Povinnosťou vedenia polície je vyvodiť dôsledky za pochybenia, aké sme videli pri zásahoch v Moldave nad Bodvou, v Medveďove alebo v Zborove. Krytie zlyhaní nie je prejavom rešpektu k policajnému povolaniu. Je to spôsob, ako pestovať neúctu k právam iných a podhubie na zneužívanie právomoci.

Dobre riadený a trénovaný policajt nemusí porušovať pravidlá, aby zaistil bezpečnosť a vyšetril zločin. Slovensko nie je jediným štátom, kde polícia rieši problematické komunity. Ani jedinou krajinou, kde sa vyšetrujú únosy detí. Ak to inde dokážu v rámci pravidiel, bez násilia, s rešpektom k ľudským právam, zvládneme to aj my.

Dámy a páni,

všetci potrebujeme právny štát. Zrozumiteľné zákony, ktoré problémy bežného života pomáhajú riešiť a nevytvárajú nové. Úrady a políciu, ktoré pravidlá privádzajú do života spravodlivo a nezneužívajú ich na šikanovanie nepohodlných. Súdy, ktorých rozhodovanie je včasné a predvídateľné. Ústavný súd, ktorý je dôveryhodným ochrancom ústavných princípov a hodnôt.

Vyviesť Slovensko z krízy dôvery je náročný proces. Vyžiada si veľké a odvážne zmeny, aj každodenné malé a poctivé kroky. Podporu verejnosti si v tejto snahe dokážeme získať iba otvorenou a citlivou komunikáciou. Nikto by nemal počítať s tým, že ľudia budú tolerovať polovičaté kroky a roky čakať na výsledky.

Vám, poslancom a členom vlády, občania zverili moc viesť krajinu. Ľudia, pre ktorých je vražda Jána a Martiny či nedávna brutálna smrť Henryho symbolom zanedbanej spravodlivosti a neschopnosti štátu chrániť životy, čakajú odpoveď, či to myslíte vážne. Čakajú na signál, že existuje politická vôľa vrátiť Slovenskú republiku späť na cestu vedúcu k zastaveniu úpadku právneho štátu.

Príležitosť sa naskytne čoskoro, keď budete rozhodovať o dôležitých zákonoch týkajúcich sa polície aj ústavného súdu. Niet dôvodu, aby sme sa uspokojili s podpriemernými riešeniami. Môžeme dosiahnuť zmeny, ktoré budú citlivé, poctivé aj odvážne a môžu zlepšiť systém zabezpečenia a vymáhania spravodlivosti.

Voľba je vo vašich rukách. Od vašich rozhodnutí závisí, ako si budeme rok 2018 pamätať. Či ako premárnenú príležitosť, ktorá ostane zdrojom konšpirácií, špekulácií, nevyšetrených podozrení a trvalým prameňom nedôvery k politike aj medzi ľuďmi navzájom. Alebo ako obdobie, v ktorom sme sa vzchopili a začali robiť všetko potrebné pre obnovenie dôvery ľudí v štát.

Vážené dámy, vážení páni,

nie je hanbou priznať si nedostatky. Neexistuje krajina, v ktorej by sa v jedno ráno politici zobudili a mohli si povedať, že vyriešili všetko. Hanbou je ignorovať výzvy, ktorým čelíme. Nechať ich prerásť do chronických problémov, kvôli ktorým sa mnohým ľuďom nežije dobre a kvôli ktorým opúšťajú Slovensko. Hanbou je správať sa tak, akoby budúcnosť existovala len po ďalšie parlamentné voľby.

Je základnou úlohou politiky generovať riešenia, ktoré krajinu posúvajú vpred. Žiaľ, strácame schopnosť viesť boj o naozaj dôležitých témach. Politická súťaž sa rozpadá na sériu malicherných sporov, v ktorých sa témy dôležité pre lepší život ľudí objavia skôr náhodne. V diskusii chýba poctivosť priznať hĺbku problému, odvaha pustiť sa do riešení, aj citlivosť k tým, ktorých sa spory týkajú.

Ústava Slovenskej republiky a jej zmeny sú ponižované na nástroj straníckeho marketingu. Najviac diskutovanou politikou parlamentnej väčšiny nie je plnenie vládneho programu, ale pompézne výdavkové balíčky. Aj na dôchodkový systém si niektorí opäť spomenú až vtedy, keď sa zúfalo snažia predĺžiť si politickú kariéru.

