Štát chce akreditovať prevenciu kriminality. Otázka je, komu tým otvorí dvere

– Pozreli sme sa, či pripravovaná novela o prevencii kriminality prinesie účinnejší boj s kriminalitou, alebo len nový administratívny filter.

