Keď sa pozeráme na vykonávanie minských dohôd Kyjevom vzniká dojem, že ukrajinské úrady hľadajú spôsoby ako podviesť všetkých účastníkov týchto rokovaní. Je to naozaj tak?

Nie všetci chápu zmysel Minských dohôd zo dňa 12. februára t.r. Je dôležité si uvedomiť, že to nie je len dokument pre vyriešenie krízy na Ukrajine, ale sú to konkrétne opatrenia schválené lídrami Ruska, Nemecka, Francúzska a Ukrajiny a takisto Bezpečnostnou radou OSN. Má 13 článkov. Každý článok má svoj význam, počínajúc s pozastavenia paľby, režimu ticha a odsunu ťažkých zbraní až po politické urovnanie a ústavnú reformu.

Venujme sa stručne každému článku. Prvý z nich znie – okamžité a úplné prerušenie paľby znepriatelenými stranami. Tento článok je splnený?

V tomto smere kľúčová úloha kontroly situácie bola od samého začiatku priradená Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. Zakladáme na tom, že všetky požadované podmienky pre monitorovanie a analýzu situácie v teréne by mali poskytovať obe strany. Misia pozorovateľov OBSE by mala splniť svoju pozitívnu rolu v situácii na juhovýchode Ukrajiny ako faktor vytriezvievania a zamedzovania. Toto uznáva kyjevská vláda rovnako ako vedenie Doneckej a Luganskej republík. Realizácia tohto bodu je zložitá. Po tom, ako bolo dojednané, že najprv sa nastolí prímerie a následne sa uskutoční odsun ťažkých zbraní, povstalci – ľudové milície, splnili všetky svoje zmluvné záväzky už na začiatku marca. Kým kyjevská vláda s odvolávaním sa na rôzne, často umelo vykonštruované dôvody vyhlásila, že nezačne odsun zbraní kým kľud zbraní nepotrvá najmenej dva dni. Ale čo to znamená – dva dni úplného kľudu zbraní? Ak zaznejú dva výstrely, začne sa znovu odpočet ďalších dvoch dní? Nateraz môžeme považovať, že tento článok minských dohôd sa vcelku realizuje. Ale poltóny, samozrejme, zostávajú. Čas od času počuť výstrely. Ostreľuje sa donecké letisko, Širokino a iné obce. Preto sa nedá povedať, že otázka prímeria je úplne vyriešená.

Ale predsa, ako by ste hodnotili tento článok – ako plus alebo mínus?

Bezvýhradne, ako plus. Celkovo sa situácia stabilizovala a samozrejme sa kvalitatívne odlišuje od tej, akou bola od jari roku 2014. Teraz sa ľudia vracajú do svojich domovov. V Donecku a Luhansku začali obnovu infraštruktúry. Premýšľajú o možnostiach zlepšenia sociálno-ekonomických aspektov života, obnovenia, medzi iným, bankového sektoru.

Ako vnímajú tieto skutočnosti ukrajinské orgány?

Kyjev slovne akoby tiež rozmýšľal o týchto otázkach, ale uhol pohľadu má iný. Pokúšajú sa predostrením nových „nápadov“ ako je, napríklad, medzinárodná mierová operácia, odviesť pozornosť od realizovania konkrétnych aktivít určených v minských dohodách. Ale ak ste sa na niečom dojednali, musíte najprv uskutočniť všetko, čo bolo dojednané. Ak nechcete splniť niečo, s čím ste súhlasili, najrýchlejším postupom je všetko rozkolísať, prísť s niečím novým a znovu začať polemizovať. Vraj, zabudnime na predošlé dohody a začnime diskutovať ešte o niečom. Myšlienka mierovej operácie, nadhodená ukrajinskými mocenskými úradmi, prekáža postupovaniu v smere naplánovanom v minských dohodách. Zároveň pripomíname, že pre akékoľvek mierové operácie sa vyžaduje súhlas oboch strán konfliktu. Ak nie je zhoda názorov, posielate mierotvorcov do vojnového konfliktu, na bojisko, kedy im žiadna zo strán nedôveruje. V praxi mierových misii je taký stav kategoricky odmietaný.

Všimnime si druhý článok minských dohôd – odsun ťažkých zbraní oboma stranami na rovnakú vzdialenosť za účelom vytvorenia bezpečnostnej zóny šírkou najmenej 50 km od seba. Ako to ide s vykonávaním tohto článku?