Keď v marci nová vláda žiadala poslancov o dôveru, viacerí sa pozastavili nad tým, že prebrala programové vyhlásenie predchádzajúcej vlády. To, že nová vláda nemusela na dva roky starých záväzkoch nič meniť bolo zlou správou o stave politiky, smutnou ukážkou neschopnosti predchádzajúcej vlády riešiť problémy, plniť svoje záväzky.

Pred mojim dnešným vystúpením v pléne národnej rady so správou o stave Slovenskej republiky som stál pred dilemou, či budem znova hovoriť o deťoch, ktorým neposkytujeme dobré vzdelanie. O pacientoch, ktorí nedostávajú rovnako kvalitnú a dostupnú zdravotnú starostlivosť. O rómskych komunitách, v ktorých sa chudoba dedí z generácie na generáciu pre neschopnosť im pomôcť.

Trpkou pravdou je, že by som mohol skopírovať celé state z minulých správ o stave republiky a prečítať ich znova. Nechcem tým povedať, že nevidím za uplynulý rok žiadne užitočné opatrenia. Aj teraz využijem príležitosť, aby som podporil návrh platiť obedy pre všetky deti v školách z verejných financií. Skúsenosti zo sveta potvrdzujú účelnosť takéhoto kroku. Ale dodávam, že na to, aby sme v dôležitých veciach dosiahli viditeľné výsledky, nestačí jedno silné rozhodnutie za volebné obdobie. Potrebujeme ich aspoň desať za rok.

Dámy a páni,

poctivá politika nerozlišuje medzi slovami a činmi. Ak o niečom hovoríme ako o priorite, malo by sa to stať prioritou pri plánovaní verejných výdavkov. V uplynulých rokoch sme mali aj vďaka eurofondom na investície dostatok peňazí. Nad očakávania rástli daňové výnosy, štát mal každoročne k dispozícii viac než predpokladal.

Zodpovedali tomu aj verejné investície, ktoré ročne dosahovali štyri percentá HDP. Patríme medzi štáty s najvyšším podielom investícií v celej EÚ. Ale úspech sa nemeria množstvom minutých peňazí. Keď sa krajine ekonomicky darí, úlohou politikov je využiť zdroje rozumne s čo najväčším efektom. Dobré časy nebudú trvať večne.

Často opakovanými prioritami Slovenska sú zdravie ľudí, vzdelávanie detí, veda a výskum. Ale reálne investície z verejných zdrojov tomu nezodpovedajú. Do zdravotníctva a jeho ošarpaných nemocníc smerovali len štyri z každých sto investovaných eur. V rozvinutých európskych krajinách to bolo 12 percent.

Na školstvo, vedu a výskumu Slovensko použilo necelú desatinu verejných investícií, v zahraničí to bolo dvojnásobne viac. Informácie o využívaní eurofondov na vzdelanie a výskum pritom vzbudzujú pochybnosti, či aj to málo peňazí vytvorilo pozitívnu hodnotu.

Polovica verejných investícií na Slovensku smerovala do dopravy. To by nemuselo byť predmetom kritiky, keby dlhodobo nevíťazila megalománia nad zdravým rozumom. Chýba autorita, ktorá by prísne dohliadala na plánovanie a financovanie výstavby. Príkladom je diaľnica okolo Ružomberka. Stavba bola dlho plánovaná a jej dokončenie sa očakávalo vlani v lete. Nestihlo sa to. A je jasné, že diaľnica sa nedokončí ani v tomto, ani v budúcom, ani v roku 2020. Cez mesto a okolité obce bude stále denne prechádzať 20-tisíc áut a tritisíc kamiónov.

Namiesto stavania diaľnic tam, kde to dopravné zaťaženie vyžaduje, opájame sa veľkolepými plánmi, ktoré nesplníme možno ani za sto rokov. Podľahli sme ilúzii, že len diaľnice prinesú do regiónov blahobyt a zatiaľ sa po celej krajine rozpadajú cesty nižších tried. Viac než 40 percent ciest prvej, druhej a tretej triedy je v havarijnom alebo nevyhovujúcom stave. Po týchto cestách sa pritom ročne prepraví trikrát viac osôb než po diaľniciach a rýchlostných cestách.

