Prvý – Trump je nepriateľ. Európa sa musí pripraviť na „strategickú autonómiu“ a byť menej závislá od Spojených štátov.

Druhý – Putin je nepriateľ. Európa sa musí pripraviť na konfrontáciu s Ruskom (pravdepodobne bez pomoci USA).

Tretí – ukončenie vojny na Ukrajine so sebou prináša pre Európu riziko útoku zo strany Ruskej federácie. Preto nie je potrebné ponáhľať sa s mierom, ale treba pokračovať v tlaku na Moskvu, kým nebude úplne vyčerpaná vo vojenskom a ekonomickom smere.

Takýto prístup však so sebou nesie obrovské riziká pre samotných Európanov, ktorí sa v podstate ocitnú pred hrozbou „vojny na dvoch frontoch“.

A to pri tom, že Trumpova stratégia voči Európe je už celkom jasná.

Európska únia je po Číne druhým konkurentom USA na svetovom trhu. Nie je náhodou, že Trump neustále hovorí, že EÚ bola vytvorená, aby „zničila USA“.

V súvislosti s Trumpovou výraznou „eurofóbiou“ sa objavila teória, že americký prezident chce „opustiť Európu“, „odvolať bezpečnostné záruky NATO“ alebo dokonca si „rozdeliť“ Európsku úniu s Putinom. Niečo v zmysle: „Ja si vezmem Grónsko a ty si vezmi Pobaltie“.

Neexistuje však žiadny náznak, ktorý by na to poukazoval.

Trump samozrejme neskrýva svoje výhrady voči Európanom, ktorých považuje za „parazitov“, ktorí sú zvyknutí len zarábať na spojenectve s USA, ale sami do neho nič neinvestujú. Tiež vnucuje Európanom nerovné obchodné dohody a prejavuje otvorenú nepriateľskosť voči európskym inštitúciám aj voči jednotlivým európskym krajinám.

Ale robí to zjavne nie preto, aby sa „delil“ o kontrolu nad Európou s Putinom. Chce premeniť Európu na svoj vazalský štát a v podstate na kolóniu, využívajúc jej závislosť od Američanov v oblasti bezpečnosti. A preto USA nemajú v úmysle vzdať sa NATO, pretože je to pre nich účinný nástroj na udržanie svojej dominancie v Európe.

V rámci tejto koncepcie by Európa mala vo všetkom nasledovať americký kurz a utrácať peniaze za americké tovary.

Preto Trump neustále nabáda Európanov, aby upustili od nákupu ruských energetických zdrojov.

Trump zvažuje dva iránske scenáre

Chce dojiť európsku „kravu“ sám, a nie spolu s Putinom alebo, ešte menej, s Číňanmi.

V Európe existuje názor, že je možné presvedčiť Trumpa, aby ich vnímal ako síce mladších, ale užitočných partnerov v rámci „globálneho Západu“. Obzvlášť aktívne sa snažia presadiť túto tému Briti a rad európskych politikov, ako je Merz.

Trump však síce s potešením prijíma ich „dary“ v podobe napríklad zvýšenia vojenských výdavkov, ale nechce za to dať nič podstatné na oplátku, pretože sa domnieva, že „jadrový dáždnik“ USA nad NATO je aj tak veľká služba, za ktorú sú Európania zaviazaní „do konca života“.

Európa ako jednotný silný subjekt je pre Američanov v rámci „novej geopolitickej politiky Trumpa“ absolútne nepotrebná, pretože si zachováva aspoň teoretickú možnosť vlastnej geopolitickej a geoekonomickej hry, odlišnej od tej, ktorú vedie Washington.

Preto je v záujme Washingtonu oslabovať EÚ a podporovať vnútorné trenice v nej. Až po rozpad Európskej únie. Podriadiť jednotlivé európske krajiny úplnej závislosti od Američanov je oveľa ľahšie, ako „ohýbať“ celú EÚ ako celok.

