Autor ma obviňuje, že som svoj príspevok na blogu zmenil pod tlakom vlády:

Dreher sa však rýchlo prispôsobil požiadavkám Orbánovho režimu, keď deň po vyjdení jeho článku z neho začali citovať maďarské a ukrajinské spravodajské médiá. Maďarskú verejnosť šokovali najmä Orbánove vyjadrenia týkajúce sa EÚ a náznak, že na obzore môže byť Huxit – odchod Maďarska z únie. Pre Ukrajincov, ktorých v súčasnosti oblieha ruská armáda, boli za najhoršie považované Orbánove sympatie k Putinovi namiesto kamarátstva a solidarity s Ukrajinou.

Dobre. Pravdou je, že som nezmenil to, čo som napísal, ale postupoval som podľa štandardnej americkej novinárskej praxe, keď som objasnil svoj význam, keď mohol byť nesprávne interpretovaný. Na stretnutí s Orbánom nebolo vôbec cítiť, že by mal v úmysle vyviesť Maďarsko z EÚ. Naopak, na otázku, či chce byť v EÚ, Orbán odpovedal: “Určite nie! Ale musíme.”

Pokračoval som vo vysvetľovaní, že tento známy protieurópsky premiér ďalej povedal, že je v hospodárskom a národnom záujme Maďarska zostať v EÚ a že sa jednoducho musí zmieriť s tým, že ho Brusel považuje za “bastarda” (jeho slovo), pre dobro svojej krajiny. Každý v Maďarsku vie, že medzi Viktorom Orbánom a byrokraciou Európskej únie nie je žiadna láska.

Nikto však nikdy vážne nenaznačil, že Orbánova vláda sa bude usilovať o vystúpenie Maďarska z EÚ, ktorej členstvo je medzi Maďarmi populárne.

Napriek tomu sa opozičné médiá chopili Orbánových výrokov, ako som ich uviedol, aby vyvolali strach medzi svojimi čitateľmi. Keď mi maďarskí priatelia dali vedieť, že sa to deje, urobil som zodpovednú vec, normálnu americkú vec, a prepísal som túto časť článku, aby bolo úplne jasné, čo Orbán povedal – a čo nepovedal. To je normálne – ale v Maďarsku je zjavne pre opozičné médiá prepracovanie príspevku na blogu, aby bol presnejší, keď si uvedomia, že niektorí ľudia by to mohli zle pochopiť, to isté ako byť vládnym poskokom. Dodal som, že Orbán žartoval (usmial sa, keď povedal: “Určite nie!”), pretože som chcel objasniť, v akom duchu povedal svoje poznámky – poznámky, ktoré vyslovil pred miestnosťou plnou spisovateľov, z ktorých každý mi mohol oponovať, keby chcel.

Maďarský autor článku Bulwark píše:

Rod teda použil riešenie, ktoré nie je v autokratických krajinách bežné, a prepísal článok, aby zmenil jeho význam. Pôvodný nadpis: “Viktor Orbán: “Sme vo vojne s Ruskom”” bol zmenený na “Viktor Orbán: Západ je “vo vojne s Ruskom”

Citoval som Orbána, ktorý povedal: “Sme vo vojne s Ruskom.” Keď som si však neskôr uvedomil, že niekto by si mohol myslieť, že maďarský líder hovorí, že samotné Maďarsko je vo vojne s Ruskom, mierne som zmenil titulok, aby bolo jasné, že premiér hovoril o faktickom stave aliancie NATO – pred ktorým varuje od začiatku vojny.

Bulwark píše:

Dreher ponechal nezmenené Orbánove znevažujúce poznámky o Ukrajine, krajine, ktorá statočne bojuje proti ruskej agresii – a ako sa dalo očakávať, vyvolalo to diplomatický spor. (Skutočnosť, že Orbán skutočne vyslovil znevažujúce poznámky o Ukrajine, o ktorých informoval Dreher, potvrdzuje iná správa účastníka stretnutia, uverejnená v nemčine).

Človek by si myslel, že ak by som bol rozhodnutý plniť Orbánove príkazy, tak by som tieto poznámky vymazal. Nie – povedal ich premiér. No a čo?

