V súvislosti s memorandom podpísaným medzi Iránom a USA sa objavilo veľa komentárov o tom, že Trump „kapituloval, nedosiahol svoje ciele, vzdal sa“ atď.

Je ťažké spochybniť, že hlavné ciele Ameriky, kvôli ktorým začala vojnu s Iránom, neboli splnené. Režim sa tam nezmenil, ba naopak ešte viac sa sprísnil, ropu sa nepodarilo dostať pod kontrolu, raketové a zbrojné programy sa naďalej rozvíjajú a neistota panuje aj v súvislosti s jadrovým programom.

Teherán v podstate prinútil Washington upustiť od bojových operácií tým, že uzavrel Hormuzský prieliv, čím ohrozil celú svetovú ekonomiku. Práve to podnietilo Trumpa ustúpiť a vzdať sa pôvodných požiadaviek, čo sám priamo priznal.

Celý svet videl obmedzené možnosti USA „vynútiť si svoju vôľu silou“, zatiaľ čo Irán ukázal, že disponuje najsilnejšou pákou vplyvu – uzavretím prielivu, ktorú môže kedykoľvek v budúcnosti využiť.

Celkovo sa na Blízkom východe začala rýchlo formovať nová geopolitická konfigurácia, v ktorej USA možno už nebudú mať taký veľký vplyv ako predtým.

Ak však hovoríme konkrétne o dokumente podpísanom vo štvrtok, v zásade sa naň nedajú uplatniť pojmy typu „víťazstvo“ alebo „kapitulácia“.

Ide o typický príklad Trumpovej diplomacie, ktorej podstatou je vyriešenie jednej konkrétnej otázky, pričom všetky ostatné sa odkladajú na neskôr, hoci so sľubom, že „určite budú vyriešené“.

To sme už videli na príklade pásma Gazy. Pripomeňme si, že v tom čase bol s veľkou pompou predstavený 20-bodový plán na správu pásma Radou mieru na čele s Trumpom. Teraz si ho však už málokto pamätá.

Jednu konkrétnu otázku však Trump predsa len vyriešil – dosiahol prímerie v Gaze a doteraz sa tam nevedú rozsiahle bojové operácie. Všetko ostatné (vrátane odzbrojenia hnutia HAMAS a vytvorenia nových riadiacich orgánov) zostalo len na papieri.

Pokiaľ ide o memorandum podpísané s Iránom, rieši sa v ňom len jedna konkrétna otázka – odblokovanie Hormuzského prielivu výmenou za zrušenie námornej blokády Iránu a čiastočné zrušenie sankcií na iránsku ropu (ministerstvo financií USA má začať vydávať povolenia – tzv. “waivers” – na vývoz ropy, ropných produktov a ich derivátov, ako aj všetkých súvisiacich služieb, vrátane bankových operácií, poistenia a prepravy).

Okrem toho sa stanovilo predĺženie prímeria o ďalších 60 dní, vrátane Libanonu, hoci v poslednom prípade na to zatiaľ neexistuje súhlas Izraela.

Trump aj napriek neutíchajúcim bojom podpísal mierovú dohodu s prezidentmi dvoch afrických krajín

Všetky ostatné a kľúčové otázky (zrušenie hlavných sankcií, uvoľnenie rezerv, vytvorenie fondu na obnovu Iránu vo výške 300 mld. dolárov, rokovania o jadrovom programe a podobne) boli odložené na neskôr. Je potrebné ich ešte osobitne dohodnúť – časť v priebehu 30 dní, časť v priebehu 60 dní.

Najväčšou pravdepodobnosťou bude podpísaná aj dohoda, v ktorej sa strany zaviažu, že v priebehu 30–60–90 dní budú viesť rokovania o uvedených bodoch s cieľom dosiahnuť „konečnú dohodu“. Ukrajine aj Rusku budú sľúbené investície v hodnote mnohých miliárd.

Realizácia všetkých týchto sľubov sa však odloží na neurčito a je nepravdepodobné, že sa vôbec uskutoční, pokiaľ sa Ukrajina a Rusko na bilaterálnej úrovni, bez pomoci akýchkoľvek sprostredkovateľov, nedohodnú na kľúčových otázkach.

Aspoň na takýto scenár poukazuje situácia v okolí Pásma Gazy a je celkom pravdepodobné, že podľa rovnakého scenára sa budú vyvíjať udalosti aj v súvislosti s „dohodou“ o Iráne. Pretože bez vyriešenia hlbokých rozporov, keď si každý stojí na svojom, je maximum, čo sa môže stať, prímerie a niektoré ďalšie okamžité kroky (ako napríklad otvorenie Hormuzského prielivu, zrušenie blokády a časti sankcií voči Iránu).

Práve preto, ako sa zdá, Rusko trvá na stiahnutí ukrajinských vojsk z Donbasu, ako aj na „okamžitom“ zrušení sankcií a na uznaní ruského statusu obsadených území, pretože si uvedomuje, že všetko ostatné, aj keby bolo sľúbené, sa nemusí nutne stať. A línia, na základe ktorej bude uzavreté prímerie, je niečo konkrétne a hmatateľné, čo bude možno dlhodobo zakotvené. Preto prichádzajú požiadavky na stiahnutie vojsk, aby sa pod kontrolu dostalo čo najviac územia. A z tých istých dôvodov Kyjev požaduje bezpečnostné záruky „tu a teraz“ a zároveň nechce stiahnuť vojská z Donbasu, napriek všetkým sľubom Washingtonu o podpore a investíciách, keďže má podozrenie, že s ich plnením by mohli nastať určité problémy.

