V rozhovore pre Hlavné správy vysvetľuje, prečo výrok o nadužívaní prezumpcie neviny považuje za logický nezmysel hodný stredoveku, čo stojí za podozreniami z úniku súdnych informácií do médií, aj ako vyzerá skutočné meranie kvality rozhodovania sudcov. Nie podľa vyjadrení médií, politikov, či počtu zrušených rozsudkov, ale podľa systémových auditov. Mapuje aj tri roky verbálnych i fyzických útokov na sudcov zo strany politikov, novinárov a aktivistov, od Smeru až po Progresívne Slovensko.

Pomohla súdna mapa exministerky Kolíkovej zefektívniť činnosť súdov alebo dosiahla presný opak? Ako je na tom Slovensko v dĺžke súdnych konaní v porovnaní s inými štátmi? Ako to vyzerá so sudcami, ktorí boli obvinení v rámci akcie Búrka, a sú tresty pre sudcov za ich pochybenia adekvátne? Akú úlohu vo vnímaní justície na Slovensku zohrávajú médiá?

Oveľa viac sa dozviete vo videorozhovore s predsedníčkou Súdnej rady Slovenskej republiky, Mgr. Marcelou Kosovou.

V médiách sa po čase znovu objavil prieskum o dôveryhodnosti justície. Podľa neho Slováci súdom dôverujú opäť o niečo menej. V priebehu rokov sa tie čísla menia, aj keď iba minimálne. A faktom je, že naše súdnictvo v týchto prieskumoch dlhodobo nevychádza práve najlepšie. Stotožňujete sa s tým?

Je to tak, že justícia v týchto rebríčkoch nevyznieva úplne super. Ja som si prešla dáta od roku 2011, či už v rámci OECD, nejakých medzinárodných organizácií, alebo naše vnútorné prieskumy dôveryhodnosti verejnosti v justíciu a vypichla som si pár rokov. A môžem povedať, že v zásade za ostatných 10 rokov našej justícii dôveruje tretina ľudí.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom.

Rozhovor si môžete aj vypočuť.

Napríklad, v roku 2011 bola dôvera v súdnictvo 26%. V roku 2013 to bolo 30%, ale pritom sa písalo, že je to historicky najnižšia dôvera verejnosti v súdnictvo. V roku 2015 sme klesli na 20%, v roku 2016 to bolo 32%. V roku 2023, podľa prieskumu OECD, sme mali 31%. A v roku 2026 je to zhruba tretina verejnosti, ktorá dôveruje justícii.

Z tých prieskumov v priebehu rokov vychádza, že len 10–14% občanov, ktorí vyslovujú v justíciu nedôveru, má so súdmi priamu skúsenosť. Väčšina z nich, 30–40%, vychádza z mediálnych informácií a asi 20% z toho, čo im povedali známi, susedia alebo príbuzní. To je jedna vec.

Druhá vec je, že keď sa robia prieskumy o tom, čo má najväčší vplyv na pocit nedôvery – lebo hovoríme o pocite, nie o konkrétnych dátach, že tu máme napríklad 35 skorumpovaných sudcov je subjektívny pocit, ktorý sa ale objektívne pretaví do čísel – výrazný vplyv na názor na fungovanie justície majú médiá. A to je presne o tom, že médiá sa sústreďujú na zaujímavé kauzy. Nie je to tak, že politicky alebo mediálne exponované kauzy sú tie najťažšie.

Sudca má na stole množstvo veľmi ťažkých sporov, ktoré ale nikoho nezaujímajú, ani novinárov, ani verejnosť. Takže výrazný vplyv má, keď médiá píšu – tento sudca zase takto a takto rozhodol, a toto je politicky motivované rozhodnutie, a toto je konšpirátor, toto je slniečkár… Niektoré médiá sa dostali do fázy, že sú múdrejšie ako sudcovia. Nejde o to, že by nemohli kritizovať. Rozhodnutia súdov sú kritizovateľné, a tá kritika aj posúva ich kvalitu. Ale tu sú osobné útoky na sudcov, a bezdôvodné spochybňovanie ich integrity.

