Spojené štáty americké obnovujú diplomatické vzťahy s Kubou

Bratislava 17. júla 2015 (TASR/HSP-Roberto Chile)

V súčasnosti vrcholí diplomatické vyjednávanie, výsledkom ktorého je blížiace sa otvorenie plnohodnotných veľvyslanectiev na území Kuby a USA

Spojené štáty americké obnovujú diplomatické vzťahy s Kubou. Obidve krajiny by mali 20.júla otvoriť svoje veľvyslanectvá vo Washingtone a Havane. Ide o historický krok, keďže vzťahy medzi Kubou a USA boli na bode mrazu od začiatku 60. rokov a obe krajiny mali od roku 1977 zastúpenie len v podobe záujmových sekcií. Ešte v závere minulého roka sa prezidenti Spojených štátov amerických a Kuby dohodli na zmene pomerov a postupnom zbližovaní. V súčasnosti vrcholí diplomatické vyjednávanie, výsledkom ktorého je blížiace sa otvorenie plnohodnotných veľvyslanectiev na území Kuby a USA. Pri tejto príležitosti poskytla pre TASR rozhovor kubánska veľvyslankyňa na Slovensku Loipa Sánchezová Lorenzová.

Politika USA voči Kube bola dlhé roky výrazne poznačená snahou o zmenu politického systému. Čo konkrétne embargo uvalené na vašu krajinu znamenalo a prakticky dodnes znamená? 

Blokáda a embargo, tieto dva pojmy sa v politickom svete často zamieňajú, ale v legislatíve a predovšetkým v praxi sú to dve rozdielne veci. Vo svete je používaný termín „embargo“ Kuby. Správny výraz je však „blokáda“. Je to politika, ktorej cieľom je zadusiť štát ekonomicky, finančne a obchodne. Uvediem niekoľko príkladov. Moja krajina nemôže nakupovať produkty z USA nikde na svete. USA nekúpia žiaden produkt od inej krajiny, ak obsahuje viac ako desať percent kubánskej suroviny. Dokonca odmietli dovážať aj japonské autá, pretože ich plechy obsahovali viac ako desať percent železa z Kuby. Občania USA nemôžu vycestovať na Kubu ani ako turisti, lebo budú vystavení penalizácii. Niektorí dokonca prišli o svoje majetky. Blokáda je politikou škrtenia. Pri obchodovaní nesmieme používať americký dolár, to znamená, že ak Kuba uskutoční medzinárodný obchod, musíme zaplatiť tretím krajinám iným platidlom, než je americký dolár. Inak vláda USA automaticky zablokuje účet a kubánska vláda príde o peniaze. Nemôžeme byť súčasťou ani členom žiadnej medzinárodnej banky, Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky, žiadnej medzinárodnej finančnej inštitúcii. Z toho vyplýva, že tretie krajiny, od ktorých nakúpime tovar, využijú danú situáciu na udelenie vyšších cien. Podnikatelia vo svete sú za udržiavanie vzťahov s Kubou penalizovaní odňatím víz na vstup do USA. V Španielsku sú spoločnosti, ktoré majú investície v kubánskom turistickom ruchu, ale následkom blokády nemôžu vycestovať do USA. Loď, ktorá pochádza z Európy a preváža tovar na Kubu, nemôže vplávať do amerického prístavu celých šesť mesiacov. Bola a ešte stále to je neuveriteľná politika, ale my sme jej odolali a odolávame po celé desaťročia.

Aká je momentálna situácia po 17. decembri 2014, keď sa prezidenti USA a Kuby rozhodli zaviesť plnohodnotné diplomatické vzťahy? 

