Bratislava 17. novembra 2019 (HSP/Foto:TASR/AP-Petr David Josek)

Objektívne porovnať dobu pred rokom 1989 a po ňom je veľmi ťažké. Každý z nás sa narodil na inom mieste, v inom čase, do inej rodiny a dá sa povedať, že okolie z neho vyformovalo unikátneho jedinca už len možnosťami zdravotníctva, školstva a zamestnania. Na viac, a to si málokto uvedomuje, minulý aj súčasný režim sa menili a menia v čase celkom výrazne. Päťdesiate roky boli o niečom úplne inom, než tie osemdesiate

Porovnať je možné skôr desaťročia, než režimy a porovnávať by mali predovšetkým ľudia, ktorí v danom čase žili. To je aj hlavný problém skresleného pohľadu dneška, minulý so súčasným režimom porovnávajú jedinci, ktorí o ňom iba počuli a robia tak navyše z pohodlného prostredia bratislavských kaviarní. Títo jedinci nemajú úprimný záujem poznať život bežného Slováka, práve naopak, uzatvárajú sa do svojich sociálnych bublín. Na viac robia tak povediac klasickú chybu, nedokážu si totiž uvedomiť, že pred 30 rokmi boli mnohé dnešné technológie podstatne menej rozšírené a primitívnejšie a to nielen u nás, ale na celom svete. Tento nedostatok ešte viac skresľuje ich vnímanie.

Každý systém, ktorý nastúpi, vždy najprv očierni ten, ktorý tu bol pred ním. Za posledných len o niečo viac ako 100 rokov naši predkovia zažili tento proces päť krát. Históriu píšu víťazi a proces jej prepisovania začína prakticky od prvého dňa. Niet divu, že dnešní mileniáli majú výrazne skreslené predstavy o “komunizme”, práve naopak, je to plne pochopiteľné.

Aby som sa nezaplietol do domnienok a nespravil rovnakú chybu, oslovil som viacerých ľudí a vybrané názory troch z nich vám teraz ponúknem ako ukážku skúseností z rozličných oblastí Slovenska. Myslím si, že minimálne niektorí z vás sa v nich viac, či menej nájdu.

Keď vám napadne rok 1989 a vtedajší systém, na čo prvé si spomeniete?

Lola z Piešťan (personalistka):

“Mám pocit, že, keď som začínala pracovať v 1993 zarobila som h***o, presne ako teraz, no teraz sa namakám viac. V 1989 som mala 17 rokov. Bola som na „gympli“. Síce sme na práčku robili dlhšie, ale aj vydržala dlho. Moja kamoška bola v 1989 na výške a hovorila, že sa neučia, štrajkujú, atď. My vlastne tiež. Ale to bolo divné, lebo zrazu nás vyhnali na námestie pochodovať, ani som netušila prečo.

Pamätám si, že v telke sme pozerali prenosy z námestí v Prahe, „Blave“. A ešte tú „stádovitosť“. Ľudia sa tešili, štrngali kľúčmi, presne ako keď na 1. mája chodili s mávatkami v sprievode. To bol prvý extrém. Druhý extrém bol – hurá sloboda.”

Juraj z Bratislavy (colník):

“Mal som vtedy 18 a žiadnu totalitu som nepociťoval. Ja osobne som mal všetko a rodičia neboli vôbec stranícke kádre. Pád systému bola šikovne zinscenovaná fraška, pripravovaná a riadená z pozadia. So všetkým, čo k tomu patrí, vrátane dezinformácií, protestov, „hýčkaného“ Havla a spol, odovzdania moci a nástupu nových elít ku korytám.”

Tania z Prievidze (ekonómka):

„Za socializmu išli ľudia do práce vytvárať hodnoty, teraz chodia ako za feudalizmu, zodrať sa, vyšťaviť. Za socializmu bola myšlienka rodiny veľmi dôležitá, bola to hodnota, teraz deti spoločnosti neprinášajú skoro nič, štát im dá možnosť vzdelania a potom odídu do inej krajiny odvádzať dane.

