Je generálny prokurátor Slovenskej republiky naozaj súčasťou výkonnej moci alebo si Mazák vymýšľa fantasmagórie?

Bratislava 30. novembra 2021 (HSP/Práve listy/Foto:TASR–Martin Baumann)

Ob­čian­ska ve­rej­nosť bo­la in­for­mo­va­ná o ná­zo­re prof. JUDr. Já­na Ma­zá­ka, PhD. (pred­se­da Súd­nej ra­dy SR – ús­tav­ný či­ni­teľ), že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor Slo­ven­skej re­pub­li­ky je or­gá­nom vý­kon­nej mo­ci

V rám­ci roz­ho­vo­ru (o súd­nic­tve) s re­dak­tor­kou Den­ní­ka SME Zu­za­nou Ko­va­čič Han­ze­lo­vou dňa 18.11.2021 o.i. uvie­dol „Vznik­la te­da ús­tav­ná otáz­ka – mô­že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor, kto­rý je or­gá­nom vý­kon­nej mo­ci …“.

Uve­de­ný ná­zor je ob­sa­ho­vo jed­noz­nač­ne de­zin­for­má­ciou ob­ča­nov ús­tav­ným či­ni­te­ľom, ho­ci v de­mok­ra­cii pla­tí zá­sa­da, že „… ob­čan de­mok­ra­tic­ké­ho práv­ne­ho štá­tu od ús­tav­ných či­ni­te­ľov úpl­ne pri­ro­dze­ne oča­ká­va prav­di­vé in­for­má­cie … omy­ly v práv­nom hod­no­te­ní skut­ku (práv­ny  ná­zor – špe­ci­fic­ký hod­no­tia­ci úsu­dok) sú v prí­pa­de ús­tav­né­ho či­ni­te­ľa veľ­mi ťaž­ko to­le­ro­va­teľ­né“ (napr. IV.ÚS 302/2010, ÚS ČR I.ÚS 1586/09).

Pla­tí ús­tav­ná úp­ra­va slo­bo­dy pre­ja­vu (čl. 26 ods. 1), pri­čom sú­čas­ne je ús­tav­ne ob­me­dze­ná i v zá­uj­me ochra­ny mrav­nos­ti (čl. 26 ods. 4).

Nem­rav­ným je uvá­dzanie nep­rav­di­vých (prav­du skres­ľu­jú­cich) in­for­má­cií, le­bo klam­stvo je vždy ne­mo­rál­ne, aj pre­to ús­tav­ný súd kon­šta­to­val, že „… ne­vi­dí pres­ved­či­vý dô­vod, pre kto­rý by ší­re­nie nep­rav­di­vých in­for­má­cií ma­lo po­ží­vať ús­tav­nú ochra­nu“ (PL.ÚS 12/09).

Zá­ujem na ochra­ne mo­rál­ky, ako me­dzi­ná­rod­ne up­ra­ve­ný dô­vod na ob­me­dzenie slo­bo­dy pre­ja­vu (tá nie je bez­bre­há – neoh­ra­ni­če­ná) je za­kot­ve­ný i v čl. 10 ods. 2 Do­ho­vo­ru, kto­rý je sú­čas­ťou náš­ho práv­ne­ho po­riad­ku (čl. 154c ods. 1 ús­ta­vy).

Vec­ná neo­pod­stat­ne­nosť (nep­rav­di­vosť) pre­zen­to­va­né­ho ná­zo­ru je zrej­má naj­mä z nas­le­dov­ných re­le­van­tných sku­toč­nos­tí.

V práv­nom štá­te mu­sí kaž­dý or­gán ve­rej­nej mo­ci strik­tne dodr­žia­vať i ju­di­ka­tú­ru ús­tav­né­ho sú­du, le­bo ne­reš­pek­to­va­nie všeo­bec­ne zá­väz­nej inter­pre­tá­cie ús­ta­vy uve­de­nej v ko­na­ní pod­ľa čl. 128 ús­ta­vy (vý­klad ús­ta­vy), ako aj kľú­čo­vých čas­tí od­ôvod­ne­nia roz­hod­nu­tí v ko­na­niach pod­ľa čl. 125 ods. 1 ús­ta­vy (roz­por zá­ko­na i všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov s ús­ta­vou), preu­ka­zu­je mi­ni­mál­ne exis­ten­ciu pr­vkov svoj­vô­le, pri­čom zá­kaz svoj­vô­le je je­den z prin­cí­pov ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu ga­ran­to­va­né­ho v čl. 1 ods. 1 ús­ta­vy (napr. PL.ÚS 52/99, PL.ÚS 49/03, PL.ÚS 1/04, PL.ÚS 27/2015).