Správy, ktoré poskytujú pozorovatelia OBSE z vojnovej zóny sú protichodné. Ale všeobecne sa problém rieši. Pozorovatelia OBSE mali možnosť sledovať postup odsunu ťažkých zbraní. Tento článok môžeme ohodnotiť ako podmienený plus. Musím však podotknúť, že odsun ťažkých zbraní neznamená, že sa odsúvajú aj vojenské útvary. Chápete, odsun ťažkých zbraní – to je len stiahnutie zásahových prostriedkov.

Tretí článok minských dohôd vyžaduje efektívne monitorovanie a overovanie režimu prímeria zo strany OBSE.

Hodnotím ho ako podmienený plus. Pozorovateľom OBSE poskytuje pomoc personál z STSSK – Spoločného Centra pre kontrolu a koordináciu prímeria kde pracujú ruské a ukrajinské vojenské osoby. Spolupráca sa darí a je vzájomne prospešná.

Ak si pamätám, Rusko malo viackrát výhrady voči práci OBSE?

Vo všeobecnosti sa efektívnosť práce OBSE zlepšuje. Teraz sa rozhodlo o predĺžení misie OBSE o ďalší rok, až do marca 2016 a o zvýšení kontingentu pozorovateľov. Doterajší strop bol 500 osôb. Odteraz bude 1000. V skutočnosti sa zdvojnásobí počet pozorovateľov, ktorí sa trvale zdržujú na ukrajinskom území. Je dôležité, aby pozorovatelia boli nepretržite v citlivých oblastiach – stali by sa tak faktorom zamedzovania. Zatiaľ to tak nie je.

Koľko zástupcov z členských štátov SNŠ a Ruska je v misii OBSE?

Neručím za presnosť údajov. Ruských občanov tam pôsobí asi 30. Sú zastúpené aj susedné krajiny. Dovedna 25 osôb. So zreteľom na nové kvantitatívne parametre misie OBSE sa v súčasnosti koná výber nových členov zo všetkých krajín.

Štvrtý článok minských dohôd predurčuje spustenie dialógu o podmienkach uskutočnenia miestnych volieb podľa ukrajinskej legislatívy.

Práve tu sa vyskytujú vážne problémy. Najzávažnejším z nich, po dosiahnutí prímeria a odsune ťažkých zbraní – je rozbehnutie slušného, normálneho, konštruktívneho dialógu medzi ústrednou mocou a vedením DĽR a LĽR. Ale v Kyjeve tvrdia, že neuznávajú výsledky volieb 02.11.2014 ktoré sa tam konali. Že, vraj, tí ľudia, ktorí sa vyhlasujú za zástupcov týchto dvoch republík sú nelegitímni. Ak je to tak, ďalej sa nepohneme. Bez dialógu a vzájomného rešpektu, bez rovnosti pri rokovacom stole nie je, skratka, možné postupovať vpred. Súčasná situácia znamená, že všetko, čo navrhuje Kyjev, nie je nič iné ako imitácia a bude to prijímanie s odporom resp. nebude vôbec akceptované zástupcami DĽR a LĽR. Ukrajinské mocenské orgány sa musia naučiť diskutovať o zložitých problémoch s ľuďmi iného názoru ktorí majú aj odôvodnené obavy o budúcnosť svojich rodín. A to si vyžaduje štátnické skúsenosti ktoré, žiaľ nevidieť. Ale zručnosť v nepodloženom obviňovaní, urážkach, rôznych otrepaných slovných útokoch sa každý deň ukazuje v ukrajinských a medzinárodných médiách. To neprispieva k spusteniu dialógu.

Avšak, v súčasnosti už bývalý guvernér Dnepropetrovského regiónu Kolomojský nečakane„uzrel svetlo sveta“ keď vyhlásil, že Kyjev by sa mal obrátiť na tých ľudí v DĽR a LĽR ktorí sú dnes predstaviteľmi skutočnej moci. Možno, že časom sa „osvietenie“ dotkne aj ďalších ukrajinských úradníkov.

