Skupina Vidiek vznikla v roku 1987 práve na základoch skupiny Ventil RG. V roku 1988 vydali prvý album Nechajte si ju, ďalšími boli Vidiek v roku 1994, Tri štyry (1997), Výber live (2000) a Nové časy (2003). V roku 2007 na chvíľu oživili aj skupinu Ventil RG, výsledkom bol live album Randal 2007. V závere roka 2009 vydala skupina Vidiek pod názvom Best Of kompiláciu hitov z ich doterajšej viac ako dvadsaťročnej dráhy.

Ján Kuric má rád pozitívne naladených ľudí. Ľudí, ktorí sa usmievajú. A jeho úsmev sprevádzal aj rozhovor pre TASR, v ktorom bola hlavnou témou spevácka a muzikantská dráha tohto speváka s osobitým štýlom a pódiovým šarmom.

-Najprv pre poriadok, aké krstné meno máte napísané v rodnom liste – Ján či Janko?-

Ján, ja som vždy Ján, mňa ani Janko nevolali, buď som bol Janči alebo Jano. Pamätám si, že na strednej škole ma volali Jožko, takže počúvnem aj na meno Jožko (smiech). Ján je dnes v kalendári 24. júna. Ja som zimný Ján, to bolo kedysi v kalendári 27. decembra. U nás to bolo tak, že mená sa dávali v blízkosti dátumu narodenia.

-Miestom narodenia je Rovinka pri Bratislave?-

Nie, Bratislava, u Kocha. Lebo v Rovinke v roku 1963 ešte nebola pôrodnica a myslím, že ani nie je. Takže všetci spádoví z okresu Bratislava vidiek sa rodili v bratislavskej nemocnici u Kocha.

-Bol Janko tým veselým chlapčekom, ktorý spieval návštevám?-

Ani nie. Čo si ja pamätám, aj mama hovorila, že som sa stále v kuse usmieval. Ľudia majú podľa mňa radšej usmievavých ako zamračených ľudí. Aj ja mám rád usmiatych ľudí, tá “usmievavá energia” na ľudí preskakuje.

-Akým žiakom bol Janko z Rovinky, mal rád hudobnú výchovu či matematiku?-

Pamätám si, keď som bol prvák, tak na polroku sa dostávala iba jedna známka. A ja som dostal krásnu trojku. Potom som to postupne vylepšoval. Za kreslenie som mal jednotku, za slovenčinu dvojku. Mal som rád čítanie, mama nás k tomu viedla. Prvá knižka bola Osmijanko, hneď, keď som sa naučil písmenká. Ale mal som rád aj matematiku, aj fyziku a chémiu. Učila nás pani učiteľka Fašková, ktorá nás viedla k folklórnemu tancu a spevu, čo som mal veľmi rád.

-Na aké hudobné nástroje hráte?-

Väčšinou hrám na nervy mojej manželke (smiech). Keď moja sestra odišla do Austrálie v roku 1976, tak mi nechala akustickú gitaru. Prvé, čo som urobil, utekal som do Bratislavy do Prioru, kde som si kúpil knižku Na gitaru bez nôt, jednu sadu strún a ladičku. A už som sa učil podľa nej hrať akordy. Potom som počúval rádio a do tých pesničiek som už hľadal harmonické postupy. Bolo to krásne obdobie. Potom vo Ventile RG som hral na basgitaru. Pochádzam z pomerne chudobnej rodiny, nemali sme na hudobné nástroje. Keď som bol na strednej škole, tak som cez prázdniny pracoval dva mesiace na družstve, pásol som jalovice a robil u závlahárov. Zarobil som 1800 korún aj niečo a hneď som si išiel kúpiť basgitaru. A keď som sa stretol s otcom – akurát išiel na nočnú – a ja som prichádzal domov, tak prvá reakcia bola “ťahaj to vrátiť”. Nešiel som a ráno sa už na to zabudlo.

