„Hovorca, drž sa svojho kopyta!“ odkázal jeden z redaktorov súkromného, klonovaného denníka smerom k „obrátenej pyramíde“ a do Mlynskej doliny. Vyjadril svoj postoj k prebublávajúcej redakčnej polievke pod pokrievkou slovenských verejnoprávnych médií. Z RTVS totiž v krátkom čase za sebou ohlásili cez médiá svoj odchod Oľga Baková, Tibor Búza i redaktorka Gabriela Kajtárová. Ľudo Slovenský by zašomral, že „Kišasonka z Mačkaházu“…

Inak to však vidí a cíti jeho sused. Na záchranu ostatných žoldnierskych pusipajtášov, maskovaných politických aktivistov a poslov bulváru treba použiť akékoľvek zbrane i všetku dostupnú muníciu. Zapisovateľ z Denníka N preto siahol po príklade od našich západných susedov. „V Českom rozhlase je nepísané, ale silne zaužívané pravidlo, že kto raz v akejkoľvek pozícii pričuchne k politike, cestu do verejnoprávnej inštitúcie si uzatvára,“ tvrdí Ľubomír Smatana. Vyriekol tak akoby jasný ortieľ nad členmi nového vedenia spravodajstva RTVS. Podľa mimovládnych sorosovských kádrovníkov spriahnutých s mediálnou mafiou by si zrejme mali Vahram Chuguryan, Petra Stano Maťašovská, Hana Lyons a Vincent Štofaník asi okamžite zbaliť svoje saky-paky a z toho „Čuda medzi ZOO a cintorínom“ rýchlo odpochodovať.

Zákon a poriadok

Oni však pritom nechcú nič viac a nič menej, iba prinavrátiť do verejnoprávneho spravodajstva profesionalitu a ako sa vraví, „zákon a poriadok“. Lebo verejnoprávne médiá sú jediné na slovenskom mediálnom trhu, ktoré sú zriadené zákonom a ktorých tvorcovia ho musia v práci rešpektovať a riadiť sa navyše aj podľa Štatútu programových pracovníkov i dodržiavať Etický kódex.

Ohýbanie pravidiel podľa seba a vlastných záujmov, porušovanie zákonov, znásilňovanie pravdy a fabrikovanie jediných správnych „riešení“ sa udomácnilo v žoldnierskych redakciách a v oligarchických vydavateľských domoch ako blchy v medveďom kožuchu. Zaujímavé, že mlčali pri nástupe Juraja Rybanského a Borisa Chmela na jeseň 2017, hoci obaja prišli na pozície šéfov televízneho spravodajstva RTVS tiež z pozície hovorcov. Na celom tomto snažení prekvapuje, že aktivitu politikov a parlamentných krikľúňov, pátrajúcich teraz radšej po výhodných predajoch pozemkov, víl a po predražených tendroch, nahradili novinárski čističi. K tým doterajším čiernym listinám verejného života, k zoznamom nežiaducich osôb a neprijateľných respondentov začali mediálni inkvizítori kreovať ďalší. Tento zoznam by mal (podľa nich) určovať, kto môže a kto nesmie pracovať či vystupovať vo verejnoprávnych médiách.

Stop žoldnierom

Možno by ozaj stálo za to určiť nejaké pravidlá hry na zdeformovanom, naklonenom a zaburinenom mediálnom ihrisku bez bránok, dokonca bez „vylajnovaných“ čiar… Spomínanému autorovi z úvodu odkazujem, že ak sa chce odvolávať na nejaké písané a nepísané pravidlá, tie by sa mali predovšetkým určiť vopred, až následne vyžadovať od hráčov ich dodržiavanie. A od rozhodcov aj delegáta očakávať na upravenom a vyznačenom ihrisku ochranu čistoty hry. K zákazu angažovania hovorcov z ministerstiev by som pridal logickejšiu požiadavku „stopky“ vo verejnoprávnom médiu pre kohokoľvek, kto pracoval v redakcii bulváru, v tendenčnom a manipulatívnom denníku, komerčnom elektronickom médiu alebo bol plateným policajným agentom či žoldnierom v službách mimovládnych organizácií.

Vrátane účasti v konkurze na generálneho riaditeľa.

Nepovažujem však túto cestu mediálnej inkvizície za správnu. Čestných a dobrých profesionálnych novinárov nemáme na Slovensku veľa. Úlohy, poslanie, roly sú dané a každý normálny človek ich vie pochopiť. Stačí pritom iba chápať odlišné poslanie, postavenie daného druhu média, rešpektovať platnú legislatívu a ctiť pravdu i ľudské hodnoty. V rámci nich má aj sloboda slova i slobodný výkon povolania (novinárskeho poslania) silnejšie opory.

