Obnovenie rovnováhy moci: Poučenie zo štátnického umenia Viktora Orbána

Bratislava 12. júna 2023 (HSP/Europeanconservative/Foto:TASR/AP-Denes Erdos,Charles Krupa)

Orbánovo odmietanie jednoducho sa skloniť pred zahraničnopolitickým diktátom bruselskej a washingtonskej elity je neoddeliteľné od jeho chápania liberálneho medzinárodného poriadku vo všeobecnosti, píše Dominick Sansone pre The European Conservative

Politická autonómia v medzinárodných záležitostiach je koncept, ktorý Amerika už dávno opustila. Podobne aj predpoklad, že nie je viazaná stálymi alianciami a vyhýba sa večnému zapájaniu do zahraničných vojenských pletiek, je prežitkom vzdialenej a väčšinou zabudnutej minulosti. Namiesto toho politiku založenú na národnom záujme a princípe zdržanlivosti, ktorý je jej vlastný, nahradil svetský fanatizmus a výzva na ideologické križiacke ťaženie.

Nie je preto náhoda, že vo februári tohto roku pricestovala do Budapešti jedna z najmocnejších a najautoritatívnejších kňažiek viery. Keď do vašej krajiny príde šéfka USAID Samantha Powerová a rozpráva o úlohe Ameriky pri uľahčovaní “občianskej spoločnosti” a “nezávislej žurnalistiky”, nielenže máte právo byť znepokojení – máte povinnosť zostať ostražití.

Rozvážny štátnik

Dôvod, prečo liberálna internacionála vyslala do stredoeurópskej krajiny jedného zo svojich najväčších politických bojovníkov, by mal byť zrejmý. Je to preto, že maďarský premiér Viktor Orbán je jedným z najefektívnejších štátnikov na súčasnom svete. Efektívna štátnická práca tu znamená prístup k medzinárodným vzťahom spôsobom, ktorý uprednostňuje záujmy vlastnej krajiny. Orbán chápe, že úlohou, ktorou je poverený ako hlava štátu, nie je vymyslieť najlepší spôsob, ako sa vzdať národnej suverenity v prospech centralizovaných ideológov.

Jeho prvoradým cieľom je skôr zvýšiť bezpečnosť svojho národa – s čím neodmysliteľne súvisí minimalizácia vonkajších hrozieb zo strany cudzích krajín. Jeho odhodlanie dosiahnuť tento cieľ namiesto “šírenia demokracie” a realizácie ľavicovej sociálnej politiky z neho v očiach sekulárnych veriacich robí pohana.

Orbánov rozhovor pre švajčiarsku publikáciu Die Weltwoche je vynikajúcim príkladom tejto skutočnosti. Kritizoval v ňom politiku Západu na Ukrajine za jej úplnú podriadenosť vláde Spojených štátov. Maďarský prezident zároveň nahlas vyslovil to, čo každý poctivý pozorovateľ medzinárodných záležitostí nepriamo vie, že je pravda: európsko-americký prístup k rusko-ukrajinskej vojne je v lepšom prípade nedbanlivý a v horšom prípade sa aktívne snaží presadiť jej eskaláciu. Orbán zďaleka nie je Putinovým apologetom, ale jasne vyjadril perspektívu vojny, ktorú zastáva ruský prezident. A urobil to bez prázdneho moralizovania nad bojom medzi dobrom a zlom. Jeho snaha ustúpiť a skutočne pochopiť dynamiku udalostí, ktoré viedli k vojne, ho sama osebe odlišuje od takmer všetkých ostatných lídrov v transatlantickom svete.