-Kupovali ste si platne? Ktorá bola prvá?-

Pravdaže. Pre mňa prvá bola od Davida Bowieho Station To Station. Bol som z nej hotový. To keď mama bola v Budapešti, kde mala štyroch súrodencov, tak som jej nakázal, aby mi doniesla niečo z gramofónového obchodu.

-A prvú LP skupiny Vidiek?-

To bolo tiež zaujímavé. Spolu s Oňom Tomčalom (bubeník) sme mali skúsenosti z Ventilu RG, kde sme však nemohli urobiť platňu. Boli sme na indexe. Bolo to krásne, keď sme ju nahrali s Vidiekom. Nechajte si ju, Tisíc divov, Vidiečan, Návšteva u strýka. Keď sme prišli v Bratislave do nahrávacieho štúdia Opusu, tak Oňo zažal skladať bicie. Zvukár Ivan Jombík cez komando zahlásil do štúdia – “chlapci, kým si nedonesiete naozajstné bubny, nenahrávame”. Mali sme trému aj bez toho, tak sme šli hľadať po kamarátoch bicie. Platňu sme nahrali. Pamätám si presne, keď nás prvýkrát v rádiu zahrali. Akurát sme boli u Oňa na zabíjačke, miešali sme oškvarky vo veľkom kotly a zo Slovenského rozhlasu zaznela skladba Vidiečan. Bol to krásny pocit.

-Takže prvý krok ku sláve?-

Keď sme sa stali známymi, tak sa ma mnohí pýtali, ako prežívam slávu. Každému som odpovedal, že to, že sme boli slávni, viem až spätne. Vtedy sme to nevedeli. V montérkach sme chodili do roboty a necítili sme sa ako slávni. Iba sme vedeli, že nás dávajú v rádiu.

-Každý chalan sníva o kapele, ktorá bude mať úspech. Kedy sa ten váš sen zhmotnil prvýkrát?-

To sme sa stretli kamaráti na jednej ulici, Oňo Tomčala, jeho bratranec Milan Tomčala, s ktorým sme až do deviatej triedy mali v škole úplne rovnaké známky, a potom ešte Jojo Stolárik. Bývali sme na jednej ulici, ja som mal 16, Oňo 13. Nemali sme nástroje, hrali sme “na playback”, na vyrezaných gitarách. Oňov starý otec bol hlásnikom na dedine a po ňom mal bubon, takže automaticky bol bubeníkom. Jojo mal gitaru, aj Milan, ja som nemal nič. Preto som brigádoval na družstve. Nevolali sme sa nijako, hrali sme iba v šope a suseda povedala, že sme jej vyhnali myši. Raz sme sa prihlásili v Bratislave na jednu prezentáciu a tam nám povedali, že sa musíme nejako volať. Tesne predtým sme si dali meno Krach, čo nebol dobrý socialistický názov. Milan chodil na učňovku a sťažoval sa, že musí pucovať ventily na lokomotíve. Tak sme si dali názov Ventil. RG bol potom dodatok, ktorý vymyslel textár Dano Mikletič, čo znamenalo Rovinka Gentlemans.

-Pamätáte si na svoj prvý honorár?

Áno, to sme hrali v kultúrnom dome, bolo to naše prvé verejné vystúpenie na výročnej schôdzi miestnych záhradkárov. Hrali sme za dva litre bieleho vína. Akurát predtým sme skúšali v sklade, kde to víno mali uskladnené. Tak sme si z neho trocha potiahli.

