Bratislava 30. mája 2023 (HSP/Foto: Pixabay)
Slováci nie sú ovce, tvrdí Juraj Draxler. A tvrdí to na základe pozorovania, ktoré urobil minulý týždeň. Nejde o nič menej záhadné, než sú nákupné zvyky Bratislavčanov. Zámerne sme napísali Bratislavčanov, hoci Draxler svoje pozorovanie vzťahuje na Slovákov
Draxler svoj text uvádza: “Jedna drobná ale potešujúca správa z minulého týždňa. V rámci rozšírenia Eurovey v Bratislave sa v novej prístavbe otvoril aj obchod jedného veľkého reťazca s lacným oblečením. V mnohých krajinách to vyzerá tak, že daný obchod bičuje očakávania nízkymi cenami. A na otvorenie potom prídu obrovské davy ľudí, rad dlhý aj sto metrov. A reťazec má publicitu zaručenú. Tak to bolo napríklad pred časom aj v Prahe. Reťazec to chcel zopakovať aj v Bratislave. A nič. Obchod sa normálne otvoril, nejakí ľudia to prišli okuknúť ale žiadne rady sa nekonali.”
Draxler hľadá príčiny: “Pravda, môže to byť čiastočne aj tým, že Bratislava už začína mať nákupných centier a obchodov naozaj dosť. Navyše, ľudia prekvapene zisťujú, že práve teraz, keď už je oficiálne po pandémii aj energetickej kríze, začína byť práce aj peňazí nejako málo (nemecká ekonomika minulý týždeň oficiálne skĺzla do recesie). A tak handry, aj keď lacné, ustupujú iným potrebám. Ale aj tak: dlhé roky sa marketéri snažia robiť aj tu “Ameriku” pestovaním ošiaľu napríklad na “Black Friday” a v zásade to nefunguje.”
Nákupná horúčka u nás nemá celkom takú príchuť, ako v iných krajinách. Draxler k tomu píše: “Slováci majú radi aj nízke ceny, aj si už zvykli na nakupovačný životný štýl – súčasťou kvalitného trávenia voľného času je “ísť trochu šopingovať”, ako sa hovorí v Bratislave. Alebo blúdiť po hypermarkete a hromadiť obrovský nákup zo všetkého, čo je oficiálne v zľave (čo si zaujímavé robila tento týždeň? bola som v hypermarkete). Ale stále sú tu zvyšky zdravého prístupu k životu. Keď je vonku teplo, tak sa ide užívať to slnko. Nie trepať sa niekam v dave ľudí do bitky o lacné oblečenie.”
Konzumná spoločnosť podľa Draxlera u nás nadobudla mierne odlišný charakter: “Ešte raz, niežeby to bola idyla, sme už naozaj dosť konzumná spoločnosť. Ani nie v zmysle, že ľudia majú radi pekný tovar, to je v poriadku. Ale sú už ohromne spracovaní primitivizmom: čumia na reality šou a bulvár. A radšej jesť úplný odpad, ale nech sa ušetrí na drahé auto. Byt môže byť aj v nechutnom betónovom monštre postavenom na bývalej skládke, ale nech je vnútri veľká plazmová televízia.”
Záver jeho textu vyznieva optimisticky: “Ľudia by sa mali vedieť brániť. Žiť menej životom, aký im organizuje konzumno-produkčná mašinéria. Viac sa venovať sebe (vzdelávanie), rodine a známym, výletom do prírody, dobrému jedlu ako honbe za stále novými vecami. A tak poteší aj drobnosť. Vidieť, že predsa len ešte nie sme úplná Amerika.”
Ale tu sa nie celkom dá s Draxlerom súhlasiť. Možno čiastočne v Bratislave. Kúpa auta? Kúpa televízora? Mimoriadny výdavok, na ktorý je máloktorá rodina na Slovensku pripravená. Väčšina nie je pripravená ani na to, že sa im pokazí pračka alebo chladnička, ako vyplýva z prieskumov. Dôchodcovia nie sú pripravení dať si raz za týždeň niekde vonku kávu. Jedným z hlavných motorov slovenskej ekonomiky by mohla byť domáca spotreba. Ale na tú všetky vlády dosiaľ kašľali. Príjmy sú veľmi nízke, až na fajnové výnimky, ktoré dvíhajú priemer, platíme pritom viac za menej kvalitné potraviny. Už dlhé roky! Už sme sa naučili žiť s permanentne utiahnutým opaskom. Takže, možno by sa ukázalo, že sme rovnaké ovce, ako okolité národy, len na to nemáme.