, aby ich dal generálovi Lučanskému od iných obvinených, tiež kajúcnikov.

Ak je to teda v dôkaznej polohe takej, že tieto úplatky mal preberať len od jednej osoby, tak kde je o tom – okrem výpovede toho, kto to tvrdí – aj iný dôkaz osvedčujúci túto skutočnosť? Hovorím ešte raz, že neviem, či je tá dôkazná situácia taká, o akej hovorím a o akej som sa dočítal, ale ak je to tak, tak ide o dôkaznú situáciu v polohe tvrdenia proti tvrdeniu, kde jedna z obvinených osôb tvrdí, že mu úplatky poskytla a generál Lučanský túto skutočnosť popieral.

Je preto úplne legitímna otázka, či skutočne uvedené peniaze boli generálovi Lučanskému poskytnuté, alebo si ich táto osoba ponechala a iba v úmysle zakryť zištnosť svojho konania tvrdila iným obvineným osobám – kajúcnikom, že peniaze odovzdala generálovi Lučanskému.

Preto, ak neexistoval v čase vznesenia obvinenia – nehovoriac už o čase rozhodovania o väzbe – takýto dôkaz, tak potom vznikajú z môjho pohľadu skutočne závažné pochybnosti o tom, či existovali materiálne podmienky väzby dané v ustanovení § 71 ods. 1 Trestného poriadku, teda o tom, že dovtedy zistené skutočnosti nasvedčovali tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal generál Lučanský.

Rozsiahla judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Európsky súd pre ľudské práva dlhodobo opakovane judikuje, že už samotné vznesenie obvinenia predstavuje závažný zásah do garantovaných práv a slobôd jednotlivca. Preto je potrebné naozaj dôsledne a citlivo vyhodnocovať dôvody, pre ktoré sa obvinenie vznáša, pričom vznesenie obvinenia je základným predpokladom pre podanie návrhu a následne rozhodovanie o vzatí obvineného do väzby, kde vyššie uvedená judikatúra je ešte striktnejšia, a kde okrem splnenia materiálnych podmienok väzby, ktoré som vyššie pomenoval, má konajúci sudca pre prípravné konanie povinnosť dôsledne skúmať aj existenciu formálnych podmienok väzby.

Tak ako som už uviedol, nemám dostatok informácií pre prijatie relevantných záverov o tom, či v jeho prípade boli alebo neboli naplnené základné podmienky pre vznesenie obvinenia a následné vzatie do väzby, ale z toho, čo bolo medializované a čo som sa snažil veľmi podrobne sledovať, tak neboli zverejnené také informácie, ktoré by dávali odpoveď, a to nielen mne, ako osobe tejto problematiky znalej, na to, čo som vyššie naznačil: že teda okrem výpovede kajúcnikov boli produkované v uvedenom čase aj iné dôkazy podporujúce ich tvrdenia a vedúce k obvineniu a následnému vzatiu do väzby generála Lučanského. O to viac, keď je evidentné, že niektoré médiá zarážajúco majú informácie priamo od konajúcich orgánov a napriek tomu nezverejnili existenciu takýchto dôkazov, ktoré majú výpovede kajúcnikov potvrdzovať.

Hlavné správy: Aj v tomto prípade figuruje meno Daniela Lipšica. Tento človek je vždy nejakým zvláštnym spôsobom pri najväčších prípadoch politického zločinu na Slovensku: Gorila, Valko, Kuciakiáda, Kočneriáda, zmenky a teraz kauza Lučanský. Myslíte si, že tento politik bude tým správnym človekom vo funkcii špeciálneho prokurátora?

Truban: Nepostrehol som, že by v prípade generála Lučanského figurovalo meno Daniela Lipšica. Zachytil som iba informáciu, že údajne mal generál Lučanský požiadať Daniela Lipšica, aby ho v jeho trestnej veci zastupoval ako obhajca. O Vami uvádzanej jeho účasti pri najväčších prípadoch, ktoré menujete, ja bližšie vedomosti nemám, preto si myslím, že mi ani neprislúcha sa k pôsobeniu JUDr. Lipšica vo Vami uvádzaných kauzách bližšie vyjadrovať.

A k tomu, či bude tým správnym človekom vo funkcii špeciálneho prokurátora, by som povedal len toľko, že bez ohľadu na to, či je to Daniel Lipšic, alebo akákoľvek iná osoba mimo prokurátorského stavu, som toho názoru, že špeciálnym prokurátorom, tak ako generálnym prokurátorom, by mal byť len kariérny prokurátor, ktorý prešiel v rámci svojho profesného života rezortom prokuratúry od čakateľskej praxe až po výkon najvyššieho alebo jedného z najvyšších funkčných zaradení v rezorte prokuratúry.

Uvedené považujem za dôležité najmä z dôvodu vylúčenia akýchkoľvek pochybnosti o jeho nestrannosti, ktoré by mohli vznikať v súvislosti s pôsobením v jeho predchádzajúcom profesionálnom živote. Každý takýto kandidát musí spĺňať podmienku vzdelania a praxe, niečím už vo svojom profesionálnom živote prešiel. A kandidát, ktorý takéto osobné profesionálne skúsenosti s výkonom funkcie prokurátora nemá, tomu jednoducho vždy budú chýbať, nech je akokoľvek odborne a profesne zdatný právnik.

Michal Truban (56) sa narodil v Banskej Štiavnici. Vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Bol právnym čakateľom na Okresnej prokuratúre v Banskej Bystrici, vyšetrovateľom na prokuratúre a prokurátorom so zameraním na všeobecnú a násilnú kriminalitu. V roku 1996 sa stal sudcom na Okresnom súde v Banskej Bystrici, od roku 2004 pôsobil na tamojšom Krajskom súde a od roku 2006 na Špeciálnom súde, dnes Špecializovanom trestnom súde, tamtiež. Jeho predsedom sa bol v rokoch 2007 až 2009 a 2015 až 2020. V roku 2019 kandidoval za ústavného sudcu, parlament ho zvolil, ale prezidentka ho nevymenovala.

Ivan Lehotský