Jeden z faktorov, prečo nám dôvera nerastie, je aj akcia Búrka, kde sa zatýkali sudcovia v priamom prenose. Lebo čo si povie bežný občan? No jasné, bez vetra sa ani lístok nepohne. A teraz vidíme, ako tie kauzy dopadajú. Sudcovia sú postupne oslobodzovaní, stíhania zastavené. Tie veci boli úplne vymyslené, nepreukázateľné. Jedna vec je, že boli roky odstavení a oni ako osoby, aj ich rodiny, stigmatizovaní. A v kontexte našej témy – čo sme v médiách dva roky čítali? Masívne zatýkanie sudcov, Európska komisia nám to vyčítala v správach o právnom štáte, vtedajší predseda súdnej rady rozprával o tom, ako je to strašné a treba to vykoreniť, lebo sudcovia sú skorumpovaní. Nerešpektovala sa prezumpcia neviny. Očerniť viete za tri minúty, ale očistiť justíciu od toho nánosu, to trvá dlho.

Súdna moc má navyše najmenej kompetencií. Montesquieuho trojdelenie moci hovorí o systéme bŕzd a protiváh. Parlament schvaľuje zákony, a my ich vieme len používať, my si ich nevytvárame. Ani to, v akých lehotách rozhodujeme, si neviem voliť ako bonbóniky. Pokiaľ nemám zo zákona prioritu v konkrétnych typoch sporov, musím ísť po rade. A v Bratislave sa to nezrýchlilo ani vytvorením veľkých súdov, kde sa prerozdeľovali a prenášali veci. Videli sme tie skutočné zábery, ako to vyzeralo. Toto všetko má vplyv na to, že v tých percentách dôveryhodnosti stagnujeme.

Hovoríme o súdnej mape ministerky Kolíkovej? Ona vtedy tvrdila, že práve naopak, nová súdna mapa má činnosť súdov zefektívniť a konania zrýchliť. Nestalo sa tak?

Samozrejme, že sa tak nestalo, a my sme o tom vtedy aj hovorili. Vtedy boli historicky prvýkrát protesty zamestnancov súdov – pred ministerstvom, pred budovami súdov, pred parlamentom. Stovky sudcov podpísali výzvy na zastavenie tej súdnej mapy. Argumentovali sme konkrétnymi vecami, prečo to nebude fungovať, prečo sa justícia spomalí. Nikto nás nepočúval, bol nejaký cieľ, nejaká méta. Veď mestské súdy v Bratislave vznikli pozmeňovacím návrhom v 2. čítaní. To nie je nič nové, čo by sa doteraz nedialo, a nie je to fajn. Ale nie je to len fenomén posledných dvoch rokov.

Čo sa dá robiť, aby dôvera v justíciu začala aspoň pomaly stúpať?

Pokiaľ budú mediálne útoky na sudcov, je toho málo, čo môžeme urobiť. Treba komunikovať aj pozitívne veci, a to sa nedeje. V roku 2021 bolo medzinárodné porovnanie o schopnosti súdov vysporiadať sa s nápadom vecí – čiže koľko vecí príde sudcovi na stôl a ako rýchlo ich rozhodne. Slovenské súdy boli v rýchlosti rozhodovania na prvom stupni zo 40 krajín na 15. mieste v netrestnej agende, na 6. mieste v trestnej agende a na 9. mieste v civilnej a obchodnej agende. Pri druhostupňových súdoch sme boli v trestnej agende na 5. mieste. V európskom porovnaní nevyznievame zle. Toto sú objektívne čísla z reálnej rozhodovacej činnosti. No verejnú mienku neformujú len čísla, ale aj vnemy zvonka.

To je zaujímavá informácia, pretože prieťahy a neprimeraná dĺžka súdnych konaní sú výraznou témou. Ľudia majú pocit, že v niektorých exponovaných kauzách sa rozhodlo takmer okamžite, ale iné sa ťahajú 5, 8 rokov… Sú na niektoré rôzne prípady aj rozdielne zákonné lehoty?