Je pravda, že po 17. decembri 2014 prezident USA Barak Obama niekoľko opatrení urobil, ale až zákony amerického Kongresu môžu nariadiť úplnú deblokáciu Kuby. A čo sa deje v súčasnosti? Nevidíme veľkú perspektívu úplného zrušenia blokády, pretože väčšinu v Kongrese tvoria republikáni. A sú tiež kubánsko-americkí senátori, ktorí sa stavajú proti vylepšeniu vzťahov. Kuba na Valnom zhromaždení OSN každoročne predkladá uznesenie, v ktorom žiada zrušenie blokády na ekonomickej, obchodnej aj finančnej úrovni. V posledných rokoch viac ako 180 krajín hlasovalo za jej zrušenie. Proti boli len USA a Izrael. Po 17. decembri 2014, keď sa obaja prezidenti rozhodli nastoliť diplomatické vzťahy, sa veľa hovorilo o zrušení blokády. Po celý jeden rok, za pomoci pápeža Františka, prebiehali tajné rozhovory medzi USA a Kubou na pôde Kanady, čo hodnotím ako užitočné a plodné rokovanie. Avšak nám je jasné, že kým americký Kongres nezruší všetky tieto blokačné zákony, na veci sa nič nezmení.

Znamená však terajšia snaha najvyšších predstaviteľov oboch krajín o stabilizáciu a normalizáciu kubánsko-amerických vzťahov koniec jedného obdobia?

Stabilizácia nie je to isté, čo normalizácia. Jedna vec je obnovenie diplomatických vzťahov a druhá vec je ich normalizácia. Normalizácia prechádza mnohými fázami. Až vtedy, keď budú zrušené všetky zákony, ktorých cieľom je našu krajinu diskriminačnými praktikami zmeniť a opantať, môžeme hovoriť o normalizácii. Opäť uvediem príklad : Guantánamo, kubánska obec na východe krajiny, kde je ilegálna vojenská základňa USA. V roku 1902 sa v dôsledku americkej intervencie na Kube podarilo Američanom začleniť do ústavy, že im túto základňu odplatne prenajmeme na 100 rokov. To znamená, že v roku 2002 mala byť Kube vrátená, ale nestalo sa tak. Hoci Američania za ňu neplatia, aj tak tam naďalej stojí a používajú ju ako väzenie pre zajatcov al-Káidy. Ďalším bodom diskusie bolo vyradiť Kubu zo zoznamu štátov podporujúcich terorizmus. V tomto sa diskusia podarila a na zozname už nie sme. Otvorené rokovania prebiehajú aj v súvislosti so znárodnením. USA totiž do zoznamu zapísali aj osoby, ktoré v tom čase boli Kubánci a teraz sú americkí občania. USA od nás žiadajú päť miliárd dolárov. Dobre, ale my potom musíme trvať na odškodnení spôsobenom blokádou. To predstavuje sumu viac ako 160 miliárd dolárov. V tejto veci zatiaľ k dohode neprišlo.

Očakávate, že odteraz bude prístup ku Kube umiernenejší? 

Opäť pripomínam, že Raúl Castro aj Barack Obama naraz oznámili stabilizáciu vzťahov. To nebolo len Obamovo rozhodnutie. V Latinskej Amerike tomu hovoríme, že na tancovanie tanga sú potrební dvaja. Prezident Obama svoje politické prehlásenie o stabilizácii vzťahov vysvetlil dôvodom, že USA politikou uplatňovanou voči Kube nedosiahli požadovaný výsledok, ktorý chceli. Z toho ale vyplýva, že cieľom USA naďalej zostáva meniť kubánsky politický systém. Na to nezabúdajme. Kuba má skutočne veľký záujem na tom, aby sme mali dobré vzťahy s USA, lebo nie je jednoduché žiť vedľa nahnevaných susedov, ale na základe rešpektu a bez ohľadu na to, že sme ostrov s 11,2 miliónmi obyvateľov. Zdá sa, že spomínané slovo rešpekt pochopili až teraz. Berte do úvahy, aké je len ťažké, keď medzi Kubou a USA neexistuje poštový styk. Z Kuby nemôžete poslať list do USA. Tri milióny obyvateľov žijú mimo ostrova, z toho dva milióny v USA. Na začiatku revolúcie to boli politickí emigranti a v 70. rokoch to boli ekonomickí emigranti. Títo ľudia išli za lepším životom a je predsa v ich záujme udržiavať dobré vzťahy s Kubou. Skôr než sa stal Obama prezidentom, jeden človek mohol vycestovať len raz a potom ďalšie tri roky nie. Dokonca je limit peňazí, ktorý ročne môžu z USA na Kubu posielať. Rokovania sa vedú aj v tých najmenších detailoch. Za toľké desaťročie existuje veľká vzájomná nedôvera. Tá nezmizne za deň, ani jedným podpisom.