-K vám patrí na pódiu imidž fešáka v tmavom obleku. Ten váš oblek má však zaujímavú históriu.-

Má, aj keď už nemám ten pôvodný. Keď sme sa začali volať Ventil a potom Ventil RG, tak sme špekulovali, že nemôžeme vyzerať tak, v čom chodíme. Musíme mať nejaký imidž, museli sme sa nejako na vystúpenie obliecť. Pozerali sme rakúsku televíziu a vtedy šiel do popredia punk-rock. Išli sme k nám a prehrabávali skrine, našiel som otcov oblek, v ktorom sa ženil. Bol slivkovo-modrý, so skrátenými manžetami, dole zúžený, strih z 50. rokov. Úzka kravata k tomu, biela košeľa, páčilo sa nám to. Potom sme šli k Milanovi, aj on našiel otcov oblek, hnedý, podobne aj Oňo. Tak sme začali obliekať staré otcovské obleky. O tej doby máme takýto imidž. Veľa ľudí nás upodozrieva, že sme kopírovali anglické ska kapely. Ale my sme vtedy o nich nevedeli, keď sme vymysleli “tú našu módu”.

-Viete zabaviť publikum aj upriamiť pozornosť na seba. Je to dar, alebo ste sa to museli učiť?-

Toto sa naučiť nedá, musíte to mať v sebe. A musíte mať nejaký základ, z ktorého ja vychádzam. Pochádzam z vidieka, z Rovinky, kde boli kvalitné zábavy, hrala tam skupina Vlada Praženicu, ktorá sa nám veľmi páčila. Pozerali sme na zábavách, ako sa ľudia zabávajú, ako tancujú, ako sú pozitívne naladení. Keď muzikant hrá, tak má aj povinnosť zabávať publikum. To mi nejako ostalo pod kožou, stále to mám v podvedomí.

-Zastavíme sa pri štyroch pesničkách, ich autorom ste vy. Keď je sedem ráno, zapnem rádio. Ste ranné vtáča, obslúžite manželku napríklad pri raňajkách?-

Som. Mám to šťastie alebo aj smolu, že sa zobúdzam s brieždením. Takže už keď je päť ráno, zapínam rádio. Zobudím sa, prečítam noviny na internete, pozriem, čo sa deje vo svete, pozriem poštu, facebook. Medzitým si uvarím kávu. Keď to všetko urobím, tak začnem robiť raňajky a očakávam, kedy sa moje dievčatá zobudia. Keď bola dcéra Lujza menšia, tak som robil aj desiatu do školy.

-Druhá, Fajčenie škodí zdraviu – ste fajčiar?-

Je to moja úplne prvá pesnička, ešte s Ventilom. Keď sme založili úplne prvú kapelu, tak sme hrali prevzaté pesničky, od Katapultu a podobne. Keď som mal gitaru a začal si pobrnkávať na podstienku, tak ma napadla melódia Fajčenie škodí zdraviu, ale nemalo to refrén. Pozrel som na stôl, kde mal otec pohodené cigarety, na ktorých bolo napísané Fajčenie škodí zdraviu. A bol refrén, tak vznikla táto pesnička. Bol som v tom čase dosť veľkým odporcom fajčenia a na potvoru fajčili obaja – otec aj mama – ako Turci. U nás sa fajčilo v kuchyni, dokonca aj v spálni.

-Nie je to ľahké – dá sa na Slovensku vyžiť z hudby?-

Teraz sa už dá. My sme doteraz amatérska skupina. Vždy sme popri tom zarábali aj ináč než muzikou, lebo by sme sa neuživili. Keď sme boli vo Ventile, mali sme koncert za 40 korún na hlavu, neskôr za 60. A keď sme už boli Vidiek, tak za 80 korún. Boli sme vtedy ešte slobodní a obyčajne sme tie peniaze na mieste činu aj prepili. Našťastie iba tak málo. Ale teraz sa už dá. Mám kopec kolegov muzikantov, ktorí v pohode žijú, dokonca aj ja. Zaklopem na drevo, máme to šťastie, že nás ľudia volajú, máme dosť koncertov. Zatiaľ nás ešte nikto nevypískal. Vždy nás chválili, že – dobre, dobre – príďte zas.

A vrátim sa ešte k textu – on znie presne Nie je to ľahké dnes tuná žiť, tváriť sa veselo a mať pritom holú riť (úsmev).