Zároveň sa hovorí o tom, že Orbán niekedy v blízkej budúcnosti navštívi Kyjev, kde sa údajne stretne s ukrajinským prezidentom Volodymyrom Zelenským. Moskva následne symbolicky pozastavila bezvízový vstup maďarských diplomatov do Ruskej federácie. Orbán sa tiež vyjadril, že v prebiehajúcej vojne sa treba v prvom rade zamerať na to, “aby Ukrajina zvíťazila”, a to napriek jeho znepokojeniu v súvislosti s vyhliadkou, že Kyjev sa v najbližších rokoch stane členom NATO. To nie sú protichodné postoje. Aj keby mal Putin geopolitické ambície presahujúce východnú Ukrajinu, v súčasnosti to nie je logisticky ani operačne možné (a v blízkej budúcnosti ani nebude). Vstup Kyjeva do transatlantickej aliancie by zaručil ďalšiu eskaláciu, ku ktorej by inak nedošlo.

Orbán to chápe. Jeho rozvážne štátnické správanie si prirodzene vyslúžilo kritiku samozvaných obrancov demokracie zo západného sveta a stretlo sa s nesúhlasom medzinárodnej zahraničnopolitickej tlače za to, že nedokázal prejaviť viscerálnu nenávisť voči Putinovi ešte pred začiatkom súčasnej vojny. Dokonca aj teraz krčia ramenami nad jeho vyjadreniami podpory Ukrajine a namiesto toho ho odsudzujú za to, že nevyjadril plnú podporu neoliberálnemu dogmatizmu.

Je zrejmé, že Orbánovým zámerom nie je skloniť sa pred Moskvou alebo Kyjevom, ale skôr pochopiť konflikt v jeho celistvosti, aby bolo možné vypracovať realistickú cestu k jeho ukončeniu. Tento typ uváženého prístupu je reprezentatívny pre skutočnosť, že sa pohybuje v krajine medzinárodných vzťahov podľa bezpečnostných záujmov maďarského ľudu – nie podľa ideologických poučiek elitnej vládnucej triedy.

Poučenie z Budapešti

Technokrati, ktorí fungujú ako súkolie liberálneho medzinárodného poriadku, tento koncept nechápu. Ich vernosť sa vzťahuje len na univerzalistické hodnoty sekulárneho náboženstva, ktoré sme už opísali. Odmietnutie dodržiavať princípy tejto viery musí byť následne potrestané. To je koreňom nedávnej roztržky medzi Orbánom a EÚ v súvislosti s pozastavením finančných prostriedkov vo výške až 30 miliárd dolárov zo strany EÚ. Brusel si nárokuje právo diktovať inštitucionálnu štruktúru maďarského súdneho systému. Takisto požaduje, aby krajina prijala magistrát v oblasti práv LGBT.

Orbánovo odmietanie jednoducho sa skloniť pred zahraničnopolitickým diktátom bruselskej a washingtonskej elity bez toho, aby najprv zvážil národné záujmy Maďarska, je neoddeliteľné od jeho chápania liberálneho medzinárodného poriadku vo všeobecnosti. Jeho predstava o budúcnosti konzervativizmu – “žiadna migrácia, žiadny gender, žiadna vojna” – na konferencii CPAC v Budapešti v máji tohto roku je takmer dokonalou antitézou hlavných princípov neoliberalizmu. Byť zástancom vzájomnej výmeny a mierového spolužitia sa nemá rovnať obchodovaniu s vlastnou identitou za marginálny ekonomický zisk. Rovnako účasť vo vojenskej aliancii by nemala byť na úkor bezpečnosti a ochrany vlastného národa.

Preto je tiež namieste, že Orbán spomína úlohu Demokratickej strany v Spojených štátoch ako synonymum ideologických technokratov, ktorí sa snažia vnucovať politiku Bruselu. Maďarský prezident vyslovil názor, že keby bol Donald Trump šéfom výkonnej moci Spojených štátov, k invázii na Ukrajinu by nedošlo – alebo by sa aspoň už naplnili vyhliadky na rokovanie o urovnaní. Orbán na CPAC potvrdil svoju nespokojnosť s existujúcim neoliberálnym rámcom a uviedol, že dúfa, že Trump sa v roku 2024 vráti do Bieleho domu.