Na­ša ús­ta­va za­kot­vu­je vý­kon­nú moc v šies­tej hla­ve (čl. 101 – 123), v kto­rej sú za­ra­de­ní len pre­zi­dent re­pub­li­ky a vlá­da, pri­čom obe zlož­ky vý­kon­nej mo­ci sú nav­zá­jom od­de­le­né.

Pos­ta­ve­nie pro­ku­ra­tú­ry i ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra je up­ra­ve­ná v pr­vom od­die­li sa­mos­tat­nej ôs­mej hla­ve ús­ta­vy (čl. 149 – 151).

Cha­rak­te­ri­zo­va­nie pos­ta­ve­nia pro­ku­ra­tú­ry (ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra) ús­tav­ným sú­dom sa vy­ví­ja­lo.

Ústav­ný súd v ná­le­ze PL.ÚS 43/95 uvie­dol „ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor pat­rí do sús­ta­vy vý­kon­nej mo­ci“. Pre­dov­šet­kým na zá­kla­de toh­to ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du pre­zi­dent Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­dal v ro­ku 1996 na ús­tav­ný súd návrh na vy­slo­ve­nie roz­po­ru zák. č. 314/1996 Z.z. o pro­ku­ra­tú­re, ako cel­ku s ús­ta­vou, le­bo dô­vo­do­vá sprá­va uve­de­né­ho zá­ko­na za­kot­vi­la kon­cep­ciu, že „…prin­cí­py or­ga­ni­zá­cie pro­ku­ra­tú­ry vy­plý­va­jú z jej oso­bit­né­ho pos­ta­ve­nia v sús­ta­ve or­gá­nov štát­nej mo­ci, kde má mies­to na roz­hra­ní mo­ci vý­kon­nej a súd­nej“. O tom­to návr­hu roz­ho­dol ús­tav­ný súd v ko­na­ní PL.ÚS 17/96, kde kon­šta­to­val, že návrh vy­hlá­siť na­pad­nu­tý zá­kon o pro­ku­ra­tú­re ako ce­lok, za ne­sú­lad­ný s ús­ta­vou, ne­má práv­ne opod­stat­ne­nie. Zá­ro­veň v tom­to ko­na­ní k ús­tav­nej cha­rak­te­ris­ti­ke pro­ku­ra­tú­ry uvie­dol, že „…pod­ľa ús­tav­nej kom­pe­ten­cie pro­ku­ra­tú­ra, ako or­gán pre­sa­dzu­jú­ci ochra­nu práv a zá­ko­nom chrá­ne­ných zá­uj­mov má svo­je mies­to v sys­té­me štát­nych or­gá­nov, je­ho mies­to v kon­trol­nom sys­té­me je ne­zas­tu­pi­teľ­né a má svo­je opod­stat­ne­nie“ (ko­na­nie pod­ľa čl. 125 ús­ta­vy).

Pla­tí zá­sa­da, že ús­ta­va vy­me­dzu­je pro­por­cie hra­ni­ce deľ­by mo­ci me­dzi jed­not­li­vý­mi štát­ny­mi or­gán­mi (napr. PL.ÚS 29/95, III.ÚS 571/2014).