Kolomojský sa musí stotožniť s myšlienkou, že žije v krajine, ktorá má Ústavu a v ktorej vládne zákon, a nie sformované za súkromné peniaze vojenské oddiely. Inak to všetko dianie pripomína dobre zabudnutú „machnovščinu“ zo začiatku minulého storočia, kedy sa miestni „mocipáni“ spoliehali na bodáky, tačanky a ozbrojencov. To by malo byť zabudnuté. V opačnom prípade Ukrajinu čaká veľmi neistá budúcnosť. V našej spoločnosti nemáme protiukrajinské nálady. Sme znepokojení s tamojšími udalosťami. V svojich príhovoroch ruský prezident a ďalší naši politici vyjadrujú snahu poskytnúť pomoc Ukrajine, aby sa dostala zo špirály krízy. Prevrat a následná tragédia sa neodohrali bez prispenia vonkajších síl ktoré, v prospech vlastných geopolitických plánov, majú záujem o pokračovanie krízy a tento záujem nie je o nič menší, ako podobný záujem stúpencov „strany vojny“ v Ukrajine. Inými slovami, dialóg Kyjeva a orgánov DĽR a LĽR o miestnych voľbách prakticky nepokročil.

Ako hodnotíte vykonávanie piateho článku – “zaistiť omilostenie a amnestie formou zákona, ktorý zakáže stíhanie a potrestanie osôb v súvislosti s udalosťami, ku ktorým došlo v jednotlivých regiónoch Doneckej a Luhanskej oblasti Ukrajiny”?

V skutočnosti vyhlásenia niektorých vládnych činiteľov v Najvyššej Rade Ukrajiny preškrtli vykonávanie tohto bodu. Odzneli v tejto súvislosti oznámenia členov ukrajinského vedenia o tom, že v Minsku bolo všetko nesprávne formulované. A že tí ľudia, ktorí sa podieľali na ozbrojenom odpore sa podrobia špeciálnemu vyšetreniu a atď. Nie je tu spoľahlivá záruka, že ľudia zapojení do ozbrojeného stretu na strane DĽR a LĽR budú amnestovaní a bude im garantovaná nedotknuteľnosť osobnosti. V tomto bode je zatiaľ optimizmu málo.

Posunul sa z mŕtveho bodu šiesty článok minských dohôd – výmena zajatcov, ktorá vyžaduje oslobodenie a výmenu všetkých zajatcov a nezákonne zadržiavaných osôb podľa princípu „všetkých za všetkých“?

Hoci namáhavo, ale proces sa pohol. Aj keď podľa našich informácii sú časté prípady, že povstalci odovzdávajú väčší počet zajatých ukrajinských vojakov a výmenou im vracajú zadržané civilné osoby, ktoré sú z rôznych dôvodov podozrivé pre kyjevské úrady. Môžeme namietať proti adekvátnosti takejto výmeny zadržaných osôb, ale napriek tomu budeme i naďalej trvať na tom, aby výmena „všetkých na všetkých“ bola dokončená. Tento problém sa opakovane diskutuje na stretnutiach s účastníkmi normandského formátu.

Preskúmali sme spolu len šesť článkov minských dohôd. Ale na ich príklade je zrejmé, že to, čo dojednali lídri Ruska, Ukrajiny, Francúzska a Nemecka v Minsku sa dnes v Kyjeve očividne pozmeňuje po svojom, upravuje, aby vyhovovalo vlastným prianiam. Môžeme teda veriť, že ukrajinskí partneri budú plniť to, čo sa dojednalo v normandskom formáte?

Slovo „viera“ v tomto prípade nie je príliš korektné. Chcel by som použiť slovo „zodpovednosť“. Ak sa skutočne podarí uvoľniť napätie, zastaviť paľbu, odsunúť ťažké zbrane a spustiť dialóg Kyjeva s Doneckom a Luhanskom, tento proces bude svedčiť: Kyjev má záujem vrátiť tieto oblasti do jednotného ukrajinského priestoru – právneho, ekonomického, politického. Nateraz, bohužiaľ, Kyjev nedáva najavo zámery v tomto smere. Chápeme, že sa tam prejavujú následky vnútropolitických dianí, ale nedostatok jasného smerovania činnosti sa pozoruje aj v Luhansku a Donecku. Mnoho mesiacov trvajúce krviprelievanie, tisíce mŕtvych zostanú navždy v pamäti ľudí. Tento stav je nutné prekonávať pomocou transparentných politických krokov a občas aj odvážnymi rozhodnutiami, ktoré by mali preukázať kyjevské vedenie. Pokusy o prekabátenie alebo obohranie tu neplatia.

Skúsme sa vrátiť k výmene zajatcov medzi Kyjevom a povstalcami. Ako hodnotíte tento proces?

