Ďalším príkladom praxe Denníka N bola lživá informácia o Libanone v článku „Má viac utečencov ako celá Európa. Boli sme sa pozrieť, ako to môže malý Libanon prežiť“. Hoci treba Libanonu vyjadriť obdiv za pomoc, ktorú poskytuje utečencom, krajina určite nemá viac utečencov ako celá Európa. Podľa údajov UNHCR zo začiatku roku 2016 žije v Európe okolo 4,3 milióna utečencov, zatiaľ čo v Libanone okolo 1,2 milióna.

Trvalým objektom propagandy Denníka N je Rusko a informácie o Rusku, ktoré v tomto denníku o ňom publikujú, tvorí neustály prúd lží a konšpiračných teórií. Spomedzi množstva príkladov možno uviesť článok s názvom „Čečensko je štát v štáte. Ženatý policajt si vezme 17-ročnú a Putin ani nemukne“. V článku sa uvádza: „Čo na tom, že v Ruskej federácii sa môžu zákonne vydávať až 18-ročné ženy…“ Ako obvykle, toto tvrdenie je nepravdivé – podobne ako u nás, pri splnení určitých podmienok sa v Rusku môžu zákonne vydávať už 16-ročné osoby.

Najviac úsmevné sú však konšpiračné teórie Denníka N. Je napr. úžasné čítať, koho všetkého financuje V. Putin. Pochopiteľne, aj o D. Trumpovi písali ako o „ďalšom Putinovom projekte“. Denník N je typický aj svojimi agresívnymi osobnými útokmi, napr. odporcov základní NATO na Slovensku, od J. Čarnogurského až po E. Chmelára, označil za „slovenskú luzu“.

Podobne aj denník Sme má dlhú tradíciu v písaní tzv. hoaxov a konšpiračných teórií. Mohol by som ich uviesť desiatky, veď na lživú propagandu denníka Sme som už opakovane poukazoval, napr. tu. Články s tvrdeniami, že Rusi nepatrili medzi hlavné obete nacistickej politiky, sú absurdné, porovnateľné s popieraním Holocaustu a ide o hrubú urážku obetí Stalingradu a Leningradu. A podobne predstava, že keď nás oslobodil „ukrajinský front“ Červenej armády, tak nás neoslobodili Rusi, ale Ukrajinci, je dôkazom absurdného úpadku v médiách.

Veľmi dobrým príkladom praxe denníka Sme je aj komentár „Jazda proruskej lobby na summite v Košiciach“, kde Sme napádalo konferenciu „Cesty k mieru“. Známy komentátor Sme mierové podujatie v Košiciach vykreslil ako jednostranné stretnutie ruskej lobby, hoci ho spoluorganizovalo aj Nemecko-ukrajinské fórum, ktoré patrí k podporovateľom politiky prezidenta P. Porošenka. Podpredsedom tejto organizácie je bývalý komisár Európskej komisie pre rozšírenie G. Verheugen a v správnej rade sedí napr. aj honorárna konzulka Porošenkovej Ukrajiny. Viac o téme som písal tu.

„Odborná komisia“ pre posudzovanie konšpirátorov
Podľa očakávania na stránke konspiratori.sk sa uvádzajú aj kritériá, pre zaradenie webovej stránky do zoznamu „konšpirátorov“. Zjednodušene, do zoznamu má byť stránka zaradená po splnení jedného z piatich kritérií:

– stránka obsahuje materiály podvodného a šarlatánskeho charakteru
– obsahuje klamlivé, dezinformačné správy a lživú propagandu
– obsahuje konšpiračné teórie a „bludy”
– obsahuje vulgarizmy, výzvy k násiliu, extrémistický obsah, šírenie poplašných správ, agresívne osobné útoky
– nerešpektuje základné zásady novinárskej etiky.

Paradoxom je však to, že „odborná komisia“ sa uvedenými kritériami pri zaraďovaní stránok do zoznamu očividne neriadi. Aj na základe vyššie uvedeného je jasné, že kritériá pre zaradenie spĺňajú mnohé tzv. mienkotvorné médiá, vrátane Denníka N a Sme. Zjavnou príčinou je nevyvážené zloženie „odbornej komisie“…

Odborná komisia, ktorá zoznam „konšpirátorov“ vytvára, pôsobí tendenčne už preto, lebo ju prevažne tvoria novinári a autori tzv. mienkotvorných médií, chýbajú však predstavitelia opačných názorov. Takmer tretinu riadnych členov komisie tvoria pravidelní alebo občasní autori Denníka N: M. Hvorecký, J. Smatana, F. Struhárik a P. Hardoš. Ďalšími členmi sú napr. autori z denníka Sme (M. Jaslovský, M. Ritomský), a pod. Zaujímavé sú aj mená čestných členov komisie: A. Fulmek, zakladateľ denníka Sme, V. Mužík, bývalý šéfredaktor Nového času a V. Zima, v minulosti tiež redaktor Nového času. Zrejme aj preto denník Nový čas neskončil medzi konšpirátormi, hoci porovnávať jeho dôveryhodnosť s webmi, ako napr. noveslovo.sk, by bolo nanajvýš komické…