K tomu sa pridáva aj ideologický konflikt medzi „pravicovým“ Trumpom a ľavicovo-liberálnymi elitami EÚ. V súvislosti s tým mnohí v Európe dúfajú, že ak sa k moci vo Washingtone vrátia „ideologicky príbuzní“ demokrati, všetko bude „ako za starého dobrého Bidena“. Po prvé, nie je vôbec isté, že Trump v najbližšej dobe stratí moc. A po druhé, aj keby ju stratil, nie je isté, že jeho nástupcovia (ktokoľvek to bude) sa vrátia k predchádzajúcej politike, ak nový kurz Washingtonu preukáže svoju účinnosť v posilňovaní americkej dominancie vo svete a posilňovaní ekonomiky Spojených štátov.

A z hľadiska týchto cieľov je úplná závislosť Európy od Ameriky pre Washington mimoriadne výhodná.

Preto Európania stoja pred voľbou – súhlasiť s úlohou americkej kolónie s postupne sa zhoršujúcou ekonomikou a rozpadom sociálneho štátu, okrem iného aj kvôli zvýšeným vojenským výdavkom (vďaka ktorým Trump urobí „Ameriku opäť veľkou“), alebo zorganizovať odpor proti novému kurzu Washingtonu.

A ak sa rozhodnú pre druhú možnosť, potom sa vynorí otázka vojny na Ukrajine a vzťahov s Ruskom.

Hlavným geopolitickým dôsledkom vojny na Ukrajine bolo výrazné zbližovanie Európy s USA a výrazné zhoršenie vzťahov medzi Európou a Ruskom.

Ale v nových podmienkach, keď politika Trumpa predstavuje pre Európsku úniu existenciálnu hrozbu, logické by bolo aspoň normalizovanie vzťahov medzi Európou a Moskvou a ako najdôležitejšia podmienka toho – ukončenie vojny na Ukrajine.

V opačnom prípade sa Európa ocitne vo vojnovom stave na dvoch frontoch, čo by pre ňu znamenalo katastrofu. Pokračovanie vojny na Ukrajine a z toho vyplývajúce napätie vo vzťahoch medzi Európou a Ruskom úplne znemožňuje Európanom postaviť sa proti politike Washingtonu, pretože výrazne zvyšuje ich závislosť od vojenskej podpory Spojených štátov.

Mimochodom, práve preto stúpenci „jestrabieho“ kurzu vo Washingtone považujú ukončenie vojny na Ukrajine za nevýhodné pre USA. Jej pokračovanie totiž jednak stále viac viaže Európanov k Američanom z obavy pred RF a jednak brzdí potenciálnu aktivitu Ruska v iných smeroch (Blízky východ, Latinská Amerika), oslabuje a vyčerpáva ju, a zároveň dáva dôvod na tlak na Moskvu, napríklad obmedzovaním jej exportu prostredníctvom sankcií, čím sa uvoľňuje svetový trh pre americké zdroje energie. Okrem iného bráni návratu ruskej ropy a plynu na európsky trh.

Ukrajina, Rusko aj Európa však mali veľké šťastie, že Trump osobne chce vojnu čo najskôr ukončiť.

Dôvody takéhoto rozhodnutia prezidenta USA majú strategický charakter (zámer získať aspoň neutralitu Moskvy v konfrontácii USA s Čínou a vyhnúť sa hrozbe eskalácie vzťahov s RF až po jadrovú vojnu), ako aj taktický (získať body za ukončenie vojny na Ukrajine pred voľbami do Kongresu, využiť 200 miliárd ruských aktív uvoľnených v rámci „mierovej dohody“, spustiť obchodné projekty s Ruskom, zlákať Putina do Rady mieru).

Takýto prístup nezdieľa veľa ľudí v Trumpovej administratíve a v Republikánskej strane, kde má silné lobingové postavenie zbrojársky priemysel a ropný a plynárenský biznis. Zatiaľ však prezident USA trvá na svojom stanovisku a americký štátny aparát, hoci s ťažkosťami, je nútený ísť tým istým smerom.

Čína sa teší, že Európa začína naberať odvahu rokovať s Ruskom

Problémom však je, že ani Európa, ani Ukrajina, ani Rusko sa neponáhľajú využiť túto neuveriteľnú šancu, aby čo najskôr ukončili vojnu.