Ako je to byť disidentom na Kube a ako vlastne vníma Kubánec ľudské práva? 

Je veľmi jednoduché byť disidentom. Nemusíš pracovať a dostávaš peniaze. Tak to robí väčšina. Financujú ich USA. Tieto malé skupiny neoznačujeme ako organizované. V posledných regionálnych voľbách sa predstavili viacerí disidenti. Ľudia im nedôverujú a nikto ich nevolil. Všetci uvádzajú rok 1959 ako rok, keď sa začali nezhody. Ale to je omyl. Už v roku 1886 vtedajší prezident USA povedal, že Kuba má patriť USA, rovnako ako je to v prípade Portorika. Spomeniem známu vetu od národného kubánskeho hrdinu, ktorým je José Martí: „Kuba a Portoriko sú ako dve vtáčie krídla“. Predstavte si, že na americkej vlajke Kuba už mala svoju hviezdičku, pretože USA chceli, aby Kuba bola ako Portoriko. Ale museli ju odstrániť. My sme národ veľmi živý, veľmi hrdý národ, nechceme a nebudeme patriť nikomu, len sebe. Keď prišli na naše územie Španieli, vykynožili kubánskych indiánov – Tainov. Z Afriky priniesli otrokov a vznikala kubánska civilizácia. Proti Španielom sme od roku 1868 viedli vojnu, aby sme sa zbavili ich nadvlády. Keď sme ju už takmer vyhrali, prišli na naše územie USA. Vždy sme boli podmanení USA, priemysel na Kube patril USA. Pokiaľ ide o otázku ľudských práv, v Európe to zaznieva často. Vedia tí, ktorí sa pýtajú, o čom hovoria? Veď my chceme, aby fungoval turistický ruch a aby sa každý presvedčil na vlastné oči. Ľudia, majte otvorené oči a myseľ, pozrite sa na to dobré aj to zlé, lebo dokonalí nie sme. Čo dnes zaujíma kubánsku rodinu? Trochu viac peňazí, áno, to by sa zišlo, lepšia doprava a môcť ísť na pláž každý víkend. A to veru aj robíme. Ale porušovanie ľudských práv? Porušovanie princípov demokracie? To nikomu normálnemu ani na um nepríde. Je to len európska propaganda. Dlhodobo navrhujeme vytvoriť skupinu zaoberajúcu sa ľudskými právami, ktoré sa však týkajú oboch strán, pretože na vec máme tiež svoj názor. Je pre nás pozitívne, že sa do tohto obnovenia vzťahov zapájajú Európska únia a USA. Nemôžu však na nás vyvíjať nátlak s európskou demokraciou. Každá spoločnosť má svoje vlastné chápanie demokracie. Tá kubánska je historicky úplne iná. Naši ľudia európskej demokracii nedôverujú.

Mohli by ste tieto vaše slová konkretizovať? 

Na Kube na to, aby ste boli zvolený ako poslanec do Národného zhromaždenia, nemusíte byť členom žiadnej politickej strany. Dostavíte sa ako nezávislý občan a ak uspejete, ste zvolený občanmi, ktorí žijú vo vašej komunite. Žiadna strana nevolí a žiadna strana kandidáta nepredstavuje v kampani. Kubánsky systém demokracie a volebný systém je postavený na základe systému výberu jednotlivých občanov. Toto je v Európe absolútne neznáme. Máme 650 poslancov Národného zhromaždenia. Okrem jedného prezidenta máme štyroch viceprezidentov Rady ministrov a štyroch v Štátnej rade. To znamená, že rozhodnutia neprijíma Raúl Castro. Sú to kolektívne rozhodnutia. Raúl Castro nikdy nemôže prijať zákon. To sa uskutočňuje v Rade ministrov, v Štátnej rade a následne sa schvaľuje Národným zhromaždením. Toto je naša demokracia, na ktorú sme hrdí a nie sme ochotní akceptovať inú a už vôbec nie nanútenú zvonka. Rada ale konštatujem, že vzťahy s Európskou úniou sa pomaly a postupne zlepšujú. Slovensko nás korektne podporuje.