-Či oči či sombreros – sú vám blízke latinsko-americké rytmy?-

Mne je všetko blízke, čo počúvam a čo sa mi páči. To latino, keď vznikla táto pesnička, tak to sa mi veľmi páčilo. Málokto vie, že keď som vymyslel pesničku Vidiečan, tak to – ó ó vidiečan v refréne – nie je slovenská melodika. Je to melodika Západnej Samoy, to sú ostrovy v Tichomorí. Bol som fanúšikom cudzokrajného folklóru, počúval som to na rakúskom rádiu Ö3, kde dávali každý týždeň folklórnu hudbu z rôznych svetových regiónov. Vtedy sa to ešte nenazývalo world music. Dlho som si pamätal, že tie skladby zo Samoy majú veľa spoločné slovenskými ľudovkami.

-Pridáme ešte jednu, zložili ju Peter Dobrota a Kamil Grebeň – Tisíc divov, možno aj viac. Aké divy vás zatiaľ postretli vo vašom živote?-

U mňa je divom každý deň. Div je už to, že sa ráno zobudíme, alebo že si večer môžeme ísť ľahnúť, však kopec našich priateľov už nie je medzi nami.

-Predsa spomenieme ešte jednu – Ó Maňo. Ako ste sa zoznámili s Věrou Bílou?-

Bol som pozvaný do jedného šou programu v Českej televízii, kde som mal spievať árie. Tešil som sa, že si zaspievam s opernou speváčkou. Tá, ktorej som mal byť partnerom, však odišla do New Yorku. Tak prizvali Věru Bílú. V tej dobe bola na vrchole slávy, vypredávala koncerty v Čechách aj v zahraničí. Prišla do štúdia a nahrali sme árie z Predanej nevesty. Ja som bol Jeník, Bílá bola Mařenka, Kecala spieval Jiří Lábus. Robili sme to v Karlínskom divadle a malo to veľký úspech. Keď sme potom nahrávali naše cédečko Výber naživo (2000), tak ma napadlo mať hosťa. Zavolal som jej, vybrali sme pesničku Mamy Blue a chcel som po nej, aby vymyslela text, ale cigánsky. Počas cesty z Prahy ten text aj napísala. Dvakrát sme to skúsili a na tretíkrát sme to už nahrávali. Neskôr sme vytvorili aj celý projekt, ktorý vyšiel v roku 2002 na albume Cigánsky plač.

-Už keď sme pri pesničkách, album Nové časy má rok vydania 2003. Nechcelo by to už nový album?-

My ho už máme nahraný, len ja ho stále nemám naspievaný. Už som to niekoľkokrát hovoril, tie pesničky sú tak dobré, že som dostal komplex, aby neboli pokazené horšími textami. Na každú z nich sú dva aj tri texty pripravené. Hudba aj aranžmány sú fakt dobré, texty robím ja aj gitarista Richard Jajcay. Jednu pesničku máme s Katkou Knechtovou, je veľmi dobrá. Jednu sme nahrali s detskou speváckou skupinou, ale nemáme ešte všetko. Dúfam, že to tento rok dokončíme.

-Beží leto, stretli sme sa na viacerých festivaloch, medzi nimi Bažant Pohoda či Žákovic Open. Ste festivalovou kapelou?-

Vidiek je aj festivalovou kapelou. Máme za sebou Pohodu, kde sa pri nás zabávalo asi 15-tisíc ľudí. Z Pohody sme sa ešte v ten istý deň ponáhľali do Zákamenného na Oravu, kde sme mali ďalší koncert. Ďalší deň sme hrali v Demandiciach. Stále sme na nejakom festivale či slávnostiach.