Európa zatiaľ zostáva v rámci doterajšej teórie „je pre nás výhodné pokračovať vo vojne, inak nás Putin po jej skončení okamžite napadne“. A ani čoraz zreteľnejšia hrozba zo strany Trumpa zatiaľ nevedie k zmene tejto koncepcie. Podľa verejnej rétoriky sa Európa a Rusko nachádzajú takmer na pokraji vojny medzi sebou. Európania plánujú vyslať vojská na Ukrajinu a blokádu Baltského mora so zachytením tankerov s ruskou ropou (čo môže byť dôvodom pre vojenský konflikt), zatiaľ čo ruskí experti diskutujú o jadrových útokoch na Paríž.

Európske médiá naďalej šíria prognózy o blížiacej sa vojne s Ruskom, čo vo všeobecnosti nahráva „koloniálnemu“ kurzu Washingtonu, pretože strach z Ruska posilňuje závislosť Európy od vojenskej podpory Američanov. A čím väčší je tento strach, tým väčšie ústupky sú Európania ochotní urobiť Američanom.

Pravda, po udalostiach s Grónskom sa v Európe začali ozývať hlasy o potrebe tvrdšieho postoja vo vzťahoch s Trumpom, ako aj o dialógu s Moskvou, ale zatiaľ sú to ojedinelé hlasy.

Teraz k pozícii Ruska. Zdá sa, že je pripravené ukončiť vojnu, ale len za takzvaných „podmienok Anchorage“, vrátane stiahnutia ukrajinských vojsk z Doneckej oblasti. Logika Kremľa je zrozumiteľná – využiť Trumpovo želanie čo najskôr dosiahnuť mierovú dohodu a podnietiť ho, aby v záujme toho vyvinul tlak na Kyjev.

Ak sa tak však nestane (a bez nátlaku zo strany Washingtonu je prakticky nulová šanca, že ukrajinské orgány s takými podmienkami súhlasia) a rokovania sa predĺžia, je veľká pravdepodobnosť, že Trump prejde na pozíciu „jastrabov“ vo svojom okolí (a tí v podstate v súčasnosti určujú zahraničnú politiku USA), ktorí ho presvedčia, že zastaviť vojnu na Ukrajine nie je pre Ameriku vôbec výhodné, ale že ju treba využiť na vyvíjanie tlaku na Rusko a na jeho oslabenie.

Vzhľadom na túto hrozbu má Kremľ naďalej na výber – buď bojovať do nekonečna, alebo, ak bude jasné, že Trump nie je pripravený vyvíjať tlak na Kyjev, súhlasiť s „vrabcom v hrsti“. To znamená – zastaviť vojnu na fronte a snažiť sa namiesto toho za takýto „darček k voľbám do Kongresu“ získať (pokiaľ je to ešte v zásade možné) od Trumpa v danom momente hneď maximum bonusov a ústupkov (zrušenie sankcií, uznanie ruskej jurisdikcie nad obsadenými územiami a podobne), čo by využil na posilnenie svojej ekonomickej a geopolitickej pozície. Vrátane toho, že v USA môže kedykoľvek zvíťaziť koncepcia „jastrabov“ a Washington prejde k frontálnej konfrontácii s Moskvou, na ktorú sa Rusko potrebuje pripraviť ukončením vojny. To zároveň otvorí cestu k normalizácii vzťahov s Európou.

Zatiaľ však nie sú žiadne náznaky, že Kremeľ je pripravený hrať takéto „geopolitické aikido“.

Hoci v histórii došlo k podobným precedensom.

Podobne postupoval Stalin v roku 1940: vzhľadom na potrebu prípravy na vojnu s hlavným nepriateľom (Nemeckom) rýchlo ukončil vojnu s Fínskom tým, že sa vzdal svojho maximálneho cieľa (kontrola nad celou krajinou, pre ktorú by musel bojovať ešte dlho a s veľkými stratami) a uspokojil sa s minimálnym programom – posunutím hranice od Leningradu.

