185. časť: Veľkomoravská ríša a jej mudrc; moje románovo-faktografické rozprávanie

Bratislava 9. októbra 2021 (HSP/Roman Bednár/Foto:Screenshot YouTube)

Prastarý slovanský boh Perún  rozhodne musel byť vo svojom nebeskom kráľovstve hromov a bleskov určite veľmi spokojný sám so sebou, že sa mu napokon predsa len podarilo zviesť životné cesty dvoch jeho najkrajších slovanských dietok do jednej spoločnej cesty

Určite sa jeho prísna tvár stiahla do spokojného úsmevu, že sa po toľkých rokoch, keď boli od seba nesmierne ďaleko, konečne stretli a ich srdcia hneď vzplanuli veľkou horúcou vzájomnou láskou.

***

Keď už obaja milenci opäť vnútorne zostúpili z priam nebotyčných výšin extázy telesnej lásky späť do pozemskej reality a ich divokou vášňou rozbúrené zmysly sa pomaly upokojili, tak Svätoň si položil hlavu na jej vlhké lono. Pritom hľadel a veľkou záľubou do čarovných hlbokých očí mladej ženy, ktorá mu práve darovala priam nebeskú rozkoš. Jeho dlhé bujné vlasy splynuli s hustými prstencami jej čierneho trojuholníka.

Po chvíli ticha sa Dreňa ozvala a on pozorne načúval jej melodickému a príjemne znejúcemu hlasu:

„Tak, a to čo ti teraz poviem a či prezradím, to je druhá polovica pravdy o onom, nekonečne strašnom a hrôzyplnom dni v Drevni, o ktorej ty pochopiteľne nič nevieš a ju nepoznáš.

Ten krvavý deň, keď tam všetko horelo, si neprežil len ty jediný. Ešte niekto iný prežil ukrutné vraždenie avarských zloduchov a znásilňovanie žien osady Drevne. Prežilo to jedno malé troj a či štvorročné dievčatko – ktorým som bola ja.“

Svätoň sa prekvapením zdvihol a od úžasu vykríkol. Potom ju privinul k sebe, bozkával jej ústa, hladil jej vlasy a dlho tak zostali v nemom silnom objatí. Obom vytryskli slzy dojatia i radosti a šepkali si sladké slová lásky.

Napokon Svätoňa premohla zvedavosť a vyzval Dreňu, aby mu porozprávala všetko, čo vie o tom, ako sa zachránila pred smrťou z rúk surových a nemilosrdných Avarov.

„Zachránili ma šťastnou náhodou bojovníci vladyku Prvoslava, ktorý si ma neskôr adoptoval za svoju dcéru. Vladyka ich tam do tých končín vyslal na prieskum. Pre mňa bolo skutočne veľkým  šťastím, že do vypálenej a spustošenej Drevne prišli už len niekoľko hodín po tom, ako z nej odtiahli Avari.

Pri obchôdzke dymiacim spálenišťom a ohorenými zvyškami toho, čo oheň nezmohol stráviť, ma jeden z mužov objavil poranenú a tíško stonajúcu medzi kopami mŕtvých tiel. Keď ma narýchlo ošetrili a prebrali k životu, tak ich veliteľ si povšimol môj prekrásny amulet, ktorý som mala na hrdle a kde bol zobrazený boh Perún.

Bol jeho veľkým uctievačom a preto bol veľmi zvedavý na jeho pôvod. A bol presvedčený, že to bol práve tento môj amulet, ktorý ma ako jedinú zo všetkých zachránil pri živote.

V jednej zo susedných osád už neexistujúcej Drevne, ktorú vtedy pár dní neskôr navštívil, sa dozvedel o starom zvyku v našom kraji, podľa ktorého starešina osady vždy po niekoľkých letách obdaroval dve najkrajšie deti dvoma rovnakými, veľmi vzácnymi amuletmi s obrazom Perúna.

Robilo sa to na znak toho, že prostredníctvom Perúna boli spolu nnavždy zviazaní a tak predurčení k tomu, aby sa, keď už raz dorastú, spojili sobášom, ktorý sa nazýval zlatou svadbou osady.

Potom zo spojenia takých ideálnych dvoch ľudí – muža a ženy, mali vyrásť schopné zdravé a krásne deti, ako záruka životaschopnosti a neustáleho obnovovania sa najlepších vlastností ľudí osady.

Pokračovanie nasleduje.

Roman Bednár

1. časť si môžete prečítať TU

….

183. časť si môžete prečítať TU

184. časť si môžete prečítať TU