Moskva 16. júla 2015 (HSP/odnako/Foto:Facebook)

Dňa 9. mája 1950 vystúpil Robert Schuman, v tom čase už trojnásobný minister financií a predtým dvojnásobný premiér 4. francúzskej republiky v mene francúzskej vlády s návrhom zjednotiť francúzsky a nemecký uhoľný, železnorudný a hutnícky priemysel s cieľom odstrániť príčiny potenciálnych nových vojen medzi týmito štátmi. V súčasnosti sa 9. mája 2015 oslavuje Deň Európy a Robert Schuman je považovaný za zakladateľov Európskej únie. Medzi „otcov Európy“ patrí aj samotný autor myšlienky zverejnenej Robertom Schumanom – Jean Monnet – prvý predseda Európskeho združenia uhlia a ocele – EZUO –  (okrem toho aktívny účastník mnohých medzinárodných štruktúr, dokonca aj zakladateľ niektorých z nich a v mladosti aj úspešný riaditeľ veľkej továrne na výrobu koňaku).

Odvtedy európska integrácia neustále napreduje. Permanentné vojenské konflikty medzi krajinami európskeho kontinentu sú minulosťou a dnes sa všetko rieši mierovou cestou. Azda okrem rozpadu Juhoslávie, sprevádzaného takmer dekádou vojen a dokonca priamou vojenskou intervenciou NATO, kam patria takmer všetky krajiny EÚ, ktoré z EZUO vzniklo. Táto intervencia bola nazvaná ako „humanitárne bombardovanie“ podľa autora jej názvu – Václava Havla – prezidenta Česka a predtým ČSFR, dramaturga, spisovateľa, disidenta a člena jednej z najbohatších českých rodín z predkolektivizačných čias. Lenže Juhoslávia bola v tom čase za hranicami EÚ, takže tie udalosti sa ani nepriečili úmyslom Monneta a Schumana. Navyše – krajiny bývalej Juhoslávie – Slovinsko (od 1.5.2004) a Chorvátsko (od 1.7.2013) medzi sebou ani neskúšajú bojovať alebo nebodaj súperiť ekonomicky.

Lenže dejiny nikdy nespia. Jej kľukaté cesty sú ovešané úlomkami večných dohôd, nerozbitných zväzov a dokonalých plánov. Ešte aj manželstvo z rozumu je večné ak je kalkul správne spracovaný, no môže sa rozpadnúť ak sa v určitú chvíľu objaví výhodnejšia kalkulácia.

Kalkul zakladateľov EZUO vychádzal z porovnateľnej ekonomickej úrovne členov – berúc do úvahy zjavné rozdiely v absolútnych rozmeroch ich ekonomík (Belgicka, Holandska, Luxemburska, Nemecka, Talianska, Francúzska) a z potenciálu ekonomického rastu – povojnová obnova svetového trhu ľahko absorbovala zvýšenú produkciu nového, spojeného hospodárstva, znásobenú úsporami z rozsahu takéhoto združenia. Následne sa vypracovali mechanizmy konvergencie novo prijímaných krajín do hospodárskej únie tak, aby dosahovali priemer únie, a súčasne jednotný trh stíhal absorbovať väčšinu produkcie, ktorú únia produkovala.

Postupne sa do EÚ dostávalo stále viac krajín, zjavne bez záujmu (a asi aj bez schopnosti) dodržiavať spoločné výrobné normy a spotrebiteľský apetít. Zásadne sa však zmenil spôsob zarábania starých členov EÚ na vstupe tých nových. Od nových kandidátov sa požaduje zatvorenie vlastných výrobných kapacít, ktoré konkurujú s už existujúcimi v rámci EÚ. Týmto spôsobom starí členovia EÚ získavajú dodatočný trh pre svoju produkciu. Nováčik má formálne právo budovať nové odvetvia a dokonca dostáva úvery na jeho budovanie, ako aj dotácie na podporu životnej úrovne občanov, ktorí o prácu prišli do vzniku nových pracovných miest, pričom splátky úverov majú plynúť zo ziskov týchto novovybudovaných odvetví. Neformálne sa nováčikovia EÚ snažia kompenzovať svoje straty v ďalšej etape rozšírenia EÚ, pričom prejedajú úvery a všetky formy dotácií z únijného rozpočtu v očakávaní šťastného momentu prijatia nových členov.