Samozrejme, v poručenskej, trestnej aj civilnej agende máte typy sporov, ktoré majú zo zákona prednosť a musia byť rýchlo rozhodnuté. Napríklad v trestnej agende, keď mám väzobnú vec a pracujem v odvolacom konaní – príde mi odvolanie voči rozsudku, kde je obžalovaný vo väzbe – tak to musím rozhodnúť skôr. Tie ostatné, neväzobné veci, kde sú ľudia stíhaní na slobode, sa posunú. Chápem, že niektorí ľudia sú oprávnene znepokojení, že konanie trvá 5-6 rokov, ale obyčajná kauza krádeže, kde je človek na slobode, môže trvať o pol roka dlhšie len preto, že som musela dať prednosť dvom, trom väzobným veciam a ten termín prišiel neskôr.

Ale sú tu aj rôzne exponované kauzy, napríklad čurillovci, a v tých majú ľudia pocit, že súdy rozhodujú expresne rýchlo.

Neviem posúdiť, koľko vecí má ten konkrétny súd, senát. Je napríklad rozdiel, keď má sudca 170 spisov, alebo 740. Čas od napadnutia veci po rozhodnutie je teda štyrikrát dlhší. Jedna strana tvrdí, že sú to zlí chlapci, druhá, že sú to hrdinovia. Ani jedna strana nemá úplnú pravdu, teraz myslím politikov, aj médiá. Ten sudca musí vypnúť tieto názory, nesmie ich prijímať.

U nás je navyše stále dvojinštančné konanie. Po každom rozhodnutí na prvom stupni viete podať opravný prostriedok. Ak nie ste spokojní ani s právoplatným rozhodnutím, máme mimoriadne opravné prostriedky. Prvostupňový sudca je sám, ale potom je tam trojčlenný alebo päťčlenný senát. Viac hláv, viac rozumu. Preto sa niektoré rozhodnutia rušia a menia, a tak to má byť, je to zákonný spôsob kontroly. Nie je to tak, že každé rozhodnutie, ktoré nadradený súd zmení, je lapsus sudcu.

Exministerka Kolíková dokonca vymyslela trestný čin ohýbania práva, aby sa sudcovia stíhali za názor. Sú rozhodnutia, kde sudca môže zákon porušiť do tej miery, že pôjde o disciplinárne previnenie alebo trestný čin, ale nie je to automatické.

V ostatnom čase dosť rezonuje jej výrok o nadužívaní prezumpcie neviny. Môže vôbec niečo také existovať?

Výraz, že sa nadužíva prezumpcia neviny, je oxymoron, logický nezmysel. Prezumpcia neviny je, a bodka. Kým nie ste právoplatne uznaní súdom za vinného, neexistuje, aby niekto povedal, že sa na vás treba pozerať ako na vinného, iba preto, že 60% ľudí si myslí, že ste to urobili. Takto fungovala inkvizícia, kde priznanie bolo kráľovnou dôkazu. A keď ste sa náhodou úplne nepriznali, zostávali ste v podozrení. Pracovalo sa s verejnou mienkou a vy ste celý život žili s prezumpciou viny. Pretože keď vás niekto obvinil, ten istý vás aj súdil. To je názor zo stredoveku.

Myslíte si, že dochádza k únikom informácií zo súdnych konaní? Sú známe prípady, keď pár minút po vynesení rozsudku bol na webe podrobný analytický článok, čo by bez vopred získaných informácií nebolo možné.

Bola by to z mojej strany špekulácia. Ako súd musím vychádzať z dôkazov, nemôžem vychádzať z dojmu, nemáme pocitové právo. Ale ako sa zvykne hovoriť, ak mal ten novinár kontakt s niekým z orgánov činných v trestnom konaní alebo so sudcami, niektoré tie články by nevyzerali inak. No verifikovať sa nám to zatiaľ nepodarilo. Nemáme žiadne oficiálne informácie, že by nejaký konkrétny sudca alebo prokurátor dával novinárom informácie.