Spomenuli ste Európu, aké sú kubánsko-európske ekonomické vzťahy? 

Európa je pre Kubu druhý najväčší ekonomický a obchodný partner. Vzťahy s Európou mali v minulosti nestály charakter, aj preto rada opakujem, že so vzájomným rešpektom a bez násilia určite dosiahneme viac. My so záujmom sledujeme dianie v Európskej únii, ale nemiešame sa do jej problémov. V novembri 2014 sa v Bruseli, po európskej schôdzke Spoločenstva latinskoamerických a karibských štátov (CELAC), uskutočnila štvrtá schôdzka politického dialógu. Snažíme sa na nej dosiahnuť dohodu o spolupráci a politickom dialógu, čo je mimoriadne zložité. Jej obchodná časť ale napreduje. Piate kolo rokovaní bude v Havane v septembri 2015. V období socializmu sme boli členom Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Pamätám si, že najlepšie kompóty, čo som v živote jedla, boli bulharské. Chutné konzervy s bravčovým mäsom, chladničku, ktorú som mala doma, ventilátor a motorku môjho otca, pletivo, dokonca aj tie klince, boli československé. Pozerali sme také rozprávky ako Včielka Maja, Lolek a Bolek, alebo Micky Mouse. Keď sa socialistický systém zrútil, zostali sme bez všetkého. Dovážali sme 12 miliónov ton ropy. Potom sme dostávali len dva milióny ton. Na Kube neustále dochádzalo k výpadkom prúdu. V rokoch 1990 až 1998 sme žili takto. Priemerný úbytok telesnej hmotnosti bol päť kilogramov. Ľudia vzbudzovali dojem chorého človeka. Mali peniaze, no nebolo ničoho. Prišli sme o 35 percent HDP. Kuba sa dostala do absolútnej krízy. Myslím si, že je to porovnateľné s hladovaním, ktoré zúrilo po druhej svetovej vojne. Ale to bol pre nás dôležitý moment pre súčasnú situáciu na Kube. Sme krajina, ktorá produkovala nikel, cukrovú trstinu, cukor a kávu. Z výrobného potenciálu sme prešli na turistický. To umožnilo rýchle zotavenie krajiny. V roku 1992 sme zmenili zákony o investíciách.

Čo vyváža Kuba dnes?

Na prvom mieste exportujeme do celého sveta profesionálne služby: lekárov, inžinierov, agronómov, učiteľov. Časť máme v Afrike a v Latinskej Amerike v rámci bezplatnej spolupráce. V Brazílii máme viac ako 1000 lekárov, ale to už je platená služba. Obchodný priestor, ktorý zostal po zrútení bývalého režimu, bol obsadený Nemcami, Španielmi, Talianmi. Najväčšie hotely na Kube sú španielske. Kanaďania, Holanďania a Briti majú u nás veľké investície.

Mohli by ste nám priblížiť situáciu v zdravotníctve a školstve? Veľa toho počúvame o prídele potravín… 

