Bratislava 27. februára 2019 (HSP/The Bridgehead/Foto:Pixabay)
Uvedené úryvky sú výťahom z knihy Seeing is Believing (Vidieť znamená uveriť: Prečo naša kultúra musí čeliť obetiam potratov) od Jonathona Van Marena a priniesol ich portál The Bridgehead
Prvýkrát som sa dopočul o „snoch o plodoch“ na univerzite z eseje publikovanej v časopise Harper´s Magazine od sestričky Sallie Tisdale. Volala sa „Tu robíme potraty: Príbeh sestričky.“ V tejto úvahe nazvala potrat „sladkou brutalitou,“ a pokúšala sa obhájiť to, čo pokladala za potrebné zlo:
„Keď sa pozriem do nádobky, medzi zrazeninami krvi vidím drobučký slabý hrudník, maličké rebrá v paralelných radoch s miniatúrnou zaoblenou chrbticou. Priesvitné rameno a ruka plávali povedľa. Dievča sa opýtalo, či to môže vidieť, posadiac sa. „To nie je povolené,“ povedala som jej prísne.
Mám sny s plodmi, všetci ich tu máme: sny o potratoch, jeden po druhom; o vedrách krvi rozstriekanej na stenách; stromoch plných nariekajúcich plodov.
Sníva sa mi, že ma dvaja muži schytia a vlečú ma preč. ´Ideme robiť potrat,´ vravia mi s ohavným úškrnom, a ja začnem kričať a ponorím sa do vízie vysávajúcej šklbajúcej bolesti toho, že som natiahnutá a roztrhaná neosobnými nástrojmi, ktoré robia iba to, čo je im určené.“
Sám som mal „sny o plodoch,“ a považujem za zaujímavé, že oba tábory – potratoví pracovníci i pro-liferi ich inštinktívne označujú za rovnaké. Iní bojovníci za život sa mi tiež priznali, že niektoré noci, po dlhých a náročných dňoch pro-life aktivít, ktorými sa snažia odhaliť krutú realitu, majú so spánkom problém.
Pamätám si jeden konkrétny prípad, keď sme s kolegom pracovali na vytvorení videa o potratoch pre diskusiu, ktorú sme mali viesť s potratárom, ktorý prevádzal potraty v neskorých štádiách tehotenstva. Brodili sme sa snímkami rozkrájaných detí, ktoré boli zabité pri čiastočnom pôrode a vykĺzavali z pôrodného kanála v bizarnom zrýchlenom tempe – tento obraz sa veľmi rýchlo premietol aj do nočnej mory.
A potratári to cítia rovnako. Rozhovor v Mother Jones so známym potratárom Williamom Rausbaumom odhalil jeho vnútorné boje:
Bol znepokojený znovu-objavujúcimi sa snami plodov, ktoré sa snažia držať steny maternice svojimi maličkými prstami. Lekára vychovávali k postoju, že potrat je zlo, a on sa obhajuje: „Aké potom myslíte, že budete mať sny?“ [ii]
Nebola to však jediná príčina, tento morálny kompas z mladosti, ktorá spôsobila tieto jeho nočné mory. Nakoniec, strašné sny, ktorými Raushbaum žil a vytvoril, bolo hrozné čo i len vysloviť:
„Táto procedúra je príšerná, čo môže nielen Rashbaum, ale každý, kto ju kedy videl, dosvedčiť. Jeden z bývalých internistov si spomína, ako pozoroval Rashbauma vykonávať potrat v druhom trimestri na dobre vyvinutých dvojčatách v jeden horúci letný deň. Upreto sa nakláňal a metodicky vyťahoval kus po kuse plodu z maternice matky, ignorujúc šepot prítomného personálu, ktorý zostal v hrôze – „Sú to dvojčatá. Dvojčatá“ – šepkali zdesení jeden druhému. Internista reagoval prudko, utekal domov, zvracal a spytoval sa sám seba, ´Je toto správne?´“ [iii]
Avšak nie je to iba Tisdalová a Rashbaum. Iný článok v lekárskom odbornom časopise poznamenal, že obete potratov zvyknú zostávať v mysliach tých, ktorí ich zabili dlho po tom, čo boli ich telá roztrhané:
„Toto obdobie protikladných pocitov je charakterizované aj rôznymi ďalšími necharakteristickými citovými zážitkami a správaním, ako je odťažitosť od kolegov, nechuť ísť do práce, nedostatok energie… a celkový pocit ťažoby. Nočné mory, scény, ktorých sa nedá striasť a roztržitosť boli uvádzané tiež často. Rovnako, opakujúca sa bola prílišná osamelosť, v rámci ktorej sa potratári snažili zápasiť so svojimi protichodnými pocitmi. [iv]
Iná kniha o neskorých potratoch uvádza, že zatiaľ čo sa mnoho potratárov cíti „technicky kompetentných“ brutálna povaha ich práce má stále za následok „silné emočné reakcie počas alebo po tejto procedúre a príležitostne znepokojujúce sny.“ [v]
Potratári celkom doslovne musia zničiť svoje vlastné inštinkty a prinútiť svoje svedomie mlčať, aby vôbec dokázali potrat vykonať – vysvetľuje Journal of Medical Ethics: „Je jasné, že fyzicky odtrhávať končatiny a odstraňovať plod je pre lekára emočne stresujúce. Lekár preto musí prekonať odpor, aby dokázal vykonať potrat v neskorých štádiách tehotenstva.“ [vi]
Jedna z potratových pracovníčok prehovorila o opakujúcich sa nočných morách, v ktorých „tlačila dieťa do úst (starožitnej) vázy. Dieťa na ňu pozeralo s prosebným pohľadom.“ [vii]
