ŠTADIÓNY: Zimné štadióny pod Urpínom a Pustým hradom s vyliečenými ranami

Banská Bystrica/Zvolen 17. augusta (TASR) – Domovským prístavom hokejistov HC’05 Banská Bystrica a HKM Zvolen, odvekých rivalov Pohronia, sa stali štadióny s bohatou históriou i pohnutým životom. ‘Rytieri’ spod Pustého hradu zo svojej arény vyryžovali v minulej sezóne majstrovský titul a bola to pre nich aj akási odmena za starostlivosť. O svoj domov sa prostredníctvom majiteľských práv mesta i samých seba starajú príkladne a na svoj stánok môžu byť oprávnene hrdí. Investície vložené do rekonštrukčných prác sa vrátili aj v morálnej podobe. Návštevník podujatí na zimáku sa cíti čoraz lepšie a ak by sa pridalo zopár drobnosti, tak ako v útulnom divadle.

"Peňazí nikdy nie je dostatok a my by sme vedeli s nimi zodpovedne naložiť," povedal športový riaditeľ Miroslav Klein. Rodák z Košíc sa so Zvolenom spojil natrvalo, pod Pustým hradom si odkrútil prvú hokejovú sezónu v sezóne 1982-1983 a v pozícii obrancu odohral vo zvolenskom drese pätnásť sezón. Bývalý kapitán nechýbal na ľade vo chvíľach, keď sa Zvolenčania vnorili medzi slovenskú elitu v rokoch 1993-1994, od roku 1997 trénoval mládež, neskôr aj funkcionárčil. Zimný štadión pozná ako vlastnú dlaň so všetkými prednosťami i chorobami.

Pamätníci plačú nad časmi, keď divákov vychovávalo prostredie štadióna až k vulgárnosti. V akom prostredí žiješ, alebo pôsobíš, také prejavy zo seba vyplavuješ, špina, nekultúrnosť, slabučká starostlivosť o žalúdky dnes už patria naozaj minulosti. "Štadión sme zmodernizovali, vybudovali VIP priestory, sky boxy, vymenili sedačky, inovovali čo sme mohli," povedal Klein. "Aj výrobu ľadu sme zmenili na ekologickejšiu, keď už nehrozí nebezpečenstvo výbuchu pri čpavkovom spôsobe."

Ako by mal vyzerať hokejový štadión sa vo svete už dávno presne vie a prvé lastovičky pribúdajú aj na Slovensku. "Ja si myslím, že vo Zvolene po Slovane a Košiciach máme tretí najkrajší štadión," zoradil M. Klein hitparádu vybavenosti. "Na hokej by sa malo chodievať ako do divadla. Vedel by som si predstaviť, že vymeníme všetky plastové sedačky za tapacírované, aby sa zážitok z hokejového divadla ešte zvýšil."

Investície vo väčšom množstve momentálne štadión nepotrebuje. Tie veľké spadajú pod mesto – majiteľa, s menšími si poradí aj samotný HKM. Asi najviac sa žiada dorobiť tréningovú halu, chýbajú najmä tribúnky, pretože v mládežníckych zápasoch sa niet kam postaviť. Priestory šatní pre A-tím spĺňajú vysoké kritériá. Klein pospomínal posilňovňu, prezliekareň, bazén a ďalšie nevyhnutnosti potrebné pre špičkové mužstvo. "Štadión nie je len hokejový, ceníme si aj jeho multifunkčnosť, počas hlavnej sezóny ho dokážeme operatívne premeniť trebárs na koncertnú halu, v ktorej sa komfortne cítia také hviezdy ako trebárs Karel Gott, či známe skupiny."

HKM Zvolen si chráni útroby štadión s rodičovskou precíznosťou. Aj verejné korčuľovanie nepovolil, len aby zabránil devastácii, ktorá sa často medzi neorganizovanými návštevníkmi objavuje. "Vyťaženosť je značná aj bez verejnosti," vyratúva Klein. "Ľadové plochy okrem hokejových mužstiev využívajú dve skupiny krasokorčuliarov i ženský hokej. No a aby verejné korčuľovanie nebolo pre nás tabu, tak od decembra do marca funguje na námestí mobilná ľadová plocha."

Asi najväčšiu krízu zažehnal zvolenský štadión dvakrát v histórii. Prvú pomerne dávno, keď sa našťastie nenaplnili aktivity spojené s odpredajom štadióna do súkromných rúk. Ďalšia kataklizma vznikla vinou počasia. Aj bolo dobre, že pred deviatimi rokmi pod ťarchou snehu sa štadión na čas uzatvoril. Ohli sa nosníky, hrozil prepad strechy, narýchlo sa statika vystužila a spevnila oceľovými lanami. Teraz môžu Zvolenčania pokojne spávať, ohroziť by ich mohlo len zemetrasenie s vyšším stupňom Richterovej stupnice. Kapacita štadióna s 5633 miestami, z toho 2633 na sedenie, so 194 VIP sedačkami a siedmimi sky boxami nestačila v minulej sezóne pokryť záujem len vo finále play off, a to sú na pomerne mladého veterána s rokom narodenia 1969 a zastrešenia 1976 slušné parametre.

Oproti zvolenskému krásavcovi pôsobí zimák ‘baranov’ pod banskobystrickým Urpínom oveľa skromnejšie a má aj prečo. Svojská architektonická pamiatka už patrí do antikvariátu stavieb, ktoré sa vo svojom roku považovali za prevratné. Ako každá starožitnosť z relatívne dávnej minulosti vytvára zvláštne fluidum, ktoré vedia precítiť hlavne hráči. Počas prítomnosti Stanleyho pohára sa Michal Handzuš zastavil s trofejou aj na zimáku a bol to pre neho neopísateľný pocit. "Tu som vyrastal, k tomuto štadiónu ma vždy budú viazať úžasné spomienky," vyznal sa z lásky k svojej alma mater útočník Chicaga.