Ako sa volá štruktúra, v ktorej každý nováčik platí za vstup a potom dostáva podiel zo vstupného od neskorších nováčkov ? Finančná pyramída. Takúto vlnu pyramíd prežila väčšina krajín bývalej Varšavskej zmluvy v 90-tych rokoch. Osvietený Západ si podobné zemetrasenia zažil oveľa skôr – Carlo Ponzi založil jednu z najznámejších finančných pyramíd v 20-tych rokoch 20. storočia v USA. Podľa výsledkov vyšetrovania jeho činnosti boli v mnohých krajinách prijaté zákony proti vytváraniu takýchto pyramíd – no skúsenosti odkrývania finančných pyramíd sa časom vytratili, a to natoľko úspešne, že Bernard Madoff – jeden z najväčších hráčov na trhu investícií, zakladajúci člen (8.2.1971) a predseda predstavenstva (začiatkom 90-tych rokov) burzy akcií hi-tech podnikov NASDAQ bez akýchkoľvek zábran pretransformoval svoju firmu „Bernard L. Madoff Investment Securities LLC“, založenú v 1960, do finančnej pyramídy, čo sa zistilo až v 1999 tom roku (členovia – investori, ktorí stratili celkovo 18 miliárd USD neutešil ani rozsudok 150 rokov basy pre Madoffa v roku 2009. Vyzerá to tak, že kandidáti na členstvo v EÚ tiež nezistili včas kam vstupujú. Alebo uvažovali tak ako mnohí spoluzakladatelia pyramídy – svoje straty zo vstupu sanujú zo vstupného ďalších smoliarov (do Madoffovej pyramídy bolo investovaných 36 miliárd, čiže prvotní investori, ktorí vystúpili včas zarobili 18 miliárd USD).

Dnes so záujmom sledujeme následky príliš neskorého vstupu do pyramídy. V čase vstupu Grécka do EÚ mali jej starí členovia výkonné všetky tie odvetvia, ktoré Grécko do únie prinášalo. Grécku sa nepodarilo rozvinúť žiadne nové odvetvie ako kompenzáciu za zatvorený lodný priemysel (naplno fungujúci v Nemecku, Holandsku, Fínsku a Francúzsku), vinárenstvo (aj keď v Grécku sú najsladšie vína v Stredozemí, no trhu už bol obsadený Španielskom a Talianskom), či výrobu olív a lisovania oleja (olivovník sa z Grécka ešte v antických časoch rozšíril do Španielska a Talianska). No a členovia EÚ, ktorí do pyramídy vstúpili neskôr nemali odvetvia, ktorých zatvorenie v prospech starších členov by umožnili Grécku zaplniť vzniknuté trhové medzery v týchto krajinách. Preto nemá Grécko prostriedky na splácanie úverov, ktoré prejedli v nádeji na lepšiu budúcnosť vďaka ďalšiemu rozširovaniu EÚ – a toto vyústilo do súčasnej dlhovej krízy. O osude nových členov EÚ z bývalého sovietskeho bloku ani nechcem písať, veď je to smutný príbeh – rozpredali takmer všetko čo vybudovali v sovietskych časoch, vrátane veľkej časti nehnuteľností a dnes sa živia v podstate prácou v zahraniční.

Uvedené protirečenia neboli povšimnutiahodné kým svetový trh rástol a spoločné zisky EÚ postačovali na transfery ekonomicky slabším členom – podľa pravidiel EÚ má členská krajina s nižším príjmom ako ¾ priemeru EÚ na hlavu automaticky nárok na dotácie zo spoločného rozpočtu (vďaka čomu sa daná slabšia krajina nemusí trápiť kvôli strate príjmov pri vstupe do EÚ a v rámci EÚ nemusí vyvíjať mimoriadne ekonomické úsilie, veď straty jej budú nahradené dotáciami). Lenže v súčasnosti svetový trh klesá. A rozpočet EÚ má výrazné deficity. V takýchto podmienkach je myšlienka formulovaná ministrom financií a podpredsedom vlády Ruskej federácie Alexandra Livšiča (1996-1997) „neškoďte a podeľte sa!“ zjavným posmeškom, lebo sa už netýka len majstrov daňových únikov ale aj čestne (v rámci trhových podmienok) zarábajúcich a platiacich dane starých členov EÚ podľa zákonov z čias pokoja a hojnosti.

Hlasovací mechanizmus v EÚ dáva malým krajinám možnosti neúmerné ich veľkosti. To však nijako neudivuje. Ešte pred sto rokmi sa projekt Spojených štátov európskych konštruoval podľa projektu Spojených štátov amerických (pre zaujímavosť v článku V. I. Uľjanova z 23.8.1915 „O hesle Spojených štátov Európy“ sa poukazuje na to, že v podmienkach kapitalizmu spojenie krajín do únie neodstráni nerovnomernosť ekonomickej úrovne jej členov a limity trhu, a to ani pri zmene pomeru síl jej členov).