Povedal pravdu. Vždy odsudzoval ruskú inváziu, ale jeho širším zmyslom v ten večer bolo, že Rusko nechce nechať Ukrajinu vstúpiť do NATO, nech sa deje čokoľvek, a je odhodlané zničiť Ukrajinu, aby jej zabránilo vstúpiť na Západ. Orbán to povedal v rámci všeobecnej diskusie o tom, že pokračovanie vo vojne zaručuje len zánik Ukrajiny. Je, samozrejme, úplne pochopiteľné, že neokonzervatívny Bulvár, ktorý sa nikdy nestretol s vojnou, ktorú by neprijal, na to skočí a prekrúti to v rámci masívnej provojnovej propagandistickej kampane. Napriek tomu, aj keď to Zelenského vládu šteklí, zostáva pravdou, že Ukrajinu divorí ruská armáda, o ktorej Orbán dôvodne verí, že ju nevyženie bez toho, aby sa stala neovládateľnou.

Bol tam aj nemecký novinár Roland Tichy, ktorý o tom napísal. Tu je niečo z (hrubého) prekladu jeho reportáže na Googli:

Orbán ničí nádej, že Putin sa skôr či neskôr vzdá vojny. Veď sa blížia prezidentské voľby a porazení vo vojne nevyhrávajú voľby, dokonca ani tie zmanipulované. Rusku je ľahostajná aj izolácia na Západe, skôr ho utvrdzuje v pocite, že svet Rusku nerozumie a že krajina stojí na vlastných nohách. A Rusko teraz premenilo svoju ekonomiku na vojnovú ekonomiku. Beží dopĺňanie zbraní a munície, vojnová mašinéria sa rozbehla. Maďarský premiér nie je proruský človek, ako sa rád vykresľuje. Hovorí, že pozná ich krutosť, veď v roku 1956 Rusi obesili vtedajšieho premiéra a jeho predchodcu Imreho Nagya. Ale znalosť protivníka je užitočnejšia ako nereflektované sebavedomie.

Súčasťou analýzy je, že neexistuje žiadny náznak ruskej slabosti. História sa len opakuje. Vo vojnách je Rusko spočiatku slabé – výsledok korupcie, lajdáctva, neschopných veliteľov, obludných taktických chýb. Ale veľmi skoro sa obráti, zmobilizuje svoje sily a rýchlo sa poučí. Takúto skúsenosť musel urobiť aj nemecký Wehrmacht po senzačných počiatočných úspechoch. Aj Ukrajina dokázala spočiatku spôsobiť Rusku obrovské porážky. Teraz však Rusko vstupuje do druhej fázy, podporené svojou priemyselnou vojnovou mašinériou a schopným obyvateľstvom. Teraz môže a bude mobilizovať množstvo vojakov – násobok toho, čoho Ukrajina nie je schopná len z hľadiska počtu. Rusko vždy hrá o čas a čas vidí na svojej strane aj v tejto vojne.  Samozrejme, high-tech zbrane sú cenné – ale nakoniec vojnu rozhodnú topánky na zemi.

Orbán z tejto analýzy vyvodzuje svoje závery. Ani USA, a už vôbec nie EÚ, nemali žiadnu zreteľnú stratégiu okrem posilnenia legitímneho odporu Ukrajiny. “Najprv to bolo 5 000 prilieb, teraz sú to tanky,” vysmieva sa postupnej eskalácii Scholzovej vlády. Už sa žiadajú stíhačky. Logicky, ak Ukrajine skôr ako neskôr dôjdu muži, pozemné vojská budú nakoniec nevyhnutné.

Aký je však vojnový plán Ruska? Dobytie Ukrajiny nie je – a tu je slovo, ktoré Kyjev rozzúri: Po dobytí Ukrajiny by okamžite nasledovala nemilosrdná partizánska vojna. Hrôzy vojny zničili akúkoľvek ochotu Ukrajiny akceptovať bábkový režim závislý od Ruska. “A potom Ukrajina nepatrí nikomu. Nastáva afganizácia.” Práve po obsadení Afganistanu ruskými vojskami zažilo Rusko najtrpkejšiu porážku v brutálnej, sebazničujúcej partizánskej vojne – ktorá trvala proti sovietskej okupácii už v 50. rokoch. Vojnové ciele, hovorí Orbán, sa vyvíjajú vo vojne. Rusko sa muselo vzdať svojich pôvodných cieľov.

Rusko sa teraz usiluje o vytvorenie nárazníkovej zóny približne pozdĺž kontaktnej línie Donbasu, ktorá je teraz sporná. Totálna deštrukcia, doslova spálená zem, brutálne pustošenie a ničenie spolu so zakopávaním a opevňovaním ruskej armády tomu nasvedčujú. Akási “zóna smrti” medzi západnou Ukrajinou a NATO na jednej strane a Ruskom na strane druhej?