Iný potratári váhajú nad otázkou: „či plod cíti bolesť. Hovoria o duši a kam duša smeruje. A o svojich snoch, v ktorých na nich potratené plody úpenlivo hľadia, majú dokonalo vyformované ruky i nohy a pýtajú sa, ´Prečo? Prečo mi toto robíš?´“ [viii] Potratári vedia, že zabíjajú deti. Ako skľúčene poznamenal jeden z nich: „Keď naň položím ruku, aby som zistil, aké je veľké, a ono ma kopne, iba sťažka som v tej chvíli schopný prehovoriť.“ [ix]
Niekedy, práve jedine nočné mory majú tú silu, aby vyrušovali tie najzatvrdenejšie svedomia. Magda Denesová zachytila práve túto skutočnosť vo svojej knihe In Necessity and Sorrow: Life and Death in an Abortion Hospital (V nevyhnutnosti a smútku: Život a smrť v potratovej nemocnici). Denesová určitý čas pracovala pre potratovú kliniku ako pozorovateľ:
„Citlivosť je otupená cez opakovanú skúsenosť. Po týždňoch pobehovania medzi sálami na klinike, môj zmysel pre zmysluplnosť otupel. Začala som vidieť „prípady,“ „cervikálne odstránenie,“ „fetálne tkanivo“ … Trápili ma spomalenia v rýchlosti počas operácii, ale tieto starosti neboli iné od tých, ktoré si napríklad robím pre čudný zvuk motora v mojom aute. Raz, sestrička počas operácie stratila svoj snubný prsteň. Prišla na to na konci operácie, keď ako zodpovedná osoba mala vyzliecť zakrvavené plachty. Vzala naplnené plastové vrece z koša a vysypala ho na stred plachty na zemi. Kľačiac holými rukami zúfalo prehrabovala kopu tkaniva placenty a krvi a odtrhnutých časti plodu, „Musí to tu byť,“ hovorila takmer v slzách. „Nájdeme ho,“ uistili ju. Podporila som ich. Je to hrozné, keď niekto stratí snubný prsteň… Po hodinách, keď sa táto scéna usadila v mojej mysli, nespoznávala som sa. Je nehumánnosť zvykom? Je ľahostajnosť výsledkom opotrebovania zmysluplnosti? Ak áno, človek musí dávať sám na seba pozor rovnako ako na nepriateľa,“ [x]
Niektorí z tých, ktorí opustili potratový priemysel prehovorili o svojich traumatických snoch svedomia a uviedli ich ako dôvod, prečo zanechali krvavé praktiky. Čítanie o ich skúsenostiach pripomína úryvok básne významného antického dramatika Aeschyla:
Dokonca aj v našich najhlbších snoch, bolesť, na ktorú nemôžeme zabudnúť
Kvapká na srdce jednou kvapkou po druhej
Až kým v našom vlastnom zúfalstve
Nepríde múdrosť
Cez úžasnú Božiu milosť,
Tiež lekár Dr. Bernard Nathanson, bývalý potratár v New Yorku, vo svojej knihe Aborting America spomína: „Pamätám si, ako sme boli na koktail-party a rozprával som sa s manželkou jedného potratára. Vzala ma bokom a rozčúlene mi hovorila o stále častejšie sa opakujúcej nočnej more, ktorú máva ona i jej manžel. Priznal sa jej, že jeho sny sú naplnené krvou a deťmi, a že sa v poslednom čase stal posadnutý myšlienkou, že sa čoskoro niečo strašné stane jeho vlastným deťom ako odplata za to, čo robí.
V ďalšom prípade, manželka iného lekára, ktorý vykonal viac ako 2000 potratov, nahlásila, že u jej manžela sa rozvinul vážny problém s alkoholom, ktorý bol podľa nej spôsobený prácou na klinike.“ [xi]
V literatúre od a pre potratových pracovníkov nájdeme určité spoločné črty. Väčšina potratových pracovníkov je na začiatku zaplavená vinou za to, čo robia. Tí, ktorí zvládnu umlčať svoje svedomie sa zvyčajne stanú chladnými a morbídnymi – nahraté konverzácie Centra pre Medicínsky Pokrok a Davida Daleidena sú toho dôkazom. Mnohí potratoví pracovníci sú osobne presvedčení, že to, čo robia, je strašné, avšak z dôvodov, ktoré začínajú finančným motiváciou a presvedčením, že potrat je „nevyhnutné zlo,“ nakoniec zostanú v tomto biznise. Mnohí začnú užívať rôzne podporné látky, aby sa s tým dokázali vyrovnať, ako napríklad potratárka Nina Whittenová: „Brala som drogy, aby som ráno vstala, Brala som amfetamíny, keď som bola v práci. A fajčila som marihuanu, pila veľa alkoholu… Toto je spôsob, ako som sa vyrovnávala s tým, čo som robila. Bolo strašné pracovať tam, a nebola v tom ani štipka ničoho dobrého.“ [xii]
Naše kolektívne kultúrne nočné mory nás ovplyvňujú všetkých – tých, ktorí zabíjajú nenarodené deti, tých, ktorí sa zbavujú ich roztrhaných tiel, i tých, ktorí sa snažia priniesť pravdu verejnosti, ktorá je zväčša nevedomá hrôz, ktoré sú v mnohých štátoch financované aj peniazmi daňových poplatníkov. Ako tisíce nenarodených detí denne zomiera na klinikách, mnohé z nich ďalej „žijú“ už iba v týchto snoch.
Preklad Viktória Dandárová
12.9°C
Sobota 
Nedeľa 
Piatok 
Sobota 
.jpg)
.jpg)