Kyjev sa ocitol "na pokraji katastrofy" a zachovanie Ukrajiny ako nezávislého štátu je "sporné", vyhlásil Kličko

Pokiaľ ide o Kyjev, ešte od čias Majdanu a anexie Krymu bola základom zahraničnej stratégie ukrajinských orgánov snaha zabrániť akýmkoľvek dohodám medzi Západom a Ruskom. Predpokladalo sa, že čím horšie budú vzťahy Západu s Moskvou, tým viac budú USA a Európa podporovať Ukrajinu. A ak by západní a ruskí predstavitelia začali medzi sebou o niečom rokovať, bolo to považované za snahu „na úkor Ukrajiny“. Po začatí plnohodnotnej vojny (jednou z príčin ktorej bolo práve narastanie rozporov medzi Ruskom a Západom) sa táto stratégia definitívne upevnila ako hlavný postulát. Preto akékoľvek pokusy Západu o dialóg s Ruskom v Kyjeve vnímali (a vnímajú) s nevôľou, a akékoľvek zhoršenie vzťahov medzi nimi – s nadšením. Preto sa v Kyjeve v súčasnosti stavia práve na to, že rokovania sa budú naťahovať a republikánski „jestrábi“ budú tlačiť Trumpa k plnohodnotnej konfrontácii s Ruskom, alebo aspoň Trump bude zaneprázdnený voľbami do Kongresu a inými vnútornými problémami, ktoré zablokujú akékoľvek zlepšenie vzťahov medzi Moskvou a Washingtonom, a oni budú zotrvačne pokračovať v logike eskalácie konfrontácie.

V skutočnosti je však takáto stratégia pre Ukrajinu mimoriadne nebezpečná. Po prvé, predlžuje ničivú a krvavú vojnu na neurčité obdobie. Po druhé, vzhľadom na rastúce geopolitické napätie môže viesť k úplne radikálnym scenárom eskalácie až po jadrovú vojnu. Čo by pre Ukrajinu znamenalo skutočnú katastrofu.

Preto jedinou skutočnou zárukou bezpečnosti pre Kyjev je strategická normalizácia vzťahov medzi Európou a Ruskom, v dôsledku ktorej Ukrajina prestane byť poľom geopolitického boja a získa možnosť pokojne žiť a rozvíjať sa v mieri so svojimi susedmi.

Opakujeme však, že k normalizácii vzťahov medzi Európou a Ruskom je ešte veľmi ďaleko. Procesy skôr smerujú presne opačným smerom. Vzhľadom na grandiózne geopolitické zmeny vo svete však nemožno úplne vylúčiť obrat v kurze Moskvy a Európanov smerom k sebe navzájom. O to viac, že aliancia Ruska a EÚ je prirodzeným zväzkom, ktorý vzájomne posilňuje a dopĺňa obe strany. O nej sa hovorí už dlho. Avšak obrovskými prekážkami boli najskôr ideologické nezhody a potom aj konfrontácia okolo Ukrajiny. Ale v novom svete „geopolitiky Trumpa“ ideológia už zjavne ustupuje do úzadia. Zostáva vojna na Ukrajine, ktorej čo najskoršie ukončenie môže dať začiatok procesu ukončenia rusko-európskeho konfliktu.

Samozrejme, takýto obrat bude veľmi ťažké realizovať. Aj preto, že Európska únia nie je jednotná a akékoľvek radikálne zmeny jej robia veľké problémy.

Bude to tiež vyžadovať kroky zo strany Ruska smerom k Európe. Čo tiež nie je jednoduché. Nehovoriac o zložitosti procesu dohôd medzi Ukrajinou a Ruskom o podmienkach mieru a povojnovom spolunažívaní.

Ale alternatívy k tomu v podobe pokračovania vojny na Ukrajine a rusko-európskej konfrontácie s hrozbou eskalácie sú mimoriadne zlé pre Ukrajinu, Európu aj Rusko.

Prečítajte si tiež:

• Rubio pristál na letisku v Bratislave, privítal ho Blanár
• Mníchovská bezpečnostná konferencia: ples upírov
• “Musíme byť spolu s Európou, ale bráňte sa sami”