Vážené dámy, vážení páni,

niet dôležitejšej výzvy, ktorej ako spoločnosť budeme čeliť, než starnutie populácie. Priemerná dĺžka života sa od pádu komunizmu zvýšila o sedem rokov. V nadchádzajúcej dekáde budeme treťou najrýchlejšie starnúcou krajinou EÚ. Preto je debata o penzijnom systéme na mieste. Žiaľ, preteky, kto ponúkne nižší vek odchodu do dôchodku sú príkladom sporu, ktorému chýba citlivosť, poctivosť aj odvaha.

Existujúce viazanie odchodu do dôchodku na priemernú dĺžku dožitia je rozumným a spravodlivým riešením. Garantuje približne rovnaký čas prežitý na dôchodku naprieč generáciami, ktorý dokážeme zvládnuť aj finančne. Ak niektorí chcete — dokonca v ústave — obmedziť vek odchodu do dôchodku, naberte odvahu povedať ľuďom aká bude cena. A povedzte to aj našim deťom, aby vedeli aký balvan im priviažete k nohe. Buď budú dôchodky nižšie, alebo dane vyššie.

Tou naozaj dôležitou témou nie je vek odchodu do dôchodku. Skutočnou výzvou je zaistiť seniorom dôstojný život. Nemáme dostatok opatrovateliek ani kapacít na starostlivosť o dlhodobo chorých. Existuje množstvo bariér, ktoré dôchodcov obmedzujú. Pýtam sa, ako chce Slovensko zlepšovať kvalitu života seniorov, keď nebude mať na to peniaze. A nemyslím si, že je dobrý nápad ústavou zviazať ruky každému, kto bude problémy zanedbané súčasnou generáciou politikov riešiť.

Vážené dámy, vážení páni,

predtým, než sa dostanem k záveru, pristavím sa pri pomeroch v poľnohospodárstve a na vidieku. Venovala sa im podstatná časť posledného článku Jána Kuciaka, nasledovali dôležité zistenia od jeho kolegov. Farmári v nich opísali divoké eldorádo pri podnikaní a poberaní dotácií.

Roky zanedbávania problémov spôsobili, že štátne orgány zatvárajú oči pred vydieračskými praktikami v regiónoch, tolerujú vyhrážky a fyzické útoky, alebo sa dokonca stavajú na stranu agresorov. Tieto zlyhania štátu majú konkrétne obete. Sú nimi podvedení, zbití farmári, ktorí sa nedovolali svojich práv.

Neblahé dôsledky vidíme naprieč regiónmi. Hoci je Slovensko prevažne vidiecka krajina, má nízku zamestnanosť v poľnohospodárstve. Farmy majú v európskom porovnaní veľké rozlohy, ale nízku produktivitu. Napriek pol miliarde eur, ktorá do poľnohospodárstva každoročne smeruje, nie je Slovensko sebestačné pri výrobe potravín. Vidiek nie je ani atraktívnym, ani perspektívnym miestom na život.

Situácia v Poľnohospodárskej platobnej agentúre a Slovenskom pozemkovom fonde je taká závažná, že aj generálny prokurátor konštatoval, že štát pri vynucovaní práva zlyháva. K podobným záverom došiel Najvyšší kontrolný úrad. Preto ma prekvapuje, že ani presvedčivé odhalenia nedokázali zmeniť status quo v týchto dvoch inštitúciách. Neviem, či je to ľahostajnosť alebo je to úmysel.

Je predsa úlohou štátu obnoviť poriadok, vládu zákona a pomôcť vysporiadať majetkové práva. Na Slovensku je priveľa ľudí, ktorí sa ani po 30 rokoch od zmeny režimu nedostali k vlastným pozemkom. Verejná ochrankyňa práv skonštatovala, že pri súčasnom tempe nebudú reštitučné konania v mnohých okresoch ukončené ani o desať rokov. Pritom riešenia existujú a manažéri pozemkového fondu majú priestor, aby ľuďom pri vysporiadavaní pôdy pomohli.