Viete, ťažko mi je klasifikovať, ale človek (akýkoľvek režim by sme v tejto chvíli žili) by mal mať pocit, áno toto je správne, ale kdekoľvek dnes idete, tak si poviete – celé zle.“

Aká bola vtedy atmosféra v spoločnosti?

Juraj z Bratislavy (colník):

„Bola súdržná a existovala značná ochota si pomôcť. Nebol problém, že susedia ti prišli do garáže a spravili ste “generálku” auta. Čo sa týka Bratislavy, tak sme tu boli taká veľká rodina. Každý každého poznal, centrum bolo naše, stačilo zablúdiť do zbrojnoša, vždy sme sa tam stretli s kamarátmi. Teraz je centrum úplne “jalové”. Všade sú podivné bradaté “čudá” v legínách, na kolobežkách a s východniarskym akcentom.“

Tania z Prievidze (ekonómka):

„Som hrdá na to, že som bola pionierkou, viedli nás k úcte, rešpektu. V sobotu sme išli na zemiakovú brigádu, bola zábava, ľudia chodili na brigády bez reptania (u nás to tak bolo). Cítili ste súdržnosť, spolupatričnosť, pomáhať si bolo normálne, ľudia sa sami ponúkali.“

Lola z Piešťan (personalistka):

„Podľa mňa ľudia žili súdržnejšie najviac po vojne. Keď sa hrabem v albumoch po dedkovi a babke, vidím samé dobrovoľnícke akcie, kam dedko chodil. Tým, že bol nedostatok všetkého, čo sme ale ako decka nepociťovali, vystačila som si s pár knihami, pár hračkami a hlavne s kamoškami. Chodilo sa zo školy na brigády. Zemiakové, mrkvové, chmeľové, broskyňové, jablkové.“

Pokiaľ ide o životnú úroveň, ako by ste ju hodnotili?

Juraj z Bratislavy (colník):

„Životná úroveň bola výborná. Školstvo špica, v tých časoch sa na gympel dostali len fest bifloši, čo museli mať samé 1ky. Zdravotníctvo detto, však na každej škole bola zubárka a zadarmo. Samozrejme nebola taká technika ako dnes, ale to ani na západe.“

Tania z Prievidze (ekonómka):

“Životná úroveň súvisí podľa mňa s luxusom ráno vstať a mať prácu do 30 min od miesta bydliska (autobusom, či pešo). Bohužiaľ neskutočné vysťahovalectvo napovedá, prečo budeme pracovať najmenej do 70ky. Životná úroveň súvisí teda aj s tým, že moja babka išla do dôchodku v 53 rokoch.

Zdravotníctvo bolo niekde úplne inde ako je dnes, podobne školstvo, budovali sa veci. Priateľ bol nedávno na východnom Slovensku, o tom čo sa tam dnes deje radšej ani nebudem hovoriť.“

Často krát sa spomínajú potraviny za socializmu…

Lola z Piešťan (personalistka):

“Potraviny? My sme si chovali a pestovali doma. Mali sme sliepky, kačky, zeleninu ovocie zo záhrady. V obchodoch toho moc nebolo. Na mandarínky som stala dlhu radu pred sviatkami. Slabý výber všetkého. Boli však lepšie.”

Juraj z Bratislavy (colník):

„Nebol taký výber, ale boli slovenské a podľa vtedajších prísnych noriem by ich dnes označili za bio, len s tým rozdielom, že v Zelovoci nemali papáje a avokády a u mäsiara argentínsky stejk.“

Čo vám na systéme pred rokom 1989 vyložene vadilo?