Nie je však pravda, že Republikánska strana USA ako celok je v týchto otázkach oveľa lepšia ako demokrati. V “stredopravom” establišmente existuje mnoho prvkov, ktoré si želajú, aby Spojené štáty zohrávali väčšiu úlohu najmä v konflikte na Ukrajine a aby sa ešte viac zvýšila prítomnosť USA v európskej zahraničnej politike – a následne aj ich vplyv na ňu – vo všeobecnosti. Zoberme si slová republikánskej kandidátky Nikki Haleyovej, bývalej veľvyslankyne USA pri OSN: Haleyová, prezidentka Spojených štátov amerických, hovorí: “[Vojna] je viac než len o Ukrajine. Je to vojna o slobodu. A je to vojna, ktorú musíme vyhrať.”

Neokonzervatívny názor, ktorý presadzuje Haleyová (a bývalý viceprezident Mike Pence), je úplne mimo záujmu pravicovo orientovanej základne národa. Americké konzervatívne hnutie sa v súčasnosti v mnohých ohľadoch stalo opakom toho, ktoré existovalo počas Bushovej éry, aspoň pokiaľ ide o zahraničnú politiku. Väčšina jednotlivcov, ktorí sa hlásia k tomuto novému konzervativizmu, odmieta konsenzus establišmentu o Amerike ako “nenahraditeľnom národe”, ktorého úlohou je budovať liberálne demokratické režimy na celom svete. Práve synovia a dcéry srdca krajiny boli posielaní umierať na cudziu pôdu pre túto nerozumnú misiu. Ich obeta bola odmenená hospodárskym rozvratom a úplným opovrhnutím zo strany pobrežných bašt.

Práve niečo podobné ako Orbánov rozvážny prístup k medzinárodným záležitostiam preto musí byť štandardom pre toho, kto v roku 2024 získa republikánsku nomináciu. Strategická situácia každej príslušnej krajiny sa, samozrejme, v zásadných veciach líši, ale zásada zostáva: Spojené štáty by mali k vojne na Ukrajine pristupovať tak, aby sa snažili o deeskaláciu situácie a uprednostnili cestu k rozumnému a realistickému mieru. To znamená vykonať poctivé posúdenie situácie na mieste, ako aj zohľadniť príslušné bezpečnostné záujmy Ruska aj Ukrajiny.

To sa, žiaľ, nezhoduje s princípmi liberálneho internacionalizmu, ktoré vyznávajú technokrati, ktorí sú skutočnými arbitrami západnej politiky. Bývalý moderátor Fox News Tucker Carlson v súvislosti s prístupom USA k vojne na Ukrajine vrátil sľubné odpovede od tých, ktorí sa uchádzajú o republikánsku nomináciu. Tieto odpovede účinne usmerňovali názory konzervatívnej základne v Spojených štátoch, ktorá požaduje rozvážnu a inteligentnú zahraničnú politiku; inými slovami, návrat k republikánskym zásadám amerického založenia. Takej, ktorá uprednostňuje záujmy vlastného národa – zahraničnej politike, ktorá je bližšia Orbánovi než Bidenovi alebo von der Leyenovej.

Pravdepodobný kandidát Ron Desantis tiež vyjadril niečo podobné ako Orbánov postoj k zahraničnej politike, rovnako ako kandidát Vivek Ramaswamy. Liberálni internacionalisti sú presvedčení, že ich sny o globalistickej veľkosti sú na správnej strane dejín, a že takáto nacionalistická zahraničná politika je preto spiatočnícka. Následne sa budú snažiť využiť svoju kolektívnu moc, aby ju čo najlepšie potlačili. Ale keďže vojna sa vlečie, túžba po mieri bude v celom západnom svete len rásť. Ak sa konzervatívnym politikom podarí zmobilizovať tieto nálady do politickej akcie, môžu získať moc. Koalícia vlád, ktoré sa usilujú o návrat k vyváženejšiemu systému založenému na skutočných výpočtoch relatívnej sily a národných záujmov, potom môže zatlačiť na skrachovanú ideológiu jedného sveta technokratickej elity.

PREČÍTAJTE SI EŠTE

GLOBSEC zistil, v ktorých krajinách je Orbán najpopulárnejší

Maďarsko nemôže podporiť vstup krajiny vo vojne do NATO