Štátne kubánske zdravotníctvo je bezplatné. Od najmenšieho zranenia až po operáciu srdca. Len pred pár dňami odcestovala zo Slovenska späť na Kubu naša špecialistka v cievnej chirurgii Elena Rodríguezová Corralesová. Strávila mesiac v jednej z nemocníc na východe Slovenska. Prišla ukázať spôsob liečby unikátnym produktom. Pätnásť percent z diabetických pacientov podľa jej slov trpí na chorobu tzv. „diabetickej nohy“. Náš liek je jediný svojho druhu na svete, ktorý pomáha zaceľovať rany a predchádza amputácii už spomínanej diabetickej nohy. Je to patentovaný kubánsky produkt. Je našou snahou certifikovať ho v Európskej únii a následne ho zaviesť na slovenskom trhu. Niekoľko slovenských lekárov je aktuálne na Kube na klinike doktorky Rodríguezovej Corralesovej. Tento liek je už registrovaný v 23 krajinách sveta a zaznamenali sme 50-percentnú úspešnosť v liečbe. Náš školský systém je taktiež bezplatný. Neplatíte ani len za knihy. Čo sa týka prídelu potravín, každá rodina dostáva základný potravinový košík, čo je istý druh lásky a nenávisti, pretože sa to zaviedlo v období reštrikcií. Ak máte v rodine napríklad päť osôb, je vám pridelených na každý mesiac na osobu, povedzme, desať libier ryže, fazule, isté množstvo mäsa, rýb, soli, cukru, kávy, cigariet, oleja. Postupne dochádzalo k redukcii. Kedysi dávali aj zubnú pastu, mydlo. Ľudia, samozrejme, protestujú. V roku 2013 bol politický kongres a jedna z vecí, ktorú Raúl Castro navrhol, bolo zrušenie tej takzvanej „potravinovej knižky“. Táto horlivá debata na Kube trvala celý jeden rok. Nikto o tú knižku nechcel prísť, pretože ona garantovala, že za tých 20 kubánskych pesos, čo je menej ako dvadsať amerických dolárov, dostanete základné potraviny na mesiac. Ale na Kube nikto nehladuje. Európania, keď tam cestujú, sa čudujú, ako málo sa tam zarába. Základný plat je necelých 20 dolárov. Voda a elektrina sú veľmi lacné a asi 90 percent ľudí má svoje vlastné bývanie. Chudoba, ak zoberiete do úvahy spomenuté, je relatívny pojem. Nakúpiť oblečenie, alebo sladkosti nad rámec „potravinovej knižky“, pripúšťam, že to nestačí. Oblečenie je veľmi drahé a zlej kvality.

Akou premenou prešiel cestovný ruch?

Pokiaľ ide o rozvoj cestovného ruchu, ročne zavítajú na Kubu tri milióny turistov. Uvedomte si, že necestujete do Londýna a Paríža, ale do rozvojovej krajiny. Za posledných desať rokov turistického rozvoja sa nám ponúka rozmanitý kolorit. Napríklad vidieť Kubánca, ktorý zo seba robí toho najúbohejšieho žobráka, ktorý na ulici čaká a dramaticky ochká, aký je len chudobný a hladný. Ročne vycestuje na ostrov približne 5000 Slovákov. Mnoho vašich mužov sa tam stihne osudovo zaľúbiť. Niekoľkokrát sa potom ešte vrátia. A ja sa ich pýtam, že kde a o koľkej danú slečnu stretli. Mnohí na pláži o desiatej ráno, pochopiteľne. A tak ich poopravím, že to nie je vhodná žena pre nich. Pretože o desiatej ráno každá slušná dievčina pracuje. Ale to je naša povaha. Sme národ veľmi živý. Aj takáto vzorka ľudí sa turistickým rozvojom vytvorila. Pre nich je, samozrejme, pohodlnejšie sa živiť zdržiavaním sa blízko turistov. Za toto sa ako Kubánka hanbím.

Je Kuba rajom pokoja, kde budem po celú dobu nezastihnuteľná? 

