Slovensko zažilo tento týždeň slávnostnú chvíľu: Úrad jadrového dozoru rozhodol o tom, že tretí blok jadrovej elektrárne Mochovce môže byť spustený. Znamená to zelenú pre navážanie jadrového paliva, z čoho vyplýva, že rádovo o niekoľko mesiacov bude tento blok v prevádzke. Mimochodom, tento blok sa začal stavať v roku 1987, takže jeho dokončenie po rekordných 35 rokoch je veľkým úspechom pre slovenskú energetiku, najmä keď si vezmeme, že napríklad také pyramídy sa stavali omnoho dlhšie, a vôbec už nehovoriac trebárs o tom, koľko trvalo alpínske či hercýnske vrásnenie.

Elektriny teda bude na Slovensku dostatok, ale ako to bude s jej cenou? Pozrime sa na to bližšie. Medzi ľuďmi sa totiž šíri informácia, že na Slovensku vieme vyrobiť elektrinu za nepatrný zlomok sumy, za ktorú sa táto energia predáva na medzinárodnej burze, odkiaľ ju potom kupujeme. Podobný názor sa však vyskytuje aj v iných krajinách – napríklad v Česku politička a spoluzakladateľka hnutia Trikolora Ivana Kerlesová tvrdí, že Česko predáva do Nemecka elektrinu vyrobenú za 0,25 koruny za kilowatthodinu a rovnaké množstvo musí spätne nakupovať z Nemecka za 16 korún.

Zástancovia tohto vysvetlenia tvrdia, že by elektrina mohla byť nepomerne lacnejšia, ale jej cenu zvyšuje obchodovanie na medzinárodnej burze, emisné povolenky a prenosová sústava. A že teda vysoká cena elektriny je v konečnom dôsledku jedným z klasických globálnych pseudokapitalistických zlodejstiev, kde superbohatí sa stávajú ešte bohatšími a chudobní ešte chudobnejšími. Oficiálni mainstreamoví experti však toto vysvetlenie z veľkej časti odmietajú. Aká je pravda? Skôr než sa dostaneme k detailom, povedzme si, že tak ako zvyčajne, pravda asi bude kdesi uprostred.

Záujmom akcionárov je zisk

Stanislav Mišák z Vysokej školy banskej – Technickej univerzity Ostrava pre iROZHLAS.cz tvrdí, že nákup za takú vysokú sumu, akú uviedla Kerlesová, je možný iba na spotovom trhu, ktorý tvorí iba zanedbateľnú časť množstva obchodovanej elektriny, a že bežná cena je oveľa nižšia a adekvátnejšie odzrkadľuje oprávnené náklady na výrobu a distribúciu elektriny.

Cena elektriny sa skladá z dvoch zložiek: regulovanej štátom a neregulovanej. Regulovaná zložka obsahuje poplatky za prenos, distribúciu, systémové podporné služby, atď. Súčasný rast ceny „do stratosféry“ však je daný najmä neregulovanou zložkou, ktorú určuje dodávateľ. A tu je zrejme jadro problému.

„V tlači sú často počuť názory na zásahy vlád v rôznych európskych krajinách, ktoré stanovili maximálnu cenu elektriny. Problém spočíva v tom, že všetci významní výrobcovia elektriny, vrátane firiem s majoritnou účasťou štátu, ako je francúzska EDF alebo ČEZ, majú formu akciovej spoločnosti. Preto sa musia z princípu usilovať o priazeň akcionárov tým, že svoje úsilie so starostlivosťou ,riadneho hospodára‘ zameriavajú na maximalizáciu hodnoty spoločnosti,“ uviedol Mišák.

Čo by na to všetko povedal konšpiračný teoretik?

Tu teda aj mainstreamový expert priznal to podstatné: že žiadny súkromný akcionár nemá záujem predávať lacno. „Konšpirátor“ by si teda mohol položiť otázku, či náhodou nie práve preto je celá architektúra medzinárodného obchodovania s elektrinou postavená tak, ako je postavená, lebo to tak vyhovuje globálnym energetickým korporáciám. A že výsledkom je, že trhová cena elektriny je taká, aká je, a zisky energetických spoločností sú obrovské, v súčasnej situácii naozaj vyslovene neadekvátne.

