Odkiaľ médiá naberajú rôznych „analytikov“? Treba to mať naozaj pod drobnohľadom

Chvíľu som rozmýšľal, že sa zdvihnem a odídem. To pri tom, ako ten človek pokojne komentoval zabitie vyše 160 detí v Iráne ako niečo, čo sa vo vojnách proste deje. Potom som si povedal, že je to vlastne dobre: nech hovorí, je fajn, že ľudia majú možnosť vidieť pravú tvár miništátiku a ľudí, ktorí ho prezentujú.

Ten človek inak trieskal až neuveriteľne. Úplne sebavedomo skonštatoval, že po prvých dňoch útokov má Irán zničených 82 percent odpaľovacích zariadení. Aké presne číslo! Odkiaľ ho mal?

Samozrejme, z propagandistických vyhlásení miništátiku. A bol to číry nezmysel, ako ukázali neskoršie správy amerických tajných služieb ale najmä vývoj samotný.

Nebolo to prvýkrát, čo sa Tomáš Alner zjavil v médiách a hovoril hlúposti. Napríklad pri príležitosti bombardovania Iránu minulý rok si ho zavolalo hneď niekoľko médií.

Tým napríklad prezradil, že ak by sa Irán pokúsil uzavrieť Hormuzský prieliv bolo by to preň sebevražedné a bol by to koniec režimu. Podobne by vraj režim neprežil útoky na základne USA v regióne.

Teda, hlásal presný opak toho, ako sa veci reálne majú.

Otázka je, prečo niekto takúto trúbu, silno propagandistickú, vôbec do médií pozýval. Médiá ho až s uznaním uvádzali ako človeka, ktorý slúžil v armáde miništátiku. Akoby to bola nejaká značka informačnej spoľahlivosti. (Hádam skôr naopak, nie?)

Inak, chlapec z „dobrej“ bratislavskej rodiny, otec bol novinárom, čiže to môže vysvetľovať, prečo ho niektorí z novinárskeho prostredia poznajú a dalo by sa nad tým mávnuť rukou.

Ale nemalo by sa. Lebo toto nie je jediný príklad, keď sa do médií dostávajú pofidérne figúrky s jasne propagandistickou agendou. Pri zahraničnopolitických témach je to zvlášť toxické, lebo bežný divák ani netuší, ako sa kto vlastne v mediálnom priestore vzal. A deje sa to rôzne. Napríklad zrazu redaktor verejnoprávneho rozhlasu točí rozhovor s Iráncom, ktorý akože vyjadruje názor mnohých Iráncov, že bombardovanie vítajú a podobne.

Opozícia či celý rad novinárov tu naháňa údajných ruských agentov, ale to, že tu celkom živo fungujú siete napojené napríklad na celkom iný štát, im zjavne neprekáža (a to som uviedol len očividné príklady).

Ale štátu by to prekážať malo. Pretože je pomerne jedno, či sú vplyvové siete zo Západu, z Juhu či Severu alebo Východu, treba o nich vedieť a regulovať to.

A aj na úrovni médií. Dramaturgovia, ktorí napríklad do televízií takéto osoby pozývajú, by sa prípadne mali za rozhodnutia zodpovedať.

Lebo dávať priestor čírej propagande, reálne ťažko vražedného režimu, je naozaj odporné.