Ochladzovanie, ktoré viedlo k hromadnému vymieraniu živých organizmov, vedci spojili s kozmickým prachom, ktorý vznikol pri zrážke asteroidov na obežnej dráhe Marsu a Jupitera. Ako vyplýva z publikovaného článku, prach padal na našu planétu asi dva milióny rokov.
Podľa vedcov bola koncentrácia prachu tak vysoká, že blokovala slnečné svetlo, čo viedlo k poklesu teploty na planéte. Stopy kozmického prachu našli v morskom vápenci pri brehoch rieky Linny, ktorá tečie do Nevy, a tiež v mestečku Kinnekulle na juhu Švédska.
Vymieranie ordovik–silur
V jednej alebo druhej forme sa stopy kozmického prachu nachádzajú z rôznych geologických epoch. Avšak, vo vzorkách z Linny a mestečka Kinnekulle bola koncentrácia extrémne vysoká. Doba ľadová, ktorá začala na planéte asi pred 443 miliónmi rokov, je charakterizovaná okrem iného tým, že vymrelo asi 85 percent všetkých morských bezstavovcov. Vedci nazývajú túto dobu vymieraním ordovik–silur.
Treba podotknúť, že asi 20 až 30 miliónov rokov pred vymieraním, sa začali na našej planéte rýchlo vyvíjať nové druhy. Tento proces sa často nazýva ako veľká ordovická radiácia.
Vedci už dlho naznačujú, že zvýšenie koncentrácie kozmického prachu na planéte spôsobila nejaká udalosť mimo našu planétu. Publikovaná štúdia ukazuje, že pred 466 miliónmi rokov došlo medzi obežnými dráhami Marsu a Jupitera k zrážke veľkých asteroidov a ich úlomky viedli najprv k veľkej ordovickej radiácii, a potom k hromadnému vymieraniu živočíšnych druhov.
Jadrová zima, ktorú človek už prežil
Podľa dešifrovania mitochondriálnej DNA ľudstvo pred asi 70 tisíc rokmi skoro zmizlo z povrchu zemského. Došlo tiež k zmenšeniu populácie na približne desať tisíc jedincov.
V roku 1993 uskutočnila medzinárodná skupina vedcov prvýkrát analýzu mitochondriálnej ľudskej DNA a zistila stopy po dvoch závažných procesoch – efekte hrdla fľaše a genetickom drifte. Prvý z nich naráža na prudké zníženie populácie a ochudobnenie genofondu. Druhý z procesov je príznačný pre menšie populácie, kde sa výskyt toho či oného variantu génu mení rýchlo a úplne náhodným spôsobom.
V genóme východoafrických šimpanzov o štyri roky neskôr objavili stopy po týchto procesoch. Čo do genetickej diverzity bola mitochondriálna DNA u ľudoopov rovnako malá, ako u človeka. V roku 2004 získali vedci veľmi zhodné údaje pri dešifrovaní genómu juhoázijských tigrov. Potom boli príznaky efektu hrdla fľaše a genetického driftu nájdené v DNA orangutanov žijúcich na Sumatre a Borneu. Všetko teda nasvedčuje tomu, že v dávnej minulosti zažili zvieratá spolu s našimi predkami globálnu prírodnú katastrofu.



