Peniaze na rozvoj vidieka majú smerovať k tým, ktorí chcú produkovať — veľkým farmám aj drobným farmárom — nie k špekulantom. Existuje mnoho nástrojov ako špekulantov odhaliť. Len ich musíme začať využívať. Je načase peniaze použiť správne a zastaviť zväčšujúci sa rozdiel medzi viacerými dynamicky rozvíjajúcimi sa mestami a prevažne stagnujúcim zvyškom krajiny.

Vážené dámy, vážení páni,

v roku 1918 sme sa spolu s českým národom prihlásili o vlastnú existenciu postavenú na najmodernejších hodnotách demokratického právneho štátu. V štyridsiatom štvrtom roku sme sa Slovenským národným povstaním vzopreli fašizmu. V roku 1989 sme s kľúčmi v rukách vyprevádzali totalitu a vítali demokraciu a slobodu.

Na jar tohto roku, 25 rokov od vzniku nášho štátu, sa mnohí prihlásili k hodnote, pre ktorú sme dlho hľadali vhodné slovo. Desiatky tisíc ľudí nahlas povedali, že okrem samostatného a demokratického si želajú Slovensko, ktoré bude slušné.

Teraz je na nás, na politikoch, aby sme urobili rovnakú voľbu. Aby sme zabránili rozkladu spoločnosti v dôsledku nedôvery v štát a schopnosť politikov riešiť problémy. Znamená to okrem iného vrátiť do verejného priestoru poctivú a citlivú diskusiu. Mať odvahu hovoriť korektne a slušne aj o ťažkých témach — o Istanbulskom dohovore, právach menšín, interrupciách, situácii Rómov. Musíme opäť obsadiť priestor, v ktorom sa vďaka pasivite a nevšímavosti politických lídrov rozťahujú fanatici a extrémisti.

Je to aj absencia odvahy, poctivej a citlivej diskusie, ktorá spôsobuje, že predstavy rôznych častí spoločnosti o hodnotách, na ktorých by mala Slovenská republika stáť, sa nezbližujú. Naopak, dramaticky sa vzďaľujú. Lenže bez budovania spoločnej identity rezignujeme na spoločný záujem. Bez súdržnosti a solidarity budeme hľadieť iba na krátkodobé ciele, ktoré neprekvapia, nenadchnú, nikam nás neposunú. A krajina, ktorá sa nevie pohnúť z miesta, je odsúdená na neúspech.

Slovensko je hladné po niečom, na čo môže byť hrdé. Nie falošné národovectvo, nie agresívne vymedzovanie sa voči ľuďom inej farby pleti, viery či sexuálnej orientácie. Ak má vzťah ľudí k Slovensku definovať láska a hrdosť, musíme im ponúknuť viac ako peknú prírodu a šikovných športovcov. Potrebujeme spojivo, vďaka ktorému sa príbehy úspešných jednotlivcov stanú príbehom úspešnej krajiny.

Opakovane ukazujeme, že spoločným úsilím vieme korigovať chybné rozhodnutia. Proti režimu vojnového slovenského štátu sme zorganizovali povstanie. Porazili sme mečiarizmus, ktorý nás odklonil z cesty na Západ do Európskej únie. Vlani sme vyhnali fašistov z banskobystrickej župy. Niekedy to trvá, ale Slovensko a jeho občania majú dar, ktorý je výsadou demokracie — vôľu i schopnosť napraviť omyly minulosti.

Úlohou lídrov je viesť a riešiť problémy. Inšpirovať ľudí a pripraviť krajinu na budúcnosť. Reprezentovať hodnoty, na ktorých štát stojí. Pomáhať tvoriť a udržiavať spoločnú identitu, ktorá môže byť zdrojom hrdosti na Slovenskú republiku.

Ak každý z nás bude dnes lepší, ako bol včera, vlasť naša bude veľká a slávna. O tom bol presvedčený muž, ktorý stál pred sto rokmi na čele zápasu o slobodu Slovenska v Československu. Milan Rastislav Štefánik. Vedel, že “kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hoden.” To je, dámy a páni, odkaz najuznávanejšej osobnosti našich moderných dejín.

To je aj najväčšia výzva, pred ktorou stojíme. Pokúsiť sa byť lepší ako včera. Postaviť zdravšie základy Slovenskej republiky ako tie, ktoré sme po 25 rokoch nechali zhrdzavieť. Aby sme mohli byť štátom, ktorého sebavedomie pevne stojí na spoločných úspechoch.