13 britských kolónií v Severnej Amerike vyhlásilo nezávislosť od koruny 4.7.1776, no spájali sa s veľkými ťažkosťami. V ústave z 1787 bolo nutné dať každému štátu formálne záruky rovnakých práv. Konkrétne – v dolnej komore parlamentu (Kongrese) je vždy jeden poslanec zvolený 300.000 voličmi a v hornej (Senáte) komore má každý štát dvoch senátorov, a to bez ohľadu na počet obyvateľov. V kolégiu voliteľov prezidenta má každý štát toľko voliteľov, koľko poslancov za daný štát má je v obidvoch komorách parlamentu (a všetci sú povinní podporiť toho kandidáta, ktorý v danom štáte nazbieral najviac hlasov, aj keď ústava teoreticky neobmedzuje ich hlasovacie práva), čo už nie raz priviedlo do Bieleho domu kandidáta, ktorý celkovo nazbieral menej hlasov ako konkurent. Zoznam právomocí federálnej vlády je presne vymenovaný v ústave, no tieto právomoci si vláda neustále rozširuje sofistikovaným umením dopĺňania nových politických úloh do nemenného zoznamu. Akákoľvek zmena ústavy nadobúda účinnosť len po ratifikovaní ¾ štátov USA. Trestné činy, ktoré nie sú taxatívne vymenované vo federálnych zákonoch spadajú pod federálnu jurisdikciu len v prípade, že sa dotýkajú viacerých štátov naraz. A tak ďalej.

Prvotná etapa formovania EÚ bola tiež sprevádzaná vážnymi (a podľa súčasného stavu aj opodstatnenými) obavami o suverenitu členov únie. Preto aj zákony EÚ obsahujú značný objem taxatívne menovaných práv každého štátu bez ohľadu na ekonomickú silu alebo počet obyvateľov. Ekonomickým tlakom je možné dosiahnuť vzdania sa určitých záujmov určitej členskej krajiny v konkrétnej oblasti. Ale ak sa vláda takéhoto tlaku nebojí (alebo predpokladá kompenzovať následné straty napríklad cez horeuvedený mechanizmus automatických dotácií), takýto členský štát môže aj samostatne vážnym spôsobom vplývať na celkovú politiku EÚ.

Zoberme si konkrétne 5 členov tzv. Novej Európy – Poľsko, Rumunsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko – spoločne majú v spoločných orgánoch EÚ viac hlasov ako hlavní ťahúni európskej ekonomiky – Nemecka a Francúzska. Vlády všetkých týchto štátov nehája spoločné záujmy EÚ, dokonca ani tie svoje, ale záujmy USA. V týchto krajinách je každý, pre ktorého Slnko nevychádza na ďalekom Západe považovaný za irelevantnú menšinu bez možnosti vplývať na politiku štátu. A tí, ktorí sú v poli zvoliteľnosti sú podriadení USA viac ako úplne – nielenže plnia akúkoľvek zaoceánsku túžbičku, ale skúšajú si ich domýšľať aby ich potom splnili aj bez priameho príkazu. Uvedený mechanizmus umožňuje, aby bola spoločná politika EÚ skôr pro-americkou ako pro-európskou.

V súčasnej dlhovej Gréckej kríze Nemecko ako hlavný veriteľ už kompenzovalo svojím bankám značnú časť ich strát prostredníctvom spoločných finančných mechanizmov a teraz, v snahe nevytvárať nové straty, je výrazne zainteresované vylúčiť Grécko z Eurozóny (čo však nie je ošetrené v Maastrichtskej zmluve z roku 1992, takže 12.7.2015 Nemecko navrhlo dočasne vylúčiť Grécko z menovej únie – do doby, kedy pominú predpoklady pre pokračovanie rastu rozpočtového deficitu Grécka, teda do „gréckych kalend – ktoré nikdy nenastanú“ a možno vylúčiť Grécko z Európskej únie ako takej. Lenže väčšina hlasov členov EÚ tento návrh zamietla. A nielen preto, že Írsko, Španielsko, Taliansko a Portugalsko sú v porovnateľnej situácii ako Grécko, takže sa tiež spoliehajú dorovnať svoje rozpočtové deficity zo spoločnej peňaženky EÚ. Dôležitým dôvodom je to, že pre USA je dosť dôležité oslabiť spoločnú ekonomiku EÚ – zbankrotované krajiny sa kupujú ľahšie.