Ústav­ný súd v ďal­šom ko­na­ní (PL.ÚS 4/2012) po pod­rob­nej práv­nej ana­lý­ze ús­tav­nej úp­ra­vy pro­ku­ra­tú­ry uvie­dol, že „…ús­ta­va us­ta­no­vu­je zá­klad­ný kom­pe­tenč­ný rá­mec pre vý­kon štát­nej mo­ci, kto­rej sú­čas­ťou sú jed­nak ma­te­riál­ne ob­me­dzenia (zá­klad­né prá­va i ús­tav­né prin­cí­py) a ob­me­dzenia for­mál­ne, kto­rých zmys­lom je pô­so­biť i pre­ven­tív­ne pro­ti prí­pad­né­mu zneu­ži­tiu mo­ci… Tie­to me­cha­niz­my vy­sti­hu­jú pod­sta­tu deľ­by mo­ci, pri­čom pod deľ­bou mo­ci sa ne­ro­zu­mie len for­mál­ne roz­de­le­nie na moc zá­ko­no­dar­nú, vý­kon­nú a súd­nu, kto­rým sa s oh­ľa­dom na ob­sah ús­ta­vy na­po­kon ne­vy­čer­pá­va­jú všet­ky ús­ta­vou zria­de­né or­gá­ny, pre­to­že ne­zahŕňa napr. ani pos­ta­ve­nie pro­ku­ra­tú­ry. Pos­ta­ve­nie pro­ku­ra­tú­ry je v na­šom ús­tav­nom sys­té­me kon­ci­po­va­né, ako sa­mos­tat­né­ho ús­tav­né­ho or­gá­nu, kto­rý nie je sú­čas­ťou vý­kon­nej ani zá­ko­no­dar­nej mo­ci, le­bo ús­ta­va jej vy­me­dzu­je nes­tran­né pos­ta­ve­nie“ (bo­dy 36, 44 uve­de­né­ho uz­ne­se­nia).

Sú­čas­ne kon­šta­to­val ús­tav­ný súd, že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor je vr­chol­ným pred­sta­vi­te­ľom pro­ku­ra­tú­ry (ako cel­ku), kde sa ús­ta­vou po­ža­du­je aj za­bez­pe­če­nie je­ho nes­tran­nos­ti všeo­bec­ne i pre vý­znam tej­to fun­kcie v ús­tav­nom sys­té­me (bod 46 uz­ne­se­nia).

Inak po­ve­da­né, je pl­ne len v kom­pe­ten­cii ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra za­sa­ho­vať do čin­nos­ti pro­ku­ra­tú­ry ako ta­kej, le­bo z hľa­dis­ka ús­tav­né­ho rám­ca ide o prá­vo­moc za­sa­ho­vať do pô­sob­nos­ti pro­ku­rá­to­rov v štruk­tú­re or­gá­nov pro­ku­ra­tú­ry (PL.ÚS 10/05 – ko­na­nie pod­ľa čl. 125 ús­ta­vy).

V tej­to sú­vis­los­ti je dô­le­ži­té uviesť, vzhľa­dom na oso­bu auto­ra pre­zen­to­va­né­ho ná­zo­ru, že nie je mož­né mať za to (prak­tic­ky je to asi vy­lú­če­né), že ne­má ve­do­mosť o vý­vo­ji ju­di­ka­tú­ry a naj­mä o uz­ne­se­ní v ko­na­ní PL.ÚS 4/2012 (tý­ka sa pro­ce­su me­no­va­nia ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra), kde roz­ho­do­va­lo plé­num sú­du pod­ľa čl. 131 ods. 1 ús­ta­vy pri po­dá­va­ní vý­kla­du ús­ta­vy (čl. 128), kto­ré­ho vý­klad je všeo­bec­ne zá­väz­ný. Prí­pad­ná nez­na­losť zá­sad­nej ju­di­ka­tú­ry by preu­ka­zo­va­lo sú­čas­nú ne­pos­ta­ču­jú­cu (níz­ku) úro­veň je­ho zna­los­ti ús­tav­né­ho prá­va.

Prof. J. Ma­zák bol to­tiž práv­nym zá­stup­com pre­zi­den­ta Slo­ven­skej re­pub­li­ky (An­drej Kis­ka) v ko­na­ní ús­tav­né­ho sú­du III.ÚS 571/2014 (ús­tav­ná sťaž­nosť pre po­ru­še­nie ús­tav­né­ho prá­va na prís­tup k ve­rej­nej fun­kcii sud­cu ús­tav­né­ho sú­du za rov­na­kých pod­mie­nok pre po­ru­še­nie po­vin­nos­ti pre­zi­den­ta vy­me­no­vať po­lo­vi­cu z kan­di­dá­tov za sud­cov ús­tav­né­ho sú­du, t.j. troch sud­cov zo šies­tich kan­di­dá­tov zvo­le­ných Ná­rod­nou ra­dou SR).

V tom­to ko­na­ní (časť V.) súd kon­šta­to­val aj to, že „…vo vy­jad­re­ní pre­zi­den­ta a ús­tnom pred­ne­se je­ho práv­ne­ho zá­stup­cu na ve­rej­nom za­sad­nu­tí sa pou­ka­zu­je len na je­den z nich a to vo ve­ci sp.zn. PL.ÚS 4/2012, do­tý­ka­jú­ci sa prá­vo­mo­ci pre­zi­den­ta na vy­me­no­va­nie ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra (str. 1-2 a nasl. vy­jad­re­nia z 10.10.2014)“.