Bez úcty k pravde

Aktuálnym problémom RTVS a jej tvorcov vôbec nie je ohrozenie slobody slova alebo obmedzovanie výkonu povolania televíznych žurnalistov. Blcha, ktorá sa pred časom nasťahovala do medvedieho kožucha, sa totiž rozhodla svojho hostiteľa otravovať, štípať, zničiť. Mediálna mafia dlhé roky zamlčuje opakované porušovanie Ústavy SR, Zákona o RTVS a ďalších zákonov našej republiky redaktormi a reportérmi verejnoprávnych médií. Umelo a klamlivo sa vytvoril obraz bezproblémovej inštitúcie, dotovanej štedro cez Ministerstvo kultúry SR. Bývalý minister Maďarič nasypal do RTVS v rokoch 2012 – 2016 cez dodatky až o 140 milión eur navyše, nad rámec zmluvy so štátom. Z toho pramenila arogancia a upevnenie pocitu všemohúcnosti niektorých protežovaných prezentátorov z obrazovky, ktorú si však platíme najmä my – koncesionári.

„Odvysielať oznam o porušení zákona. Nie raz, ale rovno trikrát. A to v jednom z najlukratívnejších televíznych časov – pred Správami RTVS.“ Takúto sankciu dostala v uplynulých dňoch verejnoprávna televízia od Rady pre vysielanie a retransmisiu. K porušeniu zákona podľa nej prišlo v reportáži Zuzany Kovačič-Hanzelovej, ktorú televízia odvysielala počas vlaňajších parlamentných volieb v Česku. Rada pre vysielanie a retransmisiu riešila aj v minulosti podobnú sťažnosť, týkajúcu sa objektívnosti a nestrannosti reportáže, kde boli použité špekulatívne informácie. Týkali sa údajného predaja denníka Pravda finančnej skupine Penta, pričom priame stanovisko zástupcov Pravdy a jej vydavateľa autor príspevku nesprostredkoval. Vtedy dostala RTVS iba najnižšiu, nefinančnú sankciu – upozornenie na porušenie zákona.

Neochota prispôsobiť sa pravidlám špecifického postavenia aj poslania verejnoprávneho vysielateľa, absencia pokory a úcty k pravde, k faktom, politikárčenie a zavírenie spravodajstva bulvárnym brakom i škandalizovaním prekročilo medze a implantovaná „najobjektívnejšia“ brečka Dikovskej kaše sa vyliala… No diváci ju nechcú jesť a zdá sa, že konečne zasmradla už aj členom regulačných rád.

Lovci hoaxov

Bulvarizácia s opičením sa po komerčných vzoroch spôsobili v minulých dňoch škandál aj v „bratskej“ Českej televízii. Nedostatok obrazového materiálu k nevydarenému americkému útoku v Sýrii (potvrdzujúcemu lživé tvrdenie amerického Pentagónu o zásahu cieľov všetkými vypálenými raketami) nahradila redakcia zahraničného spravodajstva ČT zábermi nočného útoku ukrajinskej armády na Luhansk z roku 2015. Hrôza pomyslieť, že sa s divákmi zahrali obdobne aj v prípade Skripaľ či údajného útoku chemickými zbraňami vo východnej Ghúte.

Pritom viacerí redaktori českej aj slovenskej verejnoprávnej televízie sa ako papagáje pridali k samozvaným strážcom a lovcom hoaxov i falošných správ. Nehanebne a s krikom o konšpirátoroch nálepkujú všetky redakcie či novinárov, ktorí nekráčajú s nimi v jednom názorovom propagandistickom „sorošíku“. Bude zaujímavé sledovať reakcie manažmentov oboch spomínaných televízií aj spôsob vyvodenia zodpovednosti voči hriešnikom. Vrátane postihu, až po zosobnenie škody. Na nafúkaných egoistov zneužívajúcich obrazovku na nízke a nekalé ciele, na sebaprezentáciu zrejme iné nič neplatí… Pritom práve verejnoprávne médiá by mali byť príkladom profesionality, etiky, mravnosti aj kultúrnosti na mediálnom trhovisku.

Nevytvárajme teda zoznamy, neohŕňajme nosom nad hentým či tamtou… Každý jeden kamienok, hoc odlišný tvarom i povahou, môže prispieť k vytvoreniu pestrej a hodnotnej mozaiky. No len za predpokladu, že nebude sám seba považovať za solitérne umelecké dielo, vzácnejšie ako všetko naokolo vrátane umelca, vytvárajúceho renesančnú farebnú vitráž.

„Čelom dosahuje nebo,“ tak hovorieva Ľudo Slovenský.

Štefan Nižňanský

Článok pôvodne vyšiel na www.extraplus.sk