Je pravda, že po roku 2023 niektoré médiá akoby prestali mať informácie zvnútra. Ale stále nemôžem povedať, že v minulosti niekto niečo konkrétne podsunul. Dnes sa všeličo objaví aj na sociálnych sieťach, aj na webe – kolujú rozhodnutia bez anonymizácie, žiadne pravidlá GDPR. Odkiaľ to vzíde a kto to má na svedomí, to si nedovolím tvrdiť.

Objavil sa aj pomerne nový termín – politický aktivizmus sudcov.

Ja neviem definovať, čo je to politický aktivizmus. Súdny aktivizmus je niečo iné, ako politický aktivizmus sudcu. Práca a kreativita sudcu tu je, on nie je robot. Nie je to technokrat, ktorý má paragraf a teraz si ten paragraf zoberie a toto mi sedí, toto nesedí, použijem ho, prepíšem ho do rozhodnutia, a je rozhodnuté. Tie paragrafy sú pokrútené a my s nimi musíme pracovať. Musíme, aby to rozhodnutie malo hlavu a pätu a bolo zákonné. Ideálne aj spravodlivé, čo sa úplne nie vždy celkom dá. Ak má byť zákonné, niekedy nemôže byť spravodlivé.

My musíme ten paragraf aplikovať na konkrétnu situáciu. A keď sa aj verejnosti môže zdať, že toto je rovnaký trestný čin a toto je taký istý trestný čin, v skutočnosti v spise tie okolnosti môžu byť tak rôzne, že tí ľudia dopadnú s inými rozhodnutiami. Jeden môže dostať 5 rokov väzenia a druhý 2 roky podmienečne. Čiže tá tvorivosť, v dobrom zmysle slova, musí v rozhodnutí byť.

A čo sa myslí pod politickým aktivizmom? Ja skôr vidím, že jednotlivé strany označujú za politický aktivizmus to, ak sa im v exponovaných kauzách nepáči, ako sudca rozhodne. Tým pádom dostane nálepku, že toto je PS-kár, alebo toto je smerák. To je taký zjednodušený pohľad. A mám to vybavené, moji ľudia vedia, čo si majú myslieť, keď im poviem, že toto je politický aktivizmus, lebo sudca rozhodol proti Smeru. Alebo že niečo iné je politický aktivizmus, lebo rozhodol proti PS.

Takže osobný názor sudcu je pri rozhodovaní na mieste?

Sudca si urobí osobný názor len na základe vykonaného dokazovania a zákona. Jeho osobný názor je výsledkom tej činnosti. Sudca len nehodí do počítača tie dôkazy, on to osobne musí rozhodnúť a napísať. Ale osobný názor mimo toho, čo má v spise, tam nemá čo robiť.

Advokáti často argumentujú tým, že súdy ignorujú ich návrhy, námietky, dôkazy… Môže súd niečo takéto odmietnuť?

Sú mantinely. Dôkaz možno nepripustiť napríklad vtedy, ak je dôkazná situácia tak zrejmá, že ďalší dôkaz je nadbytočný. Ale nie je to tak, že mám len dôkazy proti obvinenému a odmietnem dôkazy v jeho prospech s tým, že nič nezmenia, lebo ich ešte nevyvážil. Obhajoba mi predkladá 150 dôkazov a ja nemôžem povedať, že toto mi aj tak nič nezmení, kým ich nemám vyvážené. Súd musí dokazovať skutok napísaný v obžalobe. Jednota a totožnosť skutku musí byť zachovaná. Ja viem určitým spôsobom posúvať ten skutok, ale neviem ho úplne prekopať, to je zásada, ktorá nesmie byť prelomená. A ak to nejaký súd urobí, odvolací súd povie – toto je málo, tieto dôkazy treba pripustiť, vykonajte dokazovanie a potom rozhodnite.

Chybovosť sudcov sa v niektorých prípadoch údajne blíži k 50%. Pokiaľ sudca vykazuje takú mieru pochybení, má vôbec byť na svojom mieste?