Konšpirátor by sa mohol zamyslieť aj nad ďalšou vecou. Vlastnícka štruktúra veľkých energetických spoločností, kde štát a súkromné spoločnosti sú rovnocennými partnermi, má iste svoje výhody, ale na druhej strane, je to obrovský priestor na korupciu. Súkromní majitelia, ktorí sedia v orgánoch energetických firiem spolu s úradníkmi nominovanými štátom, vo vidine mnohomiliónových ziskov majú naozaj pádnu motiváciu a možnosti na to, aby tých štátnych úradníkov presviedčali o takom riadení firmy, ktoré bude zaujímavé pre… no vlastne možno pre každého. Teda okrem občanov, mohol by dodať zlý a podozrievavý konšpirátor.

V tomto kontexte môžeme pripomenúť aj zaujímavý fakt, že podľa legislatívy Európskej únie sa pomerne nedávno musel aj u nás každý z tradičných monopolov (ZSE, SSE, VSE) rozdeliť na dodávateľa elektrickej energie a na jej distribútora. Vraj v záujme spotrebiteľa, v duchu boja proti monopolom. Napríklad na západnom Slovensku dodávateľom je ZSE Energia, a.s., a distribútorom Západoslovenská distribučná, a.s., a podobne to je rozdelené aj na strednom a východnom Slovensku. Takže teraz už nemáme monopoly, ale oligopoly, ktoré sú úplne rovnakými monopolistami, akurát že teraz chcú zarobiť namiesto jedného už dvaja. Je zbytočné dodávať, kto to zaplatí.

Ďalším z medzičlánkov, o ktorého nevyhnutnosti by sa dalo diskutovať, je spomínaná medzinárodná burza. Niekto ju môže chápať ako štandardný obchodný mechanizmus pre fungovanie trhu s touto komoditou. Je však možné sa na ňu pozerať aj z iného uhla pohľadu: ako na mechanizmus, ktorý dáva silným hráčom (globálnemu nepriznanému kartelu energetických oligopolistov) do ruky dobré karty a tým slabším účastníkom, ktorými sú aj občania nízkopríjmových členských štátov EÚ, tie horšie. Pre akcionárov energetických spoločností je výhodné byť na burze, je to dobrá výhovorka, prečo napríklad slovenskí občania so slovenskými platmi by nemali mať nižšiu, slovenskú cenu elektriny, ale tú „európsku“.

Záver

Človek nemusí byť marxista ani komunista, aby videl, že burziáni, špekulanti, sprostredkovatelia, majitelia rôznych medzičlánkov a ďalší viac či menej parazitickí účastníci globálne kapitalistického procesu distribúcie elektriny ku konečnému zákazníkovi sú v tomto procese ak nie zbytoční, tak prinajmenšom prebujnení. Ak by bola výroba aj distribúcia elektriny v rukách štátu, malo by to iste aj svoje negatíva, ale dá sa tu vidieť základný záver: elektrinu by sme mali lacnejšiu a istejšiu a štát by na tom ešte aj zarábal.

Či by sa s takýmto záverom stotožnili aj mainstreamoví liberálni experti? Nuž, asi nie. Tí by zrejme povedali, že štát je najhorší vlastník a najlepšie by bolo nechať všetko na neviditeľnú ruku trhu. Na tú ruku trhu, ktorá sa práve teraz chystá nám občanom načrieť do vrecka, aby naše výplaty a dôchodky „spravodlivejšie prerozdelila“ akcionárom energetických spoločností.

Ivan Lehotský

P.S. Komu vlastne patria slovenské jadrové elektrárne?

Ich majiteľom (a tiež majiteľom 31 vodných elektrární na Slovensku) je spoločnosť Slovenské elektrárne, a.s. (SE). V tejto spoločnosti SE má štát Slovenská republika (zastúpený ministrom hospodárstva) podiel 34 percent. Zvyšných 66 percent vlastní spoločnosť Slovak Power Holding BV (SPH).

Teda väčšinovým akcionárom Slovenských elektrární, a.s., je spoločnosť SPH, ktorá má dvoch majiteľov: polovicu ešte stále vlastní taliansky Enel a druhú polovicu má Energetický a průmyslový holding, a.s. (EPH).

Táto spoločnosť EPH má dlhodobý zámer vyplatiť talianskeho akcionára a so stopercentným podielom v SPH tak ovládnuť 66 percent Slovenských elektrární, a.s. A kto stojí za touto firmou? Väčšinovým akcionárom EPH (50 percent plus jedna akcia) je český miliardár Daniel Křetínský, 44 percent má J&T Energy Holding, a.s. a zvyšných cca 6 percent patrí manažmentu EPH.