Moskva/Varšava 13. augusta 2017 (HSP/RusVesna/Foto:Pixabay)

Ruský analytik Alexander Grišin na portáli RusVesna publikoval zaujímavý článok, v ktorom sa ostro pustil do poľského ministra Witolda Wasczykowského a poľských aktivít, namierených voči vojenským cintorínom Sovietskej armády, ktorej vojaci položili svoje životy pri oslobodzovaní Poľska.

Je až zarážajúce, čo v poslednej dobe robia poľské politické elity, ktoré v servilnom predklone posluhujú Američanom a rovnako ako pred II. svetovou vojnou, sa silou-mocou pchajú medzi veľmoci, pretože dúfajú že aj oni sa tak stanú pánmi. Keď už nie v európskom meradle, tak s podporou amerického pánička aspoň v strednej Európe.

Samozrejme že Poliaci sa v Európe pánmi nikdy nestanú, pretože páni nikdy medzi seba Poliakov neprijmú, darmo sa Poliaci snažia silou mocou zapáčiť Američanom. Poliaci si to neuvedomujú, ale znova vsadili na nesprávneho koňa a prekvapia sa rovnako, ako sa prekvapili v roku 1939.

Poľský minister zahraničných vecí Witold Waszczykowski evidentne nevie stráviť skutočnosť, že sa stal ministrom a snaží sa zo všetkých síl preukázať svoje proamerické a protiruské cítenie, len aby medzi ďalšími poľskými politikmi rovnakej nízkej kategórie vynikol a získal pochvalu od amerických pánov.

Witold Wasczykowski v posledných dňoch v oficiálnom vyhlásení uviedol, že ZSSR sa podieľal na začatí II. svetovej vojny, pretože Sovieti napadli Poľsko spoločne s Nemeckom. Vystupoval nielen ako minister, ale aj ako “erudovaný poľský historik”, ktorý dokáže posúdiť vývoj rusko-poľských vzájomných vzťahov. Podľa jeho slov je nemožné začínať históriu poľsko-ruských/sovietskych vzťahov od roku 1945, kedy ZSSR oslobodil Poľsko spod nemeckej okupácie.

Witold Wasczykowski je slabý minister, slabý historik a slabý diplomat. Krátko po jeho trápnom vyhlásení adresoval Wasczykowskému tvrdé slová hovorca ruského prezidenta Alexej Puškov. Podľa Puškova treba začiatok II. svetovej vojny vidieť v Mníchove 1938, kedy Veľmoci odovzdali Československo Hitlerovi a Poľsko, si ako hyena zákerne odtrhlo kúsok na severných hraniciach bezbranného Československa (Tešínsko) a v roku 1939 aj Slovenska.

Netreba zabúdať ani na to, že do septembra 1939 boli bežnou záležitosťou vzájomné návštevy medzi nemeckými a poľskými štábnymi dôstojníkami, tí spoločne riešili projekty rozhodného boja proti boľševizmu, pretože Poliakom nestačilo to, že okupovali západnú časť Ukrajiny, snívali o tom, že podobne ako v 16. storočí v čase ruskej “Smuty” znova ovládnu Moskvu.

Rusko/sovietsko – poľské vzťahy sa naozaj nezačali v roku 1945, ale podstatne skôr. Možno sa tieto novodobé vzťahy začali v roku 1918, kedy Sovieti v čase občianskej vojny v Rusku priznali nezávislosť Poľska. Nasledovalo takmer okamžite vtrhnutie Poliakov na Ukrajinu, obsadenie Kyjeva a následne ich Sovietska armáda do roku 1920 vyhnala z väčšej časti Ukrajiny, pričom sami Poliaci hovoria, že Varšavu zachránil len zázrak v podobe ruskej porážky.