Tu sa bavíme o rôznych veciach. Disciplinárne previnenie je konkrétne previnenie, zákon hovorí, čo sú disciplinárne previnenia. Ale kvalita rozhodovania sudcu je niečo, čo sa nesleduje v tom zmysle, že jastrab sleduje, či dobre rozhoduje, a keď nie, tak sa mu povie, že rok rozhodoval zle, a ide na disciplinárne stíhanie.

Kvalita rozhodovania sudcu sa sleduje každý rok, u každého sudcu. Koľko mal zrušených vecí, či mal rozhodnutia Ústavného súdu, že niečo porušil. Sú rôzne články, ktoré môže porušiť. Či mu v rámci mimoriadnych rozhodnutí Najvyššieho súdu – v trestnej, civilnej alebo obchodnej agende – boli vyčítané nejaké veci. Či má napríklad rozhodnutia z ÚS o tom, že má arbitrárne alebo nepreskúmateľné rozhodnutia. Toto všetko sa u sudcu sleduje a sledujú to aj predsedovia jednotlivých súdov. A nevidela som štatistiku, kde by sa konštatovalo, že nejaký sudca v 50% rozhodol v rozpore so zákonom.

Takže to nie je až také zlé?

Ja si nemyslím, že je to až také zlé. Určite sú individuálne zlyhania, to sa nedá vylúčiť v žiadnej profesii. Ale paušálne by som povedala, že gro sudcov, ak má pochybenia, tak sú v rámci inštančného postupu. Aj v každej inej práci má zamestnanec nadriadeného, ktorý ho kontroluje. Sú chyby tolerovateľné, v rámci bežnej chybovosti, a sú chyby také, že vás dajú na iný úsek, alebo vás vyhodia.

Sudcom, ktorým boli dokázané prieťahy alebo iné pochybenia, boli uložené napríklad 15 % zrážky z platu na 3 mesiace. Ľuďom to príde neadekvátne. Malo by dôjsť k sprísneniu trestov?

To je presne to, do čoho my nemôžeme. To je zákon, ktorý prijal parlament. A tam je limitácia, môžete dať návrh na maximálne 30% zrážok z platu na určité obdobie. Nemôžete povedať, že mne, ako navrhovateľke, sa to nepáči, napríklad ako keď som v prípade pani Záleskej ja navrhla disciplinárne stíhanie. Ja som bola limitovaná týmto rozpätím, ktoré je zákonné. Takže som nemohla povedať, stačí iba 5%, lebo spodok je 10, alebo dajte jej 60%, lebo maximum je 30. Čiže toto nie je chyba ani navrhovateľa disciplinárneho stíhania, ani disciplinárneho senátu, ktorý rozhoduje. Máte toto rozpätie a viac dať neviete. A kvalifikácia toho skutku je takisto daná zákonom. Ja nemôžem povedať, že to je závažné disciplinárne previnenie, keď zákon hovorí, že pokiaľ sudca urobí takéto prieťahy, ide o disciplinárne previnenie, a tam sa na to nabaľuje, aké tresty za to môžu dostať. Toto je vec toho, ako je postavený zákon.

Čiže ak by sa tresty pre sudcov mali sprísniť, musí to ísť cez parlament. Bola by na to politická vôľa?

Nezachytila som, že by sa tým niekto zaoberal. Bola veľká zmena, keď disciplinárne veci odišli zo Súdnej rady na Najvyšší správny súd, to bola zmena disciplinárneho poriadku, procesu aj zloženia senátov. Od 1. januára 2026 máme ďalšie zmeny v zložení senátov, kde sú okrem sudcov Najvyššieho správneho súdu aj sudcovia okresných a krajských súdov. To môže mať vplyv na rozhodovanie, ale stále len v zákonných mantineloch.

Boli aj prípady sudcov, ktorí mali dopravnú nehodu, nafúkali, a dostali tiež len zníženie platu na pár mesiacov a súdia ďalej.

Stále sme pritom, že máte ten priestupok kvalifikovaný ako – nazvime to – disciplinárne previnenie. Tak isto, ako keď máte vy priestupok v bežnom občianskom živote, tak toto sú vlastne priestupky sudcov a máte tam to rozpätie, čo môžete uložiť.