Ok­rem to­ho viac­krát pre­zen­to­val na ve­rej­nos­ti ná­zor, že pri vy­me­no­va­ní sud­cov ús­tav­né­ho sú­du sa mu­sí pos­tu­po­vať len pod­ľa roz­hod­nu­tia PL.ÚS 4/2012 o op­ráv­ne­ní pre­zi­den­ta prí­pad­ne ne­vy­me­no­vať kan­di­dá­ta na fun­kciu ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra, ak sú spl­ne­né kri­té­riá de­fi­no­va­né ús­tav­ným sú­dom.

Pri je­ho zrej­mej zna­los­ti ob­sa­hu (zne­nia) bo­du 46 uve­de­né­ho uz­ne­se­nia (PL.ÚS 4/2012) je pot­reb­né po­va­žo­vať pre­zen­to­va­ný ná­zor pred­se­du Súd­nej ra­dy SR, že ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor je or­gá­nom vý­kon­nej mo­ci, za jed­noz­nač­ne nep­rí­pus­tné ig­no­ro­va­nie zá­väz­né­ho práv­ne­ho ná­zo­ru sú­du uve­de­né­ho v bo­de 44 pred­met­né­ho uz­ne­se­nia, že „… pro­ku­ra­tú­ra nie je sú­čas­ťou vý­kon­nej ani zá­ko­no­dar­nej mo­ci“.

Je pre­to úpl­ne vy­lú­če­né, z hľa­dis­ka ús­tav­nej úp­ra­vy, aby jej vr­chol­ný pred­sta­vi­teľ (ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor – ús­tav­ný či­ni­teľ – čl. 150 ús­ta­vy), u kto­ré­ho ús­ta­va tak­tiež vy­ža­du­je reál­ne za­bez­pe­če­nie je­ho nes­tran­nos­ti, bol or­gá­nom vý­kon­nej mo­ci (zá­vis­lý na vlá­de – po­li­ti­koch).

V rám­ci reali­zá­cie zá­klad­né­ho prá­va na slo­bo­du pre­ja­vu pred­se­da súd­nej ra­dy (ús­tav­ný či­ni­teľ s úpl­ným práv­nic­kým vzde­la­ním) ako bý­va­lý pred­se­da ús­tav­né­ho sú­du ozná­mil ši­ro­kej laic­kej ve­rej­nos­ti proti­ús­tav­ný práv­ny ná­zor (klam­li­vá in­for­má­cia), čo do­ka­zu­je jed­noz­nač­ne pr­vky svoj­vô­le v je­ho ko­na­ní, kto­rá je v de­mok­ra­tic­kom štá­te u ús­tav­ných či­ni­te­ľov nep­rí­pus­tná a spĺňa aj kri­té­riá po­ru­šo­va­nia ús­tav­né­ho ob­me­dzenia slo­bo­dy pre­ja­vu za­ká­za­ným zá­sa­hom do ochra­ny mrav­nos­ti (mo­rál­ky) ga­ran­to­va­nej v čl. 26 ods. 4 ús­ta­vy a čl. 10 ods. 2 Do­ho­vo­ru.

Ozná­me­ním de­zin­for­má­cie ob­ča­nom zvo­lil pos­tup (tech­ni­ku), kto­rý je dob­re zná­my to­ta­lit­ným re­ži­mom, čím vý­raz­ne spo­chyb­nil úp­rim­nosť iné­ho vý­ro­ku (s kto­rým súh­la­sím), že „…ma­li by sme bo­jo­vať za to, aby na Slo­ven­sku za­ča­la vlád­nuť spra­vod­li­vosť pre kaž­dé­ho a zro­zu­mi­teľ­ným spô­so­bom“, le­bo pre­sa­dzo­va­niu spra­vod­li­vos­ti účin­ne brá­ni ne­reš­pek­to­va­nie ús­tav­né­ho po­riad­ku.

JUDr. Ju­raj So­po­li­ga, člen Súd­nej ra­dy SR zvo­le­ný sud­ca­mi (2002-2012), čest­ný pre­zi­dent Zdru­že­nia sud­cov Slo­ven­ska

Článok pôvodne vyšiel na portáli pravnelisty.sk