Na banskobystrický zimák dohliada a prevádzkuje ho Správa športových a telovýchovných zariadení mesta. Mravenisko návštevníkov na hlavnej ploche i vedľajšej sa zväčša zgrupuje z hokejového prostredia, no aj krasokorčuliarskeho, školského, súkromného. Neobchádza taktiež verejné korčuľovanie a občas praská vo švíkoch. Strategická poloha nenápadného štadióna priamo v strede mesta hneď pri Hrone vychádza z minulosti. Začiatky korčuľovania v Banskej Bystrici zachytili kroniky už v roku 1889, keď sa počas mrazov striekalo klzisko z vody Hrona len pár stoviek metrov neďaleko od terajšej polohy štadióna. Aj keď sa pravý kanadský hokej začal pod Urpínom hrávať už v rokoch 1922-23, na strechu nad hlavou si musel ešte počkať. Najskôr vznikla v roku 1956 umelá ľadová plocha, o 10 rokov neskôr zimák zastrešili spôsobom vskutku unikátnym. Drevená konštrukcia klenby z ohýbaných lepených dosiek nemala chybu, slúži dodnes a teší sa neobvyklému zdraviu. Pod jej ochranným dohľadom korčuľovali takí hráči ako Vladimír Országh, Michal Handzuš, Ivan Majeský, Richard Zedník, Tomáš Surový, Peter Budaj a vystavili jej pečať geniality.

Obrovská popularita mládežníckeho i seniorského hokeja vytvorila pod Urpínom ozajstnú baštu. Staručkému štadiónu však roky existencie nik nemohol ubrať, vrásky pribúdali, aj o symbolickej paličke chodil, no vstal z mŕtvych. V roku 2005 vznikol nový hokejový klub HC’05 Banská Bystrica a s ním nastala aj obroda. Od slov a sľubov sa prešlo k činom, štadión ako jediné miesto, ktoré dokáže zvládnuť aj nápor väčších kultúrno-spoločenských akcií, sa stal veľkým objektom záujmu. Kameň úrazu nastal v komforte, v nezateplení strechy a v obmedzenom multifunkčnom využití práve z dôvodov krutej zimy.

V júni 2009 sa konečne zimný štadión začal rekonštruovať z južnej strany a odstránil sa havarijný stav strechy zimného štadióna. Investičné zámery sa ‘šijú’ podľa toho, koľko financie umožnia, zrekonštruovať treba zostávajúce tribúny, strojovňu, zatepliť strechu. Šéf Správy športových a telovýchovných zariadení Ivan Šabo vychádza z možností súčasnosti a perspektívu etapovite rozdeľuje. "Postupne riešime bolesti štadióny tam, kde si najviac vyžadujú. "Teraz sme sa zamerali na kotolňu, v budúcom roku na strojovňu. Na nový štadión sa mesto nezmôže, a tak sa modernizuje, tribúny, vzduchotechnika, obslužné priestory, zateplenie. Ak sa všetko podarí, zo zimáku napriek jeho požehnanému veku vznikne dôstojný multifunkčný stánok."

Štadión by po komplexnej rekonštrukcii mal spĺňať vysoké parametre, s 5000-vým kotlíkom diváckej kapacity, s vhodnou akustikou na koncerty. "Momentálne sme sa úplne vzdali myšlienky na nový zimák," posudzuje realitu dneška Ivan Šabo. "Vieme, čo obhospodarujeme, strecha z lepeného dreva vydržala desiatky rokov, nosníky sme však opraviť museli. V postupných krokoch dotiahneme aj novú výrobu ľadu a záchranárske práce nám pomôžu, aby štadión prežil so cťou aj ďalšie dve generácie. Viem si predstaviť, keď do piatich rokov zateplíme celý zimák a diváci si budú môcť užiť doteraz nepredstaviteľnú teplotu 18-20 stupňov. Takýmito zásahmi si pomôže aj samotné mesto, pretože na energiách výrazne ušetríme a prevádzku zlacníme."

Rovnako ako Zvolenčania, aj Bystričania zažili pohromu. V roku 2009 len necelé tri mesiace pred začiatkom extraligovej sezóny, stavbári vyvalili celú južnú stranu stavby, ktorá sa považovala a považuje svojou klenbovou strechou za unikát. Po odkrytí statických prvkov nastalo zdesenie i uľahčenie, že zimák zázračne vydržal a nenastala katastrofa. Prišlo sa na to, že stál len vďaka zemskej príťažlivosti, piliere trčali vo vzduchu, betónové opory boli vyplnené iba škvarou, pätky oblúkov vyžral drevokazný hmyz. Statici potvrdili, že ak by silnejšie zafúkalo, stavba by sa zrútila. Okamžite sa prešlo k činom, uvoľnili zdroje a rekonštruovalo nie v hodine dvanástej, ale pár minút po nej. Celá rekonštrukcia by mala vyústiť v jeden multifunkčný objekt s kapacitou 4100 miest na sedenie.

Prezident klubu HC’05 Juraj Kovaľ dnes spokojne môže skonštatovať, že štadión spĺňa parametre kladené na extraligové účinkovanie. Najstarší hokejový stánok na Slovensku si vydýchol, keď dostal do vienka novú kotolňu a trafostanicu. "Ak by som trochu zafilozofoval, tak aj nový zimák by sa určite uživil, treba byť však realisti a zveľaďovať to, čo je k dispozícii. Povedané športovou terminológiou, ak by sa porobilo všetko naplánované a štadión napokon komplexne zateplili, bolo by to naše víťazstvo."