Nedávno približne 60 sudcov podpísalo výzvu voči premiérovi Ficovi, aby prestal útočiť na sudkyňu Záleskú. Sú útoky politikov na sudcov veľkým problémom?

Výzvy sudcov sú v poriadku. Sudca má právo podpísať verejnú výzvu k justičnej téme, ako každý iný občan. Verbálne, dokonca aj fyzické útoky na sudcov, tu máme, nie je to len fenomén ostatného roka. Na pôde Súdnej rady sme ich začali registrovať okolo roku 2021-2022. Od niektorých združení veľa počúvam a čítam, že selektujeme a máme dvojaký meter. Prešla som si, k čomu sa Súdna rada k útokom na sudcov vyjadrovala, od roku 2022.

V októbri 2022 boli útoky na sudcu Mareka Fila, ktorá nezobral pána Dedečka do väzby, Filo mal istý čas dokonca ochranu. Vtedajší predseda súdnej rady Mazák dal odlišné stanovisko. V apríli 2023 boli útoky na sudcu Branislava Harabina v súvislosti s dôchodcom, ktorý sa vyhrážal redaktorke RTVS, ten nepovolil domovú prehliadku. Harabin sa ani nemohol vyjadrovať, keďže vec bola utajená. Mazák dal opäť odlišné stanovisko. Pokiaľ išlo o osoby, ktoré mu „nevoňali“, nesúhlasil. V októbri 2023 sme mali streľbu na sudkyňu z plynovej pištole. Skoro žiadne médiá si to nevšimli, predseda rady to ignoroval, my štyria členovia sme vydali vyhlásenie, potom sa pridalo ďalších 7 členov. V novembri 2023 verbálne útoky ministra vnútra a výzva na stíhanie sudcov Kubiša a Petruškovú, myslím, že tam išlo o čurillovcov. V decembri 2024 útoky Denníka N a advokáta Petra Kubinu na sudkyňu Hadrbulcovú. V januári 2025 Štefan Harabin na sudcov Krajského súdu v Bratislave. V apríli 2025 Martin Daňo na konkrétny senát. V máji 2025 dekan Právnickej fakulty UK v Denníku N – ozvali sme sa bez ohľadu na to, kto je kto. V júni 2025 minister vnútra Šutaj Eštok a facebookový status predsedu vlády v súvislosti so sudcom Milošom Cisárikom – prijali sme uznesenie. V októbri 2025 výroky Filipa Sulíka a Roberta Kaliňáka, ktoré sme odsúdili. V novembri 2025 Via Iuris vydala 30-stranovú správu, bez analýzy, o tom, že máme dvojaký meter, preto to teraz hovorím takto podrobne. V novembri 2025 sme sa vyjadrovali k poslancovi Bartekovi a Štefanovi Harabinovi. Nasledovali útoky na sudcov Stahancovú a Hradského, vo februári a marci tohto roku Zoroslav Kolár a video Petra Tótha. A na najbližšom zasadnutí máme pripravených ďalších 4-5 vecí, v bode útoky na sudcov.

Čiže od PS po Smer – ktokoľvek útočí na sudcov ako osoby a dehonestuje ich, a nie že by kritizoval rozhodnutie – my sa ozývame. Iné Súdna rada urobiť nevie. Obrátila som sa aj na Európsku sieť súdnych rád s konkrétnymi útokmi pani bývalej ministerky, ktorá osočila Súdnu radu a vyzvala sudcov, aby nás odvolali. Dostali sme podporu a malo by sa to objaviť aj v Správe o právnom štáte 2026.

Je to smutné, lebo sudca nemá takú možnosť ako politik, ktorý si zvolá tlačovú konferenciu a môže hovoriť, čo chce. Sudca musí byť zdržanlivý, musí mať odborné vyjadrenie, dôstojne vystupovať. Toto si myslím, že sa vedome zneužíva. Tí politici vedia, že to nie je také ľahké im to vrátiť.

Z toho, čo ste povedali, je zrejmé, že to nie je len o Ficovi a Smere a útočí aj opozícia.

