Krok proti slobode slova

Obhajcovia tohto cenzorského úradu uvádzajú, že síce bude kontrolovať obsah článkov na spravodajských serveroch i na facebookových a Twitterových účtoch jednotlivcov, ale že nepôjde o žiadnu cenzúru, že žiadne články nebude úrad zakazovať, že bude iba označovať nepravdivé údaje a dodávať k nim reálna fakty.

Aj keby to tak bolo, je to zle, ale ako ukazuje vývoj v Nemecku, ono “uvádzanie dezinformácií na pravú mieru” bude čoskoro doplnené zákazom šíriť takú “preukázateľnú” dezinformáciu a drakonickými trestami v prípade neuposlúchnutia. Nemecký minister spravodlivosti Heiko Maas v rozhovore pre Welt am Sonntag uviedol, že falošné správy predstavujú nebezpečenstvo pre našu kultúru diskusie a že ľuďom zodpovedným za šírenie falošných správ by mohlo hroziť až päť rokov väzenia.

Nemecká vláda sa už skôr dohodla s Facebookom, že bude cenzurovať negatívne správy o migrantoch a teraz pripravuje zákon, ktorý by umožnil vymerať sociálnym médiám, ako sú Facebook či Twitter, pokutu až pol milióna eur za šírenie falošných či nenávistných správ. Facebook preto vyvinul nový softvérový nástroj, ktorý vládam v krajinách, ako je Čína či Nemecko, umožní monitorovať informácie na tejto sociálnej sieti a zabrániť zobrazovanie nežiaducich postov na svojom území.

V Čechách a na Morave je zatiaľ síce slobodnejšie než v Berlíne, ale napriek tomu vznik onoho Centra proti terorizmu a hybridným hrozbám je tak radikálnym krokom proti slobode slova a tak jednoznačne zlým rozhodnutím, že je potrebné proti nemu bojovať.

V slobodnej demokratickej spoločnosti žijú vedľa seba rôzne druhy právd a žiadny úradník nesmie mať právo označovať, čo sú informácie a čo dezinformácie. O politických a spoločenských otázkach sa má rozhodovať v diskusii vo verejnom priestore a hlasovaním v parlamente či vo voľbách, ale rozhodne nie v kanceláriách ministerstva vnútra, kde úradníci a zvláštni experti budú označovať, čo je pravda a čo nie. Každý musí mať slobodný prístup do tohto kolbiska, každý musí mať právo obhajovať aj sebezmetenější názor a žiadny úradník nesmie nejaké argumenty diskvalifikovať nálepkou “v rozpore s faktami”.

Nezmyselné míňanie

Pre dokumentáciu nezmyselnosti existencie takéhoto úradu pre “uvádzanie vecí na pravú mieru” stačí krátke ohliadnutie do nedávnej minulosti. Tak napríkald pred zásahom ozbrojených síl USA, ktorým bol povalený iracký režim Saddáma Husajna, bolo oficiálnym argumentom, že Irak disponujeme zbraňami hromadného ničenia. Kto vtedy písal, že zbrane hromadného ničenia Saddám Husajn k dispozícii nemá, bol by dnešným Centrom proti terorizmu a hybridným hrozbám označený za šíriteľa dezinformácií, pretože CIA vtedy tvrdila, že má o nich dôkazy. V skutočnosti však armáda USA v dobytom Iraku v roku 2003 ani neskôr žiadne zbrane hromadného ničenia nenašla.

Veľmi ľahko si možno predstaviť aj spôsob, akým by toto Centrum ovplyvňovalo informovanie o kríze na Ukrajine či o vojne v Sýrii. Je úplne naivné veriť, že pracovníci tohto cenzorského úradu sú schopní odhaliť pravdu a fakty presnejšie a že politickým tlakom budú podliehať menej ako tisíce najrôznejších novinárov, expertov a aktivistov.

Zároveň ide o úplne nezmyselné míňanie peňazí daňových poplatníkov. Na začiatku má mať Centrum proti terorizmu a hybridným hrozbám dvadsať zamestnancov, čo nákladovo prestavuje nielen ich plat, ale aj kancelárie, mobily, počítače … A môžeme sa staviť, že ak toto monštrum nebude rýchlo zrušené, tak počet jeho zamestnancov strmo porastie.

V rámci tohtoročných parlamentných volieb by tento cenzorský úrad mal byť jedným z najdôležitejších tém, pretože je jasným dokladom zhubného trendu obmedzovania slobody. Politická strana, ktorá sa v rámci kampane nezaviaže k jeho okamžitom zrušení, si nemôže robiť nádeje na môj hlas.

Cenzúrou na propagáciu

Realisticky samozrejme vidím, že ide o celoeurópsky trend, a že aj keď v Českej republike tento úrad na konci tohto roka zrušíme, môže čoskoro prísť z Bruselu direktíva nakazujúca jeho opätovné zriadenie. Pre takýto prípad bude rozumné už teraz zvažovať, ako s oným cenzorským úradom žiť a ako ho prípadne šikovne využiť.

Nakoniec totiž aj cenzora možno efektívne marketingovo využiť. Jedným z príkladov budiž spisovateľ z konca 18. storočia Johann Friedrich Ernst Albrecht, ktorého román Lauretta Pisana o živote krásne talianske prostitútky bol len pár týždňov po svojom vydaní v júni 1789 na celom území habsburskej monarchie zakázaný cenzorom.

A práve na cenzorský prohibicii tohto erotického dielka založil spisovateľ Albrecht svoju svetovú slávu a obchodný úspech ďalších kníh. Ako je popísané v článku Pakt cenzúry a erotiky (časopis Vesmír 1/2017), Albrecht potom rad ďalších kníh nepodpísal svojím menom, ale iba odkazom “od autora Lauretta Pisany”: “Odkazom na rozprávanie o Laurette Pisano označoval romány, ktoré sa zaoberali morálne rozporuplným konaním svojich hrdiniek a dovoľovali na prvý pohľad nepriznané erotické výklady textu. Odkazy na zakázaný román tak fungovali jednak ako propagačné prostriedok nových, doteraz neznámych diel. “

O politických a spoločenských otázkach sa má rozhodovať v diskusii vo verejnom priestore a hlasovaním v parlamente či vo voľbách, ale rozhodne nie v kanceláriách ministerstva vnútra, kde úradníci a zvláštni experti budú označovať, čo je pravda a čo nie.

PAVEL Matocha, spolupracovník LN