Jednoznačne. Všetci sa sťažujú, že na Kube nemáme internet. Nuž, ak chcete mať pokoj od svojho telefónu, tak náš ostrov je výbornou destináciou. V hoteli, ak sa chcete pripojiť, si stihnete medzitým dať kávu, vrátiť sa, a to ešte stále nebude načítaná stránka. Internet máme prostredníctvom satelitu. A my ho nemôžeme používať, lebo nám to USA nedovolia. Internet na celom svete funguje prostredníctvom podmorských káblov, ktoré kontrolujú veľké podniky, a kvôli blokáde nemáme k tomu prístup. Internetovú prioritu majú ministerstvá, univerzity, daňové úrady, výskum. Jeden detail. Ministerstvo zahraničných vecí ma menšie pásmo než ten najznámejší disident na Kube. Ak chcú USA investovať, tak predovšetkým do komunikácií, lebo to je prostriedok, ako Kubu zmeniť a potom ju kontrolovať. My tú zmenu vítame. Je to výzva, aj keď z ideologického hľadiska budú USA viesť propagandu u mladých navádzaním k rasizmu, vyhrocovať nezhody, poukazovať na generačné rozdiely. Chceme internet, chceme lepšiu komunikáciu , chceme mať lepšie vzťahy s USA. Jeden kubánsky telekomunikačný podnik už podpísal s USA kontrakt. Len si predstavte, že v jednej časti krajiny už funguje WIFI ako pilotný projekt. Niektoré mobily už dokonca posielajú SMS. To, čo sa mi na Kube páči, je, že sme veľmi otvorení, nebojíme sa prejaviť názor. To by ste videli, aké je ťažké umlčať Kubánca. Chcete vedieť, čo sa na Kube deje? Tak sa postavte do radu, povedzme na takej autobusovej zastávke, hneď budete informovaní, či si taký Castro práve dobre počína. A ako si len dokážeme uťahovať z vládnych predstaviteľov… Mladí ľudia na Kube sú rovnakí ako na celom svete. Každému chalanovi ide o to, aby si mohol obliecť peknú košeľu, dobré topánky a a by mal peniaze na večernú zábavu so svojou frajerkou. A starší, naopak, aby mali postarané o zdravie a aby mali jedlo.

Pristavme sa ešte pri obchodných vzťahoch, konkrétne medzi Slovenskom a Kubou , kde je iste čo vylepšovať…

Spomeniem energetické zdroje. Na Kube máme osem tepelných elektrární. Dve z nich boli postavené za bývalej Československej republiky. Všetky diely naďalej dovážame z Česka a Slovenska. Udržiavame veľmi dobré obchodné vzťahy, spomeniem, Energo Control Košice, PPA a SES Tlmače. Pracujeme s nimi nielen my, ale pomohli sme im preniknúť na latinskoamerický trh. Kuba je kľúčom do Latinskej Ameriky. To si Slovensko veľmi dobre uvedomuje. Je všeobecne známe, že podniky majú otvorené dvere do krajín Latinskej Ameriky, ak predtým pracovali na Kube, lebo to garantuje, že ide o spoľahlivú firmu. V opačnom poradí to však neplatí. Spolupracujeme s jedným podnikom z Bratislavy, ktorý nám dodáva fľaštičky na lieky, ďalej s firmou, ktorá sa zaoberá letectvom na Kube, v Nikarague a Paname. V septembri zavíta na Kubu skupina podnikateľov v sektore obnoviteľných zdrojov na prieskum tých obrovských kapacít, ktoré naša krajina ponúka. Do roku 2030 máme plán, aby sa energia na Kube dostala až na úroveň 50 percent národnej produkcie. Zatiaľ sme len na piatich percentách.

Obnoviteľné zdroje, to znie ako ponuka na rýchle zbohatnutie. 

Trpezlivosť, trpezlivosť a do tretice opäť trpezlivosť. Nasledujúce riadky vysvetlia, prečo je pre Slováka ťažké v mojej krajine investovať. Bavíme sa tu o kultúrnych rozdieloch. Slováci chcú prísť, investovať a na tretí deň mať peniaze. Nie, u nás to funguje inak. Neponáhľame sa, my máme čas. Poznáte to. Najskôr fiesta. Potom zajtra, možno pozajtra, maňana… Ak porazíte túto kultúrnu rezistenciu, hovoríte po španielsky, potom budete mať úspech. Jedni to ustoja, iní sa unavia a odídu. V júni bol na Slovensku predstaviteľ ministerstva poľnohospodárstva, ktorý spolupracuje s jedným podnikom z Očovej. Tento podnik sa k nám chystá na obrovskú investíciu na pôde obnoviteľných zdrojov. Je to naša priorita okrem poľnohospodárstva a turizmu.

Ako sa kubánske veľvyslanectvo približuje bežným ľuďom na Slovensku i svojej komunite?