-Vidiek má úspech, pesničky si spievajú všetci, aj tí, ktorí sa narodili neskôr ako “vidiecke” hity. Aký je pohľad z pódia do zaplneného hľadiska na zabávajúcich sa ľudí?-

Už som povedal, že mám rád ľudí, ktorí sa usmievajú. Od nich na pódiu čerpám. Ale úplne rovnako cítim, keď som pred množstvom ľudí, čo je veľká energia ako napríklad na štadióne vo Svrčinovci, kde sme hrali. Pre mňa je dôležité, že s kapelou rozdávame radosť, že ľudia tancujú, že je to kúsok života, kedy je nám fajn.

-V januári ste oslávili abrahámoviny, takže, ako sa hovorí – ste dospelý aj plnoletý. Na scéne ste už viac ako tri desiatky rokov. Čo vám hudba dala?-

Bol som ešte malý, keď otec doma počúval na starom elektrónkovom rádiu rádio Brno, kde bola každú nedeľu od 14. dychovka. Počúval som s ním a páčilo sa mi to. Na birmovke som dostal tranzistor, kde som mohol počúvať Slobodnú Európu a tam dávali každý piatok novú platňu rôznych rockových kapiel. Tam som poznal napríklad Black Sabbath. Potom sme začali pozerať rakúsku televíziu, tam sme videli Suzi Quatro, Garryho Glittera. Neskôr som bol nadšený, keď som videl prvýkrát opäť na rakúskej televízii pankáčov Sex Pistols. Muzika mi od začiatku niečo dáva. Nie som hluchý, môžem počúvať a vnímať hudbu. Hudba nielen pre mňa, ale pre všetkých je jedným z divov života. Je to prirodzená a legálna droga.

-Keď sa spätne pozeráte na svoju muzikantskú dráhu, zmenili by ste dnes niečo, ak by ste mohli?-

Ja viem, že by som nemohol, takže nič by som nemenil (úsmev).

-Je prvým kritikom vašich vystúpení vaša manželka alebo dcéra?-

Áno, ale ja si z kritiky až tak veľa nerobím (úsmev).

-Vaša manželka je rovnako z umeleckej sféry. Beriete na vedomie jej kreatívne pripomienky?-

Samozrejme že beriem. Niekedy však iba naoko (opäť úsmev – už po koľkýkrát?). My sme v kapele takí dosť tvrdohlaví, nechceme ani podliezať, ani nadbiehať, nechceme byť trendoví, lebo my chceme robiť trend.

-A naopak, dávate vy manželke podnety či inšpiráciu v kreatívnej oblasti?-

Ja ju chcem iba dotlačiť k tomu, aby začala zase maľovať. Prestala, a to je podľa mňa škoda, začala sa venovať biznisu. Áno, aj na nájomné treba, ale už je ten čas, že by sa mala vrátiť k maľovaniu. Nemyslím si, že treba umelca nejakým spôsobom riadiť alebo mu radiť, lebo to už potom nebude umelcom.

-S kým by ste si chceli zahrať na jednom pódiu?-

Už som si zahral, s Hexákmi, s Pudingom pani Elvisovej, s Michalom Kaščákom a jeho celou kapelou Bez ladu a skladu a mnohými ďalšími. Zahral som si už s každým, s kým som chcel. Obdivujem Tomáša Slobodu, ale neviem, či by si chcel s nami zahrať. A vôbec, na Slovensku máme kopec dobrých muzikantov.

-A čo zahraničie?-

To by som mal ostych a veľkú pokoru. Viem, že tí moji hrdinovia – Rolling Stones alebo Clash, nesiaham im ani po členky, pre nich by to bolo trápenie a pre mňa trapas, takže radšej nie (ďalší úsmev).

-Aké máte želanie do najbližších dní?-

Aby som bol aspoň tak zdravý ako doteraz, aby sa to nezhoršovalo, to isté mojej rodine a všetkým blízkym.

-Máte porekadlo, príslovie alebo životnú múdrosť, ktorou sa riadite?-

Celkom sa mi páči múdrosť – Nič nestojí zato, aby sa porušovala ľudská dôstojnosť toho druhého. Myslím, že to povedal Einstein.

as