O tom prečo sa USA usilujú pokoriť EÚ nielen politicky ale aj ekonomicky, nech aj za cenu úplného bankrotu, už bolo napísaného pomerne dosť. Preto len pripomenieme formálne proti-ruské, no v podstate proti-európske sankcie, na ktoré USA donútili EÚ, pričom samotné USA len minimálne obmedzili obchodnú spoluprácu s Ruskou federáciou. Dovolím si len malú poznámku – v súčasnosti sa možnosti USA podriadiť si EÚ výrazne vzrástli.

Ešte na prelome tisícročí USA ponúkli Európe projekt Transatlantickej zóny voľného obchodu (TAFTA), vo všeobecnosti výhodný pre európskych obchodníkov (veď im je jedno ktorým smerom idú ich obchody) ale zjavne likvidačný pre európskych výrobcov (USA by ich nutne zlikvidovali, pretože slobodný obchod sa oplatí tomu, kto môže dlhšie držať znížené ceny a možnosti úverovania v USA (ktorých mena sa používa na celom svete a je celým svetom podporovaná na rozdiel od eura, ktoré je podporované len lokálne) výrazne prevyšujú možnosti úverovania v EÚ. V čase rastu svetového trhu boli pozície výrobcov EÚ silnejšie ako pozície jej obchodníkov. Po niekoľkých rokoch posudzovania návrhu TAFTA, EÚ projekt odmietla. Dnes však svetový trh padá a americké príslovie „dolár za nápad, desať pre výrobcu a sto dolárov predajcovi“ začína byť vnímané veľmi vážne. Pozície obchodníkov v rámci EÚ výrazne posilnili a výrobcovia si držia pozície akurát v Nemecku, Francúzsku a Taliansku, kde si udržali vlastný priemysel a vlastné poľnohospodárstvo. Nový projekt – zmluva TTIP – by fakticky zrušil ekonomickú jurisdikciu EÚ tým, že by sa na EÚ vzťahovali hospodárske zákony USA, tento projekt má dnes dobré výhliadky na schválenie v EÚ. V snahe skrotiť tie málopočetné, no vplyvné výrobné podniky v rámci EÚ, ktoré sa vzpierajú americkej expanzii, USA ich nútia obmedzovať trhy odbytu a míňať zvyšky zdrojov na vnútroeurópsku solidárnosť či dobročinnosť (mnohé sankcie voči Rusku boli pripravované dávno pred štátnym prevratom v Kyjeve).

Mimochodom – predchádzajúci 4 z 5 gréckych premiérov za sebou pokračovali v politike navyšovania zadlženosti voči EÚ (a MMF, v ktorom sumárne vklady krajín EÚ a teda aj sumárne pôžičky tohto fondu výrazne prevyšujú vklady USA, napriek tomu, že platné pravidlá hlasovania MMF dovoľujú USA jednohlasne vetovať ľubovoľné riešenie a tým pádom presadzovať záujmy USA, a to aj pri zjavne stratových riešeniach pre samotný MMF). Všetci uvedení 4 grécki expremiéri študovali na amerických univerzitách:

1.     Konstantinos Karamanlis – najprv Aténska univerzita, potom Tufts University

2.     Georgios Papandreu – Amherst College, Stockholm University, London school of Economics and Politics, Harvard University

3.     Lucas Papadimos – MIT (Massachusetts Institute of Technology)

4.     Antonis Samaras – Amherst College, Harvard University

Iba súčasný premiér Alexis Tsipras, ktorý žiada nielen úvery ale aj právo obnoviť vlastný grécky priemysel aby generovalo zisky na splácanie dlhov, ukončil Aténsku technickú univerzitu a v zahraničí neštudoval.

Ako autor si nedovolím odhadnúť do akej miery sú poradcovia z USA angažovaní v príprave pravidiel EÚ. Neviem, či myšlienka automatických dotácií krajín s priemerným príjmom ¾ európskeho priemeru na hlavu je od týchto poradcov. Avšak v odmietnutí vylúčenia Grécka z EÚ a Eurozóny vidím stopu tých krajín EÚ, ktoré sú závislé od USA. Preto predpokladám – USA sa spoliehajú na to, že Grécko bude aj naďalej čiernou dierou rozpočtu EÚ, čím úniu oslabí natoľko aby neexistovalo iné politické riešenie ako plné podriadenie sa USA, vrátane schválenia TTIP.