Lola z Piešťan (personalistka):

„Čo sa týka školstva, boli tam choré spôsoby. Tolerovali sa učitelia psychopati. Napríklad v 4. triede ZŠ triedna učiteľka búchala spolužiakom hlavy o tabuľu, mlátila ich knihami. Všetci sa jej báli. Choré bolo, že sme ich oslovovali súdruh-súdružka. To mi ozaj nechýba. Bola som iskrička a pionierka, poslušná. To bola tiež blbosť ako mraky. Ako v Kórei. Čo bolo tiež divné, to bola 2 ročná povinná vojenská služba, 2 roky je moc. Proste nás mali za „Ovce“, tak ako teraz.“

Tania z Prievidze (ekonómka):

„Česko-slovensko už veľmi nefungovalo. Pozitívne bolo, že sme sa po roku 1989 rozdelili. Bola som proti, ale teraz som vďačná, každý nech si šafári na svojom.“

Juraj z Bratislavy (colník):

„Nevýhoda bola, že sa nedalo cestovať na západ. Ako dalo sa, len to vyžadovalo veľa vybavovačiek, my sme boli napr. s mamkou 5x v Rakúsku. Média písali to isté, ale boli aj také pre “intoošou”, ako napr. literálne noviny, kde aj kritizovali negatívne javy v spoločnosti a “komančov”, ale my v tom veku sme žiadnu neslobodu nepociťovali, nikto nás nesledoval a vraveli sme si, čo sme chceli, na rozdiel od dneška, keď pomaly zapúšťa korene totalita “liberastov”.

Zažil som na strednej aj SZM, ale nebol som člen, ani ma nijako nenútili. Robili sme si z nich srandu a mali sme ich za hlupákov, v mnohom pripomínali dnešných “slniečkárov”. Kádrové rezervy režimu.”

Toľko k vybraným spomienkam troch rôznych ľudí. Ak zhrniem svoje poznatky a skúsenosti stoviek ľudí, ktorí sa so mnou o ne delia už veľmi dlho, môžem konštatovať aspoň niekoľko záverov.

Súčasný režim začal pekne a sľubne, ľudia boli plní nádeje a očakávaní, s odstupom času však začína vo viacerých ohľadoch pripomínať čoraz viac ten predchádzajúci. Obmedzovaním slobody slova, prístupu k informáciám, presúvaním rozhodovania na nadnárodnú úroveň, falšovaním štatistík, názorov, ktoré sa nevyslovujú, ako aj pretláčaním pofidérnych a slušne povedané problematických ideológií, o ktoré vlastne takmer nik nestojí. Mám na mysli predovšetkým radikálny feminizmus, genderizmus, ekologický terorizmus a bezuzdný globalizmus. Ľudia s historickou skúsenosťou sú veľmi vnímaví na tieto negatívne prejavy.

Pokiaľ ide o často spomínaný ekonomický rozmer, nie je tak jednoduché porovnať pri rozdielnych platoch, cenách, kvalite, štátnych benefitoch a výrazne odlišnej situácií v jednotlivých regiónoch Slovenska, o koľko sa žije ľudom lepšie a či vôbec. Na jednej strane si síce môžu dovoliť kúpiť viac, na druhej strane sa neustále argumentuje nízkou kvalitou, slabými štátnymi benefitmi, ako aj rastúcim zadĺžením. Ak sa aj niekde objaví lepšia ekonomická analýza, tak je okamžite napadnutá a rozobraná “na súčiastky”.

Ak chceme nazerať na, dá sa dnes už povedať históriu režimu pred rokom 1989 čo možno najtriezvejšie, bez čiernych, či ružových okuliarov, musíme sa predovšetkým zbaviť predsudkov a indoktrinácie. Je to proces, ale na jeho konci nás čaká bližšie poznanie reality. To najlepšie, čo môžu tí mladší z nás spraviť je vstať od počítača a porozprávať sa úprimne so svojimi vlastnými rodičmi. Následne starými rodičmi, susedmi, rodičmi našich kamarátov, atď. Nepodceňujme spomienky najbližších a nepreceňujme povrchné analýzy mladých liberálov žijúcich vo svojich akváriách.

Do komentárov napíšte vlastné spomienky na bývalý režim a revolučné časy 1989.

Anton Smataník