Naše kubánske veľvyslanectvo v Bratislave je maličké. Máme 125 veľvyslanectiev vo svete. Museli sme zredukovať personál. Chceli sme sa vyhnúť zatvoreniu, pretože tým vysielate správu o finančných problémoch, alebo dokonca o nedôležitosti krajiny. Som veľmi spokojná so vzťahmi, ktoré medzi krajinami existujú. Máme tu kubánsku komunitu 134 osôb. Zbližujeme sa, udržiavame dobré vzťahy. V tých 80. rokoch to tak nebolo. Organizujeme otváranie leta v Bratislave hudbou a tancom, MDŽ. Prostredníctvom umenia a literatúry pre deti „Naši národní hrdinovia Ľudovít Štúr a José Martí”. Asociácia kubánskych priateľov v spolupráci s kubánskym veľvyslanectvom zorganizovali súťaž s bohatou účasťou – 335 detí z 30 škôl. Na tomto, už dvanástom ročníku, sa hodnotilo umenie, poézia a próza. Cieľom podujatia je poznávanie a šírenie diel týchto dvoch osobností, ako aj prehlbovanie priateľstva a budovanie solidarity medzi Slovenskom a Kubou.

Čím sa teda Kuba líši od iných krajín? 

Dovolím si povedať, že tým, aká je solidárna. Vždy môžete počítať so svojim susedom. Povedali mi, že na Slovensku to kedysi tiež tak bolo. Toto je kultúrna záležitosť, nevychádza z politického kontextu. V 46 štátoch Afriky máme lekárov a inžinierov. Bola som nahnevaná, keď zúrila ebola. V televízii ste videli krajiny, ktoré poskytovali materiál, USA poslali vojakov, ale Kuba ako jediná krajina poslala asi 200 lekárov, ktorí riskovali život. Zostali tam po celý čas. Táto informácia však spočiatku nebola v médiách spomenutá. Jeden lekár dokonca ochorel, no dostal sa z toho. Aj Hillary Clintonová, keď prechádzala Afrikou, uznala, akú prácu odvádza Kuba. Človeku hneď došlo, že sa niečo blíži. Lekári po návrate na Kubu museli byť v karanténe. Pracovali tam ako dobrovoľníci. Som v diplomacii 25 rokov. Tri roky som bola v Etiópii. Mali sme tam približne 600 Kubáncov, z nich 200 lekárov. Ostatní boli univerzitní profesori, poľnohospodári, osobní tréneri. Práca bola dosť náročná. Títo ľudia tam boli bez svojich rodín. Keď v USA zúril hurikán, vytvorili sme brigádu, ktorá sa volá Henry River, bol to severoamerický bojovník vo vojne za kubánsku nezávislosť. Ponúkli sme to USA, aby tam lekári odišli. No oni to neprijali. To bolo pred niekoľkými rokmi. Teraz spolupracujeme s USA na detekcii drog v Karibiku, v metrológii.

Mohli by ste na záver opísať, aká je hlavná úloha vašej misie na Slovensku?

Pokračovať v začatej práci po tých veľvyslancoch, ktorí na Slovensku boli. Zaslúžili by si medailu, lebo v tých začiatkoch sme si, veru, prešli všeličím. Situácia sa však mení. Slováci majú viac poznatkov o mojej krajine, cestujú tam. Snažím sa o znovunastolenie právnych vzťahov. Keď som sem prišla pred štyrmi rokmi, neboli podpísané žiadne zmluvy medzi našimi krajinami. Len jeden obchodný vzťah. Žiadna právna zmluva. V rokoch 2012-2015 sme podpísali viac než 12 bilaterálnych zmluvných vzťahov, ktoré však slovenské médiá nezaregistrovali. Rokujeme o dlhu bývalej Československej republiky voči Kube, ktorý Slovenská republika zdedila. Záležitosť riešime už 20 rokov. Dlhy nezbližujú. Pripravujeme návštevu ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka v dňoch 21.-23. júla. Bude to po prvý raz, čo minister zahraničných vecí SR navštívi Kubu. Pôjde o významný politický odkaz, ktorý svedčí o podpore Slovenska v procese normalizácie.