Takmer 100 000 sovietskych vojakov sa dostalo po tejto porážke do zajatia a v najbližších rokoch ich Poliaci v koncentračných táboroch buď priamo povraždili, alebo zahynuli na následky hladu a chorôb. O týchto faktoch Witold Wasczykowski samozrejme taktne mlčí a hystericky vykresľuje Rusko ako agresora. (Pre porovnanie V Katyni zahynulo cca 25 000 poľských dôstojníkov a vojakov)

Takisto evidentne Witold Wasczykowski nevie, kde sa nachádzala poľská vláda dňa 17.9.1939, teda v čase, kedy sovietske jednotky obsadili územia, získané Poliakmi nezákonne  po roku 1920 a vrátili sa tak na Curzonovú líniu, ktorá v roku 1918 vytýčila rusko/poľské východné hranice. Dňa 17.9.1939 už poľská vláda so stiahnutými chvostami utiekla do Británie a Poľsko ostalo bez vlády. Až vtedy sovietske jednotky postúpili na Curzonovú líniu.

Poľská vláda, ktorá pred vojnou plnila všetky príkazy “západných partnerov” a ktorá zostala nemilo prekvapená, keď jej Briti a Francúzi priamo v boji proti Nemecku vojensky nepomohli len vyhlásili vojnu Nemecku (1.9.1939 zaútočili Nemci na Poliakov – išlo o nemecko-poľský konflikt, 3.9.1939 Briti a Francúzi vyhlásili Nemecku vojnu – konflikt získal medzinárodný rozmer), sa už dňa 17.9.1939 sa poľská vláda nachádzala v exile.

Poliaci obviňujú Rusko z existencie Paktu Molotov – Ribbentrop, na druhej strane však takne zamlčujú fakt, že obdobný pakt uzavreli Poliaci s Nemcami a takisto zamlčujú skutočnosť, že Poliaci odmietli prechod jednotiek Červenej armády cez poľské územie (v oblasti Lvova na Zakarpatsku Ukrajinu, ktorá bola súčasťou ČSR), keď Stalin navrhol, že ZSSR môže pri Mníchovských udalostiach Československu pomôcť, rovnako ako pomáhali španielskym interbrigadistom v občianskej vojne voči španielskemu diktátorovi Francovi.

Alebo treba Witold Wasczykowskiemu pripomenúť históriu poľského generála Andersa, veliteľa poľského expedičného zboru v Rusku, zloženého z vojakov, ktorí v septembri 1939 utiekli pred Nemcami na územie pod kontrolou ZSSR?

Keď v roku 1941 Sovieti vyzbrojili Andersa a jeho poľský expedičný zbor podľa sovietskych noriem pechotnými a ťažkými zbraňami a ponúkli mu možnosť bojovať na jeseň 1941 proti Nemcom a zmyť poľskú hanbu, tak poľský generál zaševelil že nemôže svojích vojakov viesť na front, lebo tam ich Nemci zlikvidujú. Samozrejme sa vyhováral, že ZSSR nedôveroval, kvôli Katyni, v skutočnosti sa najmä obával že by Nemci Poliakov rovnako rozbili ako v septembri 1939.

Generál, ktorý už v tom čase poslúchal poľskú exilovú vládu v Londýne, v čase Stalingradskej bitky požadoval podľa exilových rozkazov z Veľkej Británie,  aby mu bolo umožnené previesť poľskú vojenskú skupinu do Iránu. V tom čase už I. Československý armádny zbor (veľkú časť zboru tvorili Slováci, ktorí prebehli zo slovenských divízii na Východnom fronte na sovietsku stranu) pod vedením Ludvíka Svobodu proti nemeckému nacizmu otvorene bojoval.

Po trapnom odchode veľkej časti Poliakov do Iránu, v ZSSR ostali len tí Poliaci, ktorí naozaj nenávideli nemeckých okupantov a záležalo im na oslobodení Poľska. Títo Poliaci bojujúci v Červenej armáde čoskoro vytvorili nový zbor a bojovali aj proti Poliakom, ktorí húfne po roku 1939 vstúpili do Wehrmachtu, alebo do SS. Keď sa dostali “nemeckí Poliaci” na Východnom fronte do sovietskeho zajatia, fňukali a vyhovárali sa na Katyň a nemeckú propagandu, ktorá im pomútila hlavy.

Poliaci sa radi stavajú do pozície obetí hitlerovského Nemecka. Neboli pritom len obeťou, ich protižidovská nenávisť bola známa v celej Európe.