Ono to začalo v roku 2020, takže to nemôže byť iba o Ficovi alebo Smere, a na to poukazujem dlhodobo. To nie sú len útoky vládnych politikov. Sú to aj osobné podpásovky. Nejde len o to, že – si hlúpy sudca. Ale napadajú aj fyzickú integritu niektorých sudcov. Od bieleho po čierne – médiá, novinári, politici, komplet všetci.

Koľko sudcov bolo obvinených v akcii Búrka?

Do väzby ich bolo vzatých myslím 10, ale obvinených ich bolo 14.

Postupne sú vydávané oslobodzujúce rozsudky. Pani bývalá ministerka spravodlivosti sa k tomu nejako vyjadrila?

To nie je téma, ktorá by jej naberala politické body, tak predpokladám, že preto sa k tomu nevyjadruje.

Vraveli ste, že pán Mazák v prípadoch, keď mu niekto „nevoňal“, dal odlišné stanovisko. Nie je to práve ten problém, že aj sudca si v politicky exponovaných kauzách upraví rozhodnutie podľa svojho názoru?

Tu je rozdiel, pretože Súdna rada nie je súd. My nemáme spis, nevieme nikoho odsúdiť, nevieme prijať rozsudok. A pán Mazák nie je sudca, od roku 1990 nebol sudca. Vzdal sa funkcie sudcu v roku 1990, keď odovzdal aj stranícku knižku KSČ. Odvtedy bol poradca prezidenta, štátny tajomník ministerstva spravodlivosti, generálny advokát, predseda Ústavného súdu, všetko teda funkcie, kde ho politicky nominoval buď parlament, alebo vláda. Za parlament bol do súdnej rady zvolený v roku 2020.

My streamujeme každé zasadnutie a z tej rozpravy sami zistíte, kto má dvojaký meter, kto sa krúti. Voči každému, kto útočil na sudcu, sme sa vyhranili. Nehráme sa v rukavičkách.

Súdna rada je ústavný orgán sudcovskej legitimity – nemáte klamať verejnosť a falošne chrániť sudcov. Ale keď bolo v Búrke obvinených 14 sudcov, prezumpcia neviny je základná vec. Predseda Súdnej rady do justície kopať nemôže, a čítali sme o čistení augiášovho chlieva. Čakáme 5–6 rokov a tí zadržaní sudcovia sú postupne oslobodzovaní. A to nie je preto, že by ich oslobodzoval jeden skorumpovaný súd. Máme rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu, bratislavských súdov, žilinských súdov. Jednoducho, tam neboli dôkazy, neboli ani na to, aby bolo obvinenie vznesené.

Na záver. Je to teda podľa vás so slovenskou justíciou až tak zlé, alebo nad ňou ešte netreba lámať palicu?

Určite nie. Ja som presvedčená o tom, že justícia sa vysporiada vždy so všetkým, čo jej zákonodarcovia predložia a aké podmienky jej vytvoria. Sudcovia nemôžu štrajkovať, nemôžeme zavrieť súdy, máme to z ústavy zakázané, rovnako ako policajti. Nedá sa, že súd nebude fungovať, pokiaľ sa nemusí na nejaké dve hodiny vypratať kvôli poplašným správam.

Sudcovia sú pracovití, a áno, sú unavení. Sú obdobia, keď sú naozaj unavení, lebo keď do vás stále niekto len kope a kope a kope, tak si predstavte, že ľudia by chodili do práce s takýmto negatívnym nastavením. Akokoľvek rozhodnem, bude do mňa kopať jedna strana, alebo druhá.

A v pojednávacích miestnostiach to nie je príjemná atmosféra, tam sú ľudia rozrušení, alebo je niekto obvinený. To nie je radostná práca, ale to je práca s negatívnymi energiami, s negatívnymi pocitmi, s negatívnymi skutočnosťami. Takže ja si myslím, že treba nechať sudcov pracovať. A áno, aj kritizovať, keď sú nejaké zlé rozhodnutia. Ale neútočiť na nich, nerobiť si z justície rukojemníka politickej moci a prostriedok na získavanie politických bodov.