Orbán v tom vidí príležitosť a vyzýva na okamžité prímerie. Potom sa veci zdĺhavo rozbiehajú, prípravné skupiny, OSN a mudrci vedú rokovania. Bolo by potrebné vymedziť oblasti, sformulovať a vyjednať podmienky, sľúbiť záruky – proces trvajúci viac ako mesiace.

Takéto prímerie však Kyjev vylučuje, keďže deklaroval cieľ získať späť územia okupované Ruskom – rovnako ako v súčasnosti USA, ktoré sú od nepriateľských akcií ďaleko. Na druhej strane, v Európe je trpkým porazeným Nemecko: Namiesto lacného plynu z plynovodov musí kupovať drahý skvapalnený zemný plyn z USA; stratilo svoje výsadné postavenie partnera USA voči Poľsku. Tamojšie hospodárstvo je na vzostupe, zatiaľ čo v Nemecku sa rúca. Nemecko trpí. Jeho národný záujem je jasný, ale nemôže ho sledovať. Aj preto, že Zelení sa ukázali ako “najlepší priatelia Ameriky v nemeckých dejinách”.

Vidíte? Viktor Orbán je zahraničnopolitický realista. Hovorí veci, ktoré provojnová strana v Kyjeve, Bruseli a Washingtone nechce počuť – ale ktoré Američania a európske národy naozaj potrebujú počuť. Naše médiá v USA – vrátane jingoes na Bulvári – chcú, aby si Američania mysleli, že túto vojnu môže Kyjev vyhrať. Nepochybne je to aj tak, ako hovorí Orbán, že Európa bezvýhradne poslúchajúca vojnové plány vypracované vo Washingtone poškodzuje svoje vlastné záujmy. Ako povedal Orbán na stretnutí, tragédia Nemecka spočíva v tom, že jeho lídri dokonale vedia, že pokračovanie v podpore vojny nie je v jeho národnom záujme – ale jeho lídri to nepovedia, ani na základe tohto poznania nekonajú.

Je tiež pochopiteľné, prečo kyjevskú vládu premiérove výroky rozrušili. Závisí od udržiavania falošnej nádeje, že dokáže rozhodne poraziť Rusko a dokonca ho vyhnať z Ukrajiny. Orbán jasne povedal, že si nerobí ilúzie o údajnej dobrej vôli Ruska. Jednoducho sa snaží sústrediť na to, čo sa tam skutočne deje a pravdepodobne bude diať, a nie na ilúzie, ktorými sa zabávajú politici vo Washingtone a v európskych hlavných mestách.

Možno sa Viktor Orbán vo svojom úsudku mýli. Ja si to nemyslím, ale možno áno. Napriek tomu si Američania a európske národy musia vypočuť jeho pohľad, aby pochopili potenciálne dôsledky tejto vojny, ktorú presadzujú ich lídri a trieda mainstreamových médií. Vy, americkí čitatelia, by ste si však mali uvedomiť, že v Budapešti a vo Washingtone je veľa ľudí – vrátane spisovateľov a redaktorov, ako sú bulvaristi -, ktorí považujú za svoj záujem prekrúcať Orbánove slová v snahe rozdúchať vášne proti nemu. Títo ľudia sa s vami zahrávajú.

Musím povedať, že to bola pre mňa lekcia. V USA, ak novinár zistí, že jeho správa z nejakého dôvodu spôsobila u čitateľov zmätok, je štandardným postupom aktualizovať ju a vysvetliť. Nie je na tom nič škandalózne. Takto však u nás opozičná tlač nefunguje. Čo je ťažšie predvídať ako cudzinec v tejto krajine, je to, ako budú aktuálne slová verejnej osobnosti, akou je Orbán, zámerne vytrhnuté z kontextu, aby vyzerali zle, a potom sa pokus nie o zmenu spravodajstva, ale o objasnenie širšieho kontextuálneho významu Orbánových výrokov bude interpretovať ako nejaké podlizovanie sa vláde. Teda, pozrite, nikdy som neskrýval, že mám Orbána rád, ale nebudem písať to, čo on chce, aby som písal, len aby som sa mu zapáčil. A nikto z jeho vlády ma o to nežiadal!

Poučenie. Títo ľudia sú šakali, opozičná tlač. Maďarský spisovateľ, ktorý bol na voľnej nohe a napísal tento článok pre Bulvár, si našiel svoj kmeň vo Washingtone.