Skúsme si však predstaviť, že by podobne ako stránka konspiratori.sk postupoval niekto iný. Skúsme si predstaviť, že by strany Smer-SD a SNS vymenovali do nejakej komisie na hodnotenie politických strán svojich členov a sympatizantov, zatiaľ čo opozícia by tam nedostala ani jedno miesto. A skúsme si predstaviť, že by taká komisia udelila opozičným politickým subjektom veľmi negatívne hodnotenia, zatiaľ čo Smer-SD a SNS by skončili s veľkým odstupom pred nimi. Určite by si v médiách z danej komisie robili žarty a najhlasnejšie by sa ozývali hlavne tí, ktorí vytvorili „odbornú komisiu“ pre hodnotenie „konšpirátorov“.

Tzv. Lipšicovo stádo a „protislovenské prostitútky“
Najparadoxnejšie na práci celej stránky konspiratori.sk je asi fakt, že aj táto stránka by mala byť zaradená do toho konšpiračného zoznamu, ktorý sama kreuje. Spĺňa totiž viaceré kritéria, na základe ktorých by nejaká stránka mala byť do zoznamu konšpirátorov zaradená. Na stránke konspiratori.sk si „odborná komisia“, zložená z predstaviteľov určitých preferovaných médií, očividne „vybavuje účty“ s názorovými odporcami. Keďže pri viacerých stránkach v zozname existujú silné pochybnosti o dôvodoch ich zaradenia a „odborná komisia“ neuvádza relevantné analýzy článkov, podľa ktorých prideľovala uvedené negatívne hodnotenia, vzniká dojem, že iba „konšpirovala“.

Za zvlášť neetické považujem výzvy pre zadávateľov reklamy, citujem: „Zastávame preto názor, že je potrebné upozorniť na weby, ktorých obsah by mohol ublížiť značkám zadávateľov reklamy.“ Tvorcovia stránky týmto otvorene priznali, že chcú odstrašovať zadávateľov reklamy od inzercie na konkrétnych webových stránkach. Zrejme predpokladajú, že pre niektoré médiá zníženie príjmov z reklamy môže predstavovať problém. Lenže pre väčšinu uvedených médií ani zníženie príjmu z reklamy nespôsobí zánik. Ich rozpočty sú obvykle nepatrné v porovnaní s vysoko-nákladovými médiami financovanými z verejných zdrojov alebo od milionárov z Penty či Esetu.

Práve v prípade médií financovanými oligarchiou sa medzi verejnosťou už dávnejšie rozšírilo presvedčenie o ich nízkej morálke. Podozrenia z „morálneho suterénu“ nedávno zvýšila publikácia informácií o tzv. Lipšicovom stáde, teda o „spolupráci“ konkrétnych novinárov a politikov. Zverejnená komunikácia novinárov od RTVS až po Sme pritom poukazovala práve na tie pochybné druhy konania, ktoré sa spomínajú i na stránke konspiratori.sk: porušovanie pravidiel novinárskej etiky, agresívne osobné útoky, lživá propaganda a pod. Napriek všetkým týmto pokleskom sa však médiá uvedené v tzv. Lipšicovom stáde neocitli  v zozname konšpirátorov na stránke konspiratori.sk…

Postup novinárov pri hodnotení uvedených stránok je skvelým príkladom dvojitého metra v mainstreame: keď niekto zverejní nemorálne praktiky týchto novinárov a to aj s konkrétnymi odkazmi a prepisom ich komunikácie, tak sa mainstream na čele s RTVS obracia na prokuratúru; na druhej strane však mainstreamoví novinári zámerne zaraďujú seriózne webové stránky do zoznamu „konšpirátorov“ spolu s neserióznymi médiami, aby znížili ich vierohodnosť u čitateľov. A hoci to robia iba na základe subjektívnych názorov tendenčne zostavenej „odbornej komisie“, tak túto informáciu s veľkým potešením rozširuje aj verejno-právna RTVS…

Pri podobných postupoch nie je názor verejnosti na tzv. mainstream prekvapujúci. Uvedenými krokmi utrpeli najmä tzv. mainstreamové média, ktoré trvale strácajú dôveryhodnosť. Aj pojmy, ktoré nedávno použil premiér R. Fico pre opis niektorých novinárov (špinavé protislovenské prostitútky), sa v diskusiách na internete objavujú dlhodobo. Najzaujímavejšie je to, že médiá, ktoré sa slovami premiéra cítili najviac dotknuté, dlhodobo používajú podobne hrubý slovník voči svojim oponentom. Tí, čo označovali pojmom „slovenská luza“ masy občanov demonštrujúcich za mier a proti základni NATO, sami prispeli k tomu, že aj pojem „špinavé protislovenské prostitútky“ sa stal normalitou vo verejnom diskurze. Ale najhoršie je to, že normalitou sa stali aj scestné zoznamy „verejných nepriateľov“, nazývaných konšpirátori… 

Branislav Fábry