Nie náhodou sa snažili židovské organizácie všetkých preživších Židov a židovské deti čo najrýchlejšie z Poľska dostať po II. svetovej vojne do Izraela. Židia vedeli, že Poliakov, ktorí pomáhali Židom nebolo až tak veľa, ako Poliakov, ktorí Židov, ukrývajúcich sa pred deportáciami vydierali, alebo kvôli zlatu a peniazom likvidovali.

Irena Sendlerová, vedúca detského oddelenia Żegoty (poľskej Rady na pomoc Židom), zachránila s hŕstkou spolupracovníkov asi 2500 detí z varšavského geta, ktoré umiestnili v kláštoroch, v sirotincoch alebo v poľských rodinách. Po vojne musela čeliť pohŕdaniu a zlobe: „Celý život sa o mne šepkalo – to je Židovka, pomáha Židom – mala som nálepku židovskej matky.“

Židia presne vedeli, že Nemci nevykonávali mobilizáciu Poliakov do Wehrmachtu, Poliaci, ktorí do Wehrmachtu vstupovali boli dobrovoľníkmi. Takisto všetci členovia SS boli dobrovoľníkmi.

Po vojne sa mnohým Poliakom z nemeckej armády podarilo vrátiť domov domov, antisemitizmu sa však nezbavili. Podľa informácii Židov, ktorí prežili nacistické vyhladzovacie tábory, najhoršími členmi SS boli ukrajinskí a poľskí esesáci. Poľskí a ukrajinskí esesáci vo veľkom množstve slúžili aj v SS divízii Dirlewanger, ktorá sa smutne preslávila svojími excesami a vraždením civilistov (podobne sa správajú ukrajinskí príslušníci nacistických bataliónov Azov, Pravý Sektor, Dneper, Tornádo, Ajdar a pod. aj dnes)

Nemci využívali služby poľských dobrovoľníkov naozaj hojne. Takisto medzi seba prijali celú “Brigádu Svätého Kríža”, ktorá vstúpila priamo do SS a  “Légiu Bieleho Orla”, ktorú sformovali Nemci z poľských dobrovoľníkov. Profesor Ryszard Kaczmarek, riaditeľ Inštitútu histórie Sliezskej univerzity je aj autorom knihy Poliaci vo Wehrmachte, kde je možné získať ďalšie informácie o poľských dobrovoľníkov, slúžiacich Hitlerovi.

Čo sa týka “Brigády Svätého Kríža”, sovietske jednotky túto bandu poľských hrdlorezov rozbili, zvyšky bandy sa zachránili útekom k Američanom a po roku 1945 “Američania týchto bývalých členov začali využívať v boji proti ľudovodemokratickému Poľsku.

Netreba zabúdať ani na čisto poľské oddiely železničnej ochrany či poľských členov pracovnej organizácie Todt, v tejto organizácii Nemci Poliakom plne dôverovali a poľská služba umožnila nasadiť ušetrených nemeckých vojakov na fronte. Len sovietske jednotky zajali na Východnom fronte 60 tisíc Poliakov, ktorí dobrovoľne slúžili v nemeckých ozbrojených silách – to je sila 6 divízii. Briti zajali 68 tisíc Poliakov. Takže minimálne len 130 tisíc zajatých Poliakov bojovalo na nemeckej strane.

Koľko Poliakov v uniformách Wehrmachtu padlo nie je presne známe, pretože po roku 1945 sa Poliaci samozrejme svojími aktivitami v radoch armády hitlerovského Nemecka nechvália a počet poľských vojakov bojujúcich na strane Hitlera aktívne znižujú, alebo zatajujú. Takisto Poliaci radšej takne zamlčujú počet Poliakov, ktorí dobrovoľne pracovali pre potreby nemeckého vojnového hospodárstva v nemeckých fabrikách, historická pravda sa však nedá zatajiť

Poľské politické elity sa teda rozhodli dnes útočiť na sovietske vojenské cintoríny. Protiruská hystéria formovala poľské elity v aj v minulosti, formuje ich aj dnes. V minulosti sa ich politické elity správali ako hyeny a takisto sa správajú aj dnes. A keď sa nakoniec nebudú správať ako hyeny, tak sa budú správať ako šakali, pretože svoj tieň nedokážu prekročiť.

Alexander Grišin