Bratislava 20. júna 2021 (HSP/Foto:TASR-Jakub Kotian)
Známy slovenský herec priamo vo verejnom vystúpení opisoval, akú strašnú chuť mal udrieť politika, s ktorým sa zrejme nikdy naživo ani nerozprával. Prečo si to niekto môže dovoliť a kto vytvára atmosféru, kde je niečo takéto možné?
„Tiež som mal strašnú chuť si udrieť. Nič som neurobil, ale cítil som sa veľmi bezmocne. Pamätám si túto situáciu spomalene ako z jedného špatného hollywoodskeho filmu. Spomalene dokonca vidím seba, ako mám taký tigrí skok, ako na toho Fica skáčem, ako on padá do prachu, pokúša sa niečo povedať a vtedy sa pomaly blíži tá päsť s touto lebôčkou (ukazuje na svoj prsteň s lebkou) a ja ho tak utlčiem do toho Námestia SNP. No nestalo sa to.”
Čo myslíte, kto vyslovil tento výrok? Nejaký prívrženec krajnej pravice? Nejaký trestne stíhaný sadista spoza mreží? Nie. Vyslovil to celou slovenskou malomestskou kaviarňou uznávaný herec Robert Roth v apríli v internetovej relácii Mareka Vagoviča Na scéne.
Niekto si možno povie, že nestojí za to vyjadrovať sa k táraniu niektorých komediantov, ktorých vyjadrenia, aj vzhľadom na to, že tí ľudia vlastne nemajú poriadny prírodovedný, technický, ale dokonca ani humanitný vzdelanostný fundament, vôbec nie sú relevantné. Ale žiaľ, nie je to celkom tak: títo ľudia dostávajú v masmédiách obrovský priestor a sú dôležitou súčasťou ich pôsobenia na verejnosť.
To oni spoluvytvárajú svetonázor (alebo skôr mediálnu psychózu), ktorý od nich potom preberá veľká časť občanov, že opozičné politické strany a ich voliči sú tí, ktorí šíria nenávisť a potenciálne násilie.
Lenže počuli ste niektorú verejne činnú osobu „z druhého politického brehu“ rozprávať nejaké podobné reči, ktoré nie sú ničím iným, než esenciou nenávisti? Ako vysoko by skákali podaktorí prokurátori či sudcovia, keby takýto istý výrok – o tom, ako si predstavuje svoj tigrí skok na Lipšica, Korčoka či Naďa, ako ho päsťou zatlčie do námestia – vyslovil trebárs niektorý poslanec ĽSNS alebo Republiky? Ešte aj tučniaky v Patagónii by rozprávali o agresivite a nenávisti, ktorej musia chudáci „slušnoľudia“ na Slovensku čeliť.
A položme si otázku: tak kto tu teda vytvára to ovzdušie nenávisti a neznášanlivosti? Kto tú atmosféru tak vybičoval, že ľudia s opačným názorom sa radšej k svojmu názoru ani nepriznávajú? A naopak, kto sa musí pomaly báť vysloviť na verejnosti svoj politický názor?
Väčšina ľudí sa dokáže s týmto mediálnym tlakom rozumne vysporiadať, ale u tých intelektuálne neduživejších a emocionálne labilnejších (ktorí sa ešte k tomu cítia byť povolaní pred kamerami hrať, aj keď to už naozaj nie je treba) to potom občas prepukne do takéhoto nechutného odhalenia. A ich podobne postihnutí súkmeňovci z médií bratislavskej kafetérie (alebo kafilérie?), namiesto toho, aby ich v takej chvíli kopli do členka, to dokonca ešte vyzdvihnú ako šarmantný bonmot hereckého génia…
Ivan Lehotský