Vráťme sa k „dohode“ o Iráne – ako sa tu budú vyvíjať udalosti?

Keďže, po prvé, medzi stranami neexistuje žiadna dôvera a po druhé, je tu faktor Libanonu, kde Izrael môže kedykoľvek začať novú vojnu a tým torpédovať rokovací proces (čo sa v podstate už dnes deje), existuje pomerne veľká pravdepodobnosť, že Irán a USA nedospejú k žiadnym konkrétnym dohodám v otázkach uvedených v programe rokovaní (sankcie, rezervy, fond na obnovu, jadrový program atď.).

A v takom prípade budú existovať dve možnosti vývoja udalostí.

Prvý – rokovania sa budú jednoducho odkladať z mesiaca na mesiac, ale plnohodnotné bojové operácie sa neobnovia a prieliv zostane otvorený. Druhý – situácia vyústi do novej eskalácie, do novej vojny a do novej blokády prielivu.

Poslednú možnosť samozrejme nemožno vylúčiť.

Pretože tak v Iráne, ako aj v USA (nehovoriac už o Izraeli) existuje veľa síl, ktoré sa domnievajú, že „vojnu treba dotiahnuť do konca“.

Rozhorčené hlasy „jastrabov“ v Amerike hovoria o „kapitulácii“. A v Iráne sa k tomu vyjadril pomerne výrečne najvyšší vodca krajiny Mojtába Chameneí. Dal najavo, že nebol zástancom podpísania memoranda, ale spoliehal sa na sľub prezidenta Pezeškján (v Iráne je považovaný za liberála a zástancu kompromisov so Západom), že všetky záujmy Teheránu, ktoré sú v memorande uvedené, budú rešpektované. Z toho hneď vyplýva podtext – ak USA nerozmrazia rezervy, nezrušia sankcie a nezabezpečia prímerie v Libanone, potom bude za to v očiach Chameneího zodpovedné „reformné“ krídlo na čele s Pezeškjánom, a preto môže prísť o svoje posty a pozície.

Vývoj udalostí bude závisieť aj od toho, či sa Irán začne aktívne uberať smerom k vývoju jadrových zbraní. Ak USA nezrušia sankcie a neodblokujú rezervy, Teherán bude mať formálny dôvod neviesť rokovania ani o jadrovom programe. A následne začne s vývojom vlastnej atómovej bomby, čo môže vyvolať novú vojnu.

Napriek tomu všetkému však existuje ešte jeden faktor, ktorý bude brániť akejkoľvek vojenskej aktivite USA v regióne.

Dohoda Trumpa s EÚ a rokovania USA s Čínou a dopady na Rusko

Ide o negatívnu politickú skúsenosť, ktorú Trump nadobudol v dôsledku vojny s Iránom. Nesplnil svoje ciele, nezmenil vládu v Teheráne, nezískal kontrolu nad ropou, ale zároveň si vyslúžil obrovskú vlnu kritiky tak doma, ako aj na medzinárodnej scéne.

A z Trumpových posledných vyhlásení jasne vyplýva neochota opäť sa zapliesť do vojny, ktorá už pre neho mala také ťažké následky.

Samozrejme, Izrael aj republikánski „jastrabovia“ ho budú určite tlačiť k novým útokom.

Obavy z obnovenia vojny, ktorá je v krajine tak nepopulárna, však môžu pre Trumpa prevážiť nad všetkými ostatnými dôvodmi. Aspoň do volieb do Kongresu.

Na druhej strane, ak sa Amerika jednoducho „umyje ruky“ a nechá Izrael a svojich ďalších spojencov, aby si s Iránom poradili sami, bude to mať mimoriadne závažné negatívne dôsledky pre globálnu dominanciu USA a hrozí to stratou vplyvu Američanov na Blízkom východe, kde vzniknuté vákuum rýchlo vyplnia iní hráči.

Vzhľadom na význam tohto regiónu pre svetovú geopolitiku je nepravdepodobné, že by sa Washington rozhodol jednoducho ustúpiť do úzadia. Skôr sa pokúsi vyriešiť svoje úlohy týkajúce sa Iránu cudzími rukami, bez toho, aby sa opäť priamo zapojil do vojny.

Náznaky toho už dáva Trump, ktorý nedávno navrhol sýrskemu vodcovi Ahmedovi Aš-Šaralovi, aby začal vojnu s Hizballáhom. USA sa už od začiatku vojny snažili podnietiť susedné krajiny k útoku na Irán a jeho spojencov, zatiaľ však bez úspechu – nenašiel sa nikto, kto by za nich chcel vyťahovať gaštany z ohňa. Práca v tomto smere však bude určite pokračovať. To znamená, že nie sú vylúčené ani nové vojenské eskalácie v okolí Iránu, ktorých dôsledkom bude nová blokáda prielivu a útoky na ropnú a plynovú infraštruktúru v Perzskom zálive.

To znamená, že na Blízkom východe je k obnoveniu mieru zatiaľ ešte veľmi ďaleko. A dokonca aj udržanie prímeria s otvorením Hormuzu je otázne.

Prečítajte si tiež:

• “Človeče, myslím, že nás podviedli”. Ukrajinskí vojaci hodnotia “reformu” platov
• Zahnali ho do kúta, priznal to aj sám Trump