Súčasne však USA rozhodne nepotrebujú otvorenú vojnu medzi členmi EÚ – korisť musí ostať celá. A ani samotní Európania nevidia dôvod bojovať medzi sebou. Povedzme, že Poľsko, Rumunsko spolu s tromi pobaltskými štátmi ani spoločnými silami nedokážu odhryznúť kus Nemecka, alebo aspoň Rakúska (pôvodne oddeleného od Nemecka od 1866 – 1938 a následne od 1945 dodnes). A keby aj, čo by s takou trofejou robili ? Rozpredali za zlomok tak ako celé dedičstvo zo sovietskych čias ? Ešte nezmyselnejšie je pre malých dravcov bojovať medzi sebou – korisť je chudá a vlastných nezamestnaných namiesto ozbrojenia a popudenia proti sebe  je lepšie vyzbrojiť rukavicami a poslať na zárobky na „starý Západ“ – hlavne do Nemecka, keďže samotní Nemci sú zamestnaní v zásade na vážnych pozíciách, vyžadujúcich výraznú pedanciu, takže pracovní migranti sa im hodia aj v čase klesajúcich trhov. Pre samotné Nemecko je oveľa jednoduchšie vypoklonkovať takéto krajiny ako čierne diery za hranice EÚ (ihneď ako USA na chvíľu zadrieme) ako podriaďovať si ich silou vo väčšej miere ako je tomu v súčasnosti.

Avšak proti besnote nie je očkovanie. Rozpad Juhoslávie a potom ZSSR dokázal, že pre vytvorenie kritickej masy ľudí schopných zabíjať (a zomierať) sa vyžadujú desaťročia propagandy a presvedčivé návnady. Po dvadsaťpäťročnej agitácii za nacizmus a európsku cestu v jednom sa Amerike na Ukrajine predsa len podarilo sformovať dostatočnú skupinu masových vrahov, a aj to schopnú strieľať do neozbrojených ľudí na bezpečnú vzdialenosť, a to len do času skončenia beztrestnosti. Na vytvorenie takejto skupiny kriminálnikov USA minuli, podľa ich vlastných údajov, 2 mld. USD pred prvým štátnym prevratom v roku 2004 a 3 mld. USD pred druhým prevratom v roku 2014. V EÚ sú príjmy obyvateľov oveľa vyššie ako na Ukrajine, takže zopakovať ukrajinský scenár by vyšlo USA podstatne viac. Je nepravdepodobné, že by sa USA vážne zaoberali hromadnou výrobou rozbušiek v hlavách občanov EÚ – zatiaľ považujú za dostatočný tlak zvonku – aj cez prinútenie k ukončeniu hospodárskych vzťahov s Ruskou federáciou, rozširovanie afgánskeho heroínu z prekladiska na základni BondSteel v Kosove a cez hrozbu prechodu albánskych a ukrajinských bojovníkov cez hranicu EÚ a tlak zvnútra cez privatizáciou manažmentu EÚ.

V blízkej budúcnosti nie je možné očakávať prechod konfliktov v rámci EÚ do silovej formy. No ekonomický tlak bude pokračovať. Predpokladám, že akonáhle Grécko začne z dlhovej jamy vyliezať vďaka odmietnutiu zákazov rozvíjania vlastného hospodárstva a spolupráce s Ruskom, dlhová kríza sa rozrastie do krajín, ktoré sú pod silnejším vplyvom USA, a ktoré si zachovali menej možnosti pre budovanie vlastného hospodárstva. Akonáhle prestaneme sledovať zasadnutia ohľadom dlhov Grécka, prídu debaty o problémoch dlhov minimálne Poľska, Rumunska a možno troch pobaltských nasledovníkov ZSSR. Možno sa objavia aj iné horúce témy – veď ústupok malého veľkému znamená na trhu stratu pre menšieho a EÚ bude chudobnieť podľa miery svojej podriadenosti USA, tak ako schudobneli krajiny bývalého socialistického bloku podriadením sa EÚ a ako chudobnejú tie z nich, ktorým sa podarilo vstúpiť do menovej únie a niekoľko rokov konzumovať syr zdarma zabudnúc pritom, že syr zdarma býva len v pasci – ako upozorňovala Margaret Hilda Roberts Thatcher.

Anatolij Wasserman

Publicista, politický konzultant, vzdelanec. Narodený v 1952 v Odese. Vzdelaním inžinier so špecializáciou v termodynamike. Pracoval vyše 20 rokov ako programátor. Mnohonásobný víťaz vedomostných súťaží.