Výmena zajatcov a rukojemníkov musí byť úspešne zavŕšená. Treba zaistiť, aby neboli už žiadni ďalší zajatci. Preto by už mali prestať bojové akcie. Vykonávanie ustanovení o výmene zajatcov pokračuje. V zmysle vašej terminológie hodnotiť to ako „plus“ sa zatiaľ neopovážim.

Čo by ste povedal v súvislosti so siedmym článkom minských dohôd – “zaistiť bezpečný prístup, dodávky, ochranu a rozdeľovanie humanitárnej pomoci núdznym?“

Z našej strany podnikáme všetko, čo sa dá. Rusko prakticky každý týždeň posiela humanitárne konvoje. Snažíme sa zásobiť obyvateľov Doneckého a Luganského regiónov všetkým potrebným. Sú to najmä potraviny, lieky, pohonné hmoty, čo je, mimochodom, podozrivé pre Kyjev. Ale ako inak by jazdili auta, ako vykurovať budovy? Konáme otvorene a verejne. Pri prekračovaní humanitárnych konvojov cez ukrajinské hranice sú prítomní ukrajinskí pohraničníci a colnici. Očakávame, že medzinárodné humanitárne organizácie, najmä Medzinárodný výbor Červeného kríža, sa tiež aktívnejšie zapoja do poskytovania humanitárnej pomoci a jej distribúcie. Kyjev tvrdí, že má problémy s dodávkami vlastnej humanitárnej pomoci. Tiež má záujem dodávať humanitárnu pomoc do regiónov DĽR a LĽR, ktoré kontrolujú miestne orgány. Opäť sa potvrdzuje nutnosť dialógu, ktorý sa ešte stále Kyjevu nedarí.

Predsa len pri poskytovaní humanitárnej pomoci je viac plusov.

Myslím si, že áno. Hlavne vďaka snahám z ruskej strany.

V ôsmom článku minských dohôd sa hovorí o obnovení sociálnych a ekonomických väzieb medzi Ukrajinou a regiónmi „vrátane sociálnych prevodov, ako sú výplaty dôchodkov a iné platby“.

K tomuto článku by som povedal, že situácia zostáva so znakom „mínus“. Situácia je zložitá, vytvára sa atmosféra spoločenského zúfalstva. Pozrime si finančný sektor – boli sme stúpencami toho, aby menou v DĽR a LĽR bola hrivna. Ale pretože sa na toto územie hrivny z Ukrajiny nedovážajú bolo ako dočasné riešenie navrhnuté používanie aj rubľa, aj dolára, aj eura o čom oznámili úrady Donecka a Luhanska. Nemecko a Francúzsko prisľúbili pomoc pri vykonávaní tohto článku dohôd a pokiaľ je mi známe, nezriekli sa svojich záväzkov.

Niekoľko slov o mechanizmoch. „Normandská skupina“ na úrovni námestníkov ministrov zahraničných vecí, do ktorej som zapojený aj ja, nerozhoduje. Našou funkciou je kontrola. Poradíme, posúdime, podáme správu vedeniu. Rozhodnutia o všetkých záležitostiach sa prijímajú v rámci Kontaktnej skupiny (CG). Za účelom riešenia praktických problémov života v juhovýchodných regiónoch by v rámci CG mali byť zriadené pracovné skupiny. Dnes sa jedná o to, aby sme si ujasnili aké to majú byť skupiny a aká bude náplň ich práce. Navrhujeme utvoriť štyri hlavné smerovania: politické, humanitárne, sociálno-ekonomické a vojenské záležitosti. Konkrétne návrhy Ruska sme už postúpili CG.

V minských dohodách je stanovené, že do konca roka 2015 proces urovnania ako celok by mal byť dokončený a mali by sa uskutočniť komunálne voľby, miestne orgány Donecka a Luhanska uznané ako legálne v znení novej Ústavy Ukrajiny.

Pri terajšom tempe vykonávania minských dohôd je ťažké uveriť, že budú uskutočnené do konca roka.

Nebuďme pesimistickí. Hlavná vec – pracovať a posúvať sa dopredu. Občas pozitívne procesy keď sa spustia začnú naberať na obrátkach a oživujú nádej.

Deviaty článok stanovuje „obnovenie plnej kontroly štátnej hranice zo strany ukrajinskej vlády vo všetkých zónach konfliktu“. Začne sa až po komunálnych voľbách a komplexnom politickom urovnaní.

Kontrola nad príslušnými úsekmi štátnej hranice je posledným krokom. V minských dohodách je to práve tak zapísané – proces začne po uskutočnení volieb a komplexnom vyriešení všetkých politických, vojenských a sociálnych otázok. Potom sa zástupcovia Kyjeva, Donecka a Luhanska vynasnažia nájsť vzájomne prijateľné riešenie kontroly hranice s Ruskom v tých oblastiach, ktoré nie sú v súčasnej dobe pod kontrolou ukrajinskej vlády.

O tomto článku je dnes zbytočné hovoriť. Len čo Kyjev a naši západní partneri začínajú predbiehať udalosti a debatovať o kontrole týchto úsekov hraníc, jednoznačne sa to chápe ako úmysel potlačiť všetko, čo je v dokumentoch pomenované ako „jednotlivé obvody Doneckej a Luhanskej oblasti“. Militaristické chúťky najodióznejších oddielov Národnej gardy a extrémistického „Pravého sektora“ sme už spoznali.

Desiaty článok minských dohôd predpokladá stiahnutie všetkých zahraničných vojenských formácií, vojenskej techniky aj žoldnierov z územia Ukrajiny pod dohľadom OBSE.

Ale v skutočnosti teraz pozorujeme opačný proces. Vieme, že na Ukrajinu sa chystajú vstúpiť stovky vojakov zo Spojených štátov a NATO, ktorí budú cvičiť národnú gardu. Budujú sa výcvikové tábory nielen v západnej Ukrajine, ale aj v ostatných častiach krajiny. To je nebezpečný trend. Budeme trvať na tom, aby všetky zahraničné a ilegálne ozbrojené skupiny opustili Ukrajinu.

Pri prerokúvaní sýrskeho alebo iránskeho problému sa Rusko vždy usilovalo o účasť všetkých zainteresovaných subjektov, ktoré by mohli prispieť k urovnanie konfliktu. Nedalo by sa zapojiť do vykonávania minských dohôd aj Američanov?

Američania sa od samého začiatku zapojili do diskusie o ukrajinskej kríze. Bolo to 17. apríla minulého roka v Ženeve. V neustálom kontakte je ruský minister zahraničia Lavrov s jeho americkým náprotivkom Kerrym. Avšak, vidím to tak, že Európska únia a Rusko oveľa ťažšie preciťujú utrpenie, ktoré opanovalo ukrajinskú krajinu počnúc februárovými udalosťami 2014. Nesporne, všetci so zaujatím očakávajú od Washingtonu konštruktívny vplyv na Kyjev.

Jedenásty článok minských dohôd stanovuje uskutočnenie ústavnej reformy na Ukrajine s nadobudnutím platnosti nového znenia Základného zákona do konca roka 2015, ktorého kľúčovým prvkom sa predpokladá decentralizácia.

Táto reforma by mala znamenať, že regióny ktoré sa cítia ohrozené v súčasnom ústavnom usporiadaní Ukrajiny dostanú ďalšie záruky a práva. Doneck a Luhansk sú ochotní podieľať sa na tejto práci, ale Kyjev nastavuje hluché ucho.

Pri súčasnej štruktúre Najvyššej Rady je ťažké uveriť, že také záruky a práva budú udelené.

Ako vieme, Najvyššia Rada prijala zákon „O zvláštnom štatúte miestnej samosprávy v jednotlivých regiónoch Doneckej a Luhanskej oblasti“. A zároveň primiešala nie kvapku, ale lyžicu blenu do tohto dokumentu keď pomenovala jednotlivé regióny „okupovanými územiami“. Nie je to len chytráčenie, je to najvyššia miera cynizmu. Prakticky všetko pozitívne, čo sa mohlo stať obsahom prijatého uznesenia Najvyššej Rady bolo vymazané, prekrútené na sto percent. A úplne samozrejmou bola prudká nesúhlasná odveta Donecka a Luhanska na tento zákon, rovnako aj naše reagovanie.

Dôležitou otázkou zostáva jazykové sebaurčenie. V minských dohodách sa toto právo uvádza s odkazom na zákon „O zvláštnom štatúte miestnej samosprávy v jednotlivých regiónoch Doneckej a Luhanskej oblasti“.

Tento problém, ak si pamätáte, bol základným kameňom konfliktu. Ukrajinčina a ruština – to sú jazyky, ktorými sa hovorí v juhovýchodnej Ukrajine a po celej krajine. Dobre si pamätáme násilne nasadenie ukrajinizácie v priebehu posledných 24. rokov. Predtým bilingvizmus združoval krajinu a nikto nespochybňoval jazyk, ukrajinskú kultúru a ukrajinské dejiny. Ale ruka „majstrov“ po celú dobu postrkovala ukrajinskú spoločnosť smerom k predstave, že ruský jazyk, ruská kultúra sú niečo cudzie a nebezpečné. Ako sa hovorí, máme, čo sme chceli – krízu! Ukrajina a Rusko sú mnohonárodné štáty, poďme dodržiavať všeobecne uznávané slušnosti. Nemáme právo rozdeľovať ľudí na „svojich“ a „cudzích“. To je najkratšia cesta k rozpadu akéhokoľvek moderného štátu. Najmä ak je taký veľký ako je Ukrajina.

Veľa bývalých úradníkov z predchádzajúcej ukrajinskej vlády odišlo do Ruska. Poskytujú tieto osoby nejakú konzultačnú pomoc ministerstvu zahraničných vecí Ruska pri diskutovaní o ukrajinských otázkach?

Veľmi dobre poznáme ľudí z vlády Viktora Janukovyča. Predsa si pamätáte na okolnosti, za ktorých boli títo ľudia a ich rodiny nútení opustiť Ukrajinu aby sa vyhli fyzickému zničeniu. To sa vzťahuje na prezidenta a viacerých ministrov jeho vlády. Vieme, že žijú v Rusku a sú spokojní. Všetky pokusy o ich obvinenie a exkomunikáciu, ktoré podniká Kyjev, sú nespôsobne spolitizované. Čo je to lustrácia po ukrajinsky o ktorej sa tak mnoho hovorí, je nezrozumiteľné. Veľmi ľutujem tých ľudí, ktorí verne slúžili Ukrajine posledných 20 rokov a ktorých práca sa teraz „preveruje“. Kto to vykonáva a aké kritéria platia pri týchto „previerkach“ – to sú všetko otázky bez odpovede. Takéto procesy môžu spôsobiť veľké škody na štátnom aparáte Ukrajiny, ktorý nútene opúšťajú kvalifikované osoby.

V médiách sa objavila správa o iniciatíve prezidenta Kazachstanu a ďalších lídrov členských štátov SNŠ s ponukou úlohy zmierovateľa v ukrajinskej kríze. Je badať nejaký pokrok v tomto smere?

Prezident Kazachstanu Nursultan Nazarbajev a prezident Bieloruska Alexander Lukašenko zohrávajú dôležitú úlohu v snahách o posun urovnania konfliktu z mŕtveho bodu a pri poskytovaní pomoci ukrajinskému vedeniu v smerovaní ku konštruktívnym aktivitám. O tomto sa v poslednom čase diskutovalo v Astane kde sa stretli lídri Ruska, Kazachstanu a Bieloruska. Podstatná časť programu bola venovaná ukrajinskej kríze.

V akých podmienkach pôsobia naše diplomatické zastupiteľstva na Ukrajine?

Ukrajina, napriek neobmedzenej a nespútanej protiruskej propagande neprerušila diplomatické vzťahy s Ruskou federáciou. Myslím si, že za týchto okolností je to úplne správne a predvídavé rozhodnutie. V Moskve zostáva ukrajinské veľvyslanectvo, predstaviteľov ktorého, mimochodom, pozývajú na všetky podujatia, ktoré organizuje, napríklad, minister zahraničných vecí Sergej Lavrov pre členské štáty SNŠ.

Zúčastňujú sa?

Áno. Tento komunikačný kanál nemáme v úmysle prerušiť, nemáme o to záujem. Myslím si, že pri pozitívnom posune vo vykonávaní minských dohôd sa kontakty zahraničnopolitických rezortov budú posilňovať. Naše veľvyslanectvo v Kyjeve pracuje, samozrejme, v tých najzložitejších podmienkach. Ľudia sú pod tlakom protiruskej propagandy, výtržností nacionalistov. Môžem povedať, že tieto podmienky sa nedajú porovnať s kľudom, ktorý obklopuje ukrajinské zastupiteľstvo u nás. Dúfajme, že ministerstvo zahraničia Ukrajiny a orgány právnej ochrany zabezpečia normálne podmienky pre činnosť nášho veľvyslanectva ako aj našich generálnych konzulátov v Charkove, Ľvove a Odese. Tam je tiež cítiť napätie. Diplomatické misie by nemali trpieť. Nachádzajú sa v krajine aby skúmali situáciu a poskytovali svojim vládam, svojmu vedeniu návrhy na zlepšovanie a rozvíjanie vzťahov, a nie o ich sťažovanie.

Ponechajme ukrajinskú tematiku a porozprávajme sa o situácii v krajinách SNŠ. Nedávno som prečítal, že Kirgizsko údajné plánuje zrušiť oficiálny status ruského jazyka. Budete diskutovať o tejto téme s kirgizským vedením?

Kolujú o tom reči. Vážime si toho, že dnes je ruský jazyk úradným jazykom nášho spojenca Kirgizska. To napomáha jednotlivcom aj medzištátnej spolupráci. To, mimochodom, uľahčuje život stovkám tisíc kirgizských občanov, ktorí k nám prichádzajú za prácou a posielajú domov peniaze, tisíckam študentov (je ich asi 5000) z tejto krajiny, ktorí študujú u nás. Stručne povedané, súhvezdie kirgizského a ruského jazykov je duchovným dedičstvom Kirgizska, podporuje rozvoj krajiny smerom k budovaniu moderného štátu. Súčasná situácia v jazykovom prostredí je plne v súlade s kirgizskými národnými záujmami.

Ako vidíte ďalší dialóg s Tbilisi? Ovplyvnila ho dohoda s Južným Osetskom o spojenectve a integrácii?

Dialóg s Tbilisi máme v úmysle pokračovať napriek všetkým ťažkostiam, ktoré sa občas vyskytujú. Potom ako v roku 2012 sa ujala moci nová vládna garnitúra, myslím tým Ivanišvili a jeho stúpencov, bolo rozhodnuté, že tento dialóg by prispel k riešeniu praktických problémov a zjednodušeniu kontaktov medzi ľuďmi. V Rusku žije takmer milión etnických Gruzíncov, ktorí sú súčasťou nášho národa. Uskutočnilo sa deväť stretnutí s osobitným vyslancom predsedu vlády Gruzínska pre otázky vzťahov s Ruskom Abašidze. Je to človek uvážlivý a skúsený. Na stretnutiach sme sa nezaoberali problémami, ktoré sú neriešiteľné v súčasnej situácii, sme sa zamerali na praktické otázky bilaterálnych vzťahov – dopravu, letectvo, humanitárne kontakty, vízovú prax, export gruzínskeho vína a minerálnej vody.

V týchto smeroch v poslednom čase sme zaznamenali veľké premeny.

Nebudeme, ako sa hovorí, kričať na slávu. Bude pokračovať v práci. Všeobecne platí, že normálne rozvíjame naše vzťahy v podmienkach, keď naše krajiny nemajú diplomatické vzťahy. Bývalý prezident Michail Saakašvili ich prerušil po avanturistickom útoku na Južné Osetsko a po našom uznaní Južného Osetska a Abcházska za nezávislé republiky. Dnes situáciu i naďalej umelo zhoršujú opozičné sily, ktoré pochádzajú najmä z liahne „saakašvilského hniezda“. Sú to agresívne zmýšľajúce osoby zneužívajúce ekonomické ťažkosti, ktorým čelí Tbilisi, vo vlastnom záujme. Avšak, do budúcnosti je dôležité, že sa Gruzínsko zbavilo bremena bývalého nesmierneho protirusky zameraného režimu, ktorý videl všetko zlo v severnom susedovi. Nech sa stalo čokoľvek negatívneho v krajine alebo regióne za pôvodcu sa ihneď označilo Rusko. V reálnom svete tak nemôžete žiť. Je to príklad politického idiotizmu. Najmä, ak žiješ v malej krajine vedľa veľmoci, je racionálnejšie prispôsobiť svoje geopolitické ambície reálnemu životu. V opačnom prípade odsudzuješ svoj ľud na utrpenie. Tak sa stalo po gruzínskej avantúre v auguste 2008 kedy Saakašvili stratil pätinu krajiny. Avšak, útok na Južné Osetsko bol vyprovokovaný našepkávaním zvonku.

Nové vedenie Gruzínska sa, naopak, snaží budovať vzťahy s Ruskom na pragmatickejšom základe. Samozrejme, že sme znepokojení z tajomných výcvikových stredísk NATO ktoré vznikajú v Gruzínsku, vyhláseniami v masmédiách v tom zmysle, že je potrebné urýchliť pohyb krajiny do štruktúr Aliancie atď. Berieme tieto fakty do úvahy a vnímame dualizmus postavenia. Zároveň si zaznamenávame, že nová vláda Gruzínska má záujem o riešenie konkrétnych problémov a o pragmatické vzťahy s Ruskom. My tiež máme záujem žiť v mieri a harmónii s Gruzínskom.

Teraz bližšie o Južnom Osetsku a Abcházsku. Zmluva o spojenectve a integrácii ktorú sme nedávno podpísali s Južným Osetskom je 85. bilaterálnym dokumentom, ktorý od augusta 2008 podpísali Rusko a Južné Osetsko. S Abcházskom sme podpísali ešte väčší počet dojednaní a zmlúv v rôznych oblastiach, vrátane obrany a bezpečnosti. To všetko funguje. Aj v Abcházsku aj v Južnom Osetsku, upozorňujem na túto skutočnosť, sú ruské vojenské základne. To sú naši spojenci, spriatelené štáty. Nemôžeme dovoliť Tbilisi aby neustále spochybňoval ich spôsobilosť rozvíjať naše vzťahy vo forme, ktorú považujú za vyhovujúcu. Hystéria, ktorá vypukla na Západe aj v Tbilisi v súvislosti so zmluvou o spojenectve a integrácie medzi Ruskom a Južným Osetskom je pokusom dostať situáciu v regióne späť k stavu v auguste 2008. Zdolali sme však ťažkú cestu. Za posledných šesť a niečo rokov v regióne vznikli mechanizmy predchádzania incidentom, konajú sa pravidelné stretnutia v Ženeve na ktorých zástupcovia Gruzínska, Abcházska a Južného Osetska s našou účasťou, v prítomnosti Američanov a zapojením medzinárodných spolupredsedov, dívajúc sa z očí do očí diskutujú praktické otázky – ako prechádzať cez hranice, ako vylúčiť administratívne porušenia, čo s kultúrnym dedičstvom a podobne. Stručne povedané, diskutujú o problémoch mierového spolužitia. Som presvedčený, že ak budeme v kľude rozvíjať toto smerovanie, skôr či neskôr sa vzťahy medzi Gruzínskom, Abcházskom a Južným Osetskom dostanú do konštruktívnej roviny. A to bude výhodne taktiež pre Rusko.

Vo voľbách hlavy Gagauzie vyhrala prorusky zmýšľajúca kandidátka I. F. Vlah. Budete sa s ňou stretávať?

Privítali sme víťazstvo síl, ktoré v modernom Moldavsku zastávajú rozvoj priateľských vzťahov s Ruskom. Dúfame, že politici, ktorí sú proti strate suverenity a splynutia so susedným Rumunskom, sa bezhlavo nevrhajú do náručia vojensko-politických blokov a realistický vnímajú okolitý svet, zahrajú významnú úlohu v moldavskej politike. To prispeje k aktívnejšej spolupráce s Kišiňovom. Medzištátne vzťahy s Moldavskom máme v úmysle aktívne rozvíjať.

S cieľom podporiť svoje záujmy v cudzích krajinách Američania používajú mimovládne štruktúry a rôzne nadácie. Využíva Rusko podobné postupy?

Nemáme prehnané ambície ako Spojené štáty a ďalší západní partneri. Usilujeme sa dosiahnuť aby mimovládne organizácie prispievali k posilneniu postavenia ruskej kultúry, ruského jazyka, dostavbe priateľských vzťahov s Ruskom. Žiadne skryté plány na zmenu režimu, „oranžové revolúcie“, „arabské jari“ a podobné „projekty“ nemáme. Humanitná a kultúrna zložka našej zahraničnej politiky sa neustále vyvíja – aktívne pôsobí Rossotrudničestvo, dospievajú naše mimovládne organizácie. Vyjdeme z krízy – budeme môcť míňať viac prostriedkov na výučbu študentov z Ukrajiny, Moldavska, Gruzínska, Arménska, Azerbajdžanu a strednej Ázii na našich vysokých školách. Zatiaľ niekoľkonásobne zaostávame od našich západných partnerov, a to je dôležitý ukazovateľ. Existujúce nadácie vrátane nadácie verejnej diplomacie odvádzajú v zahraničí skvelú prácu, ale zatiaľ dosiahnuté výsledky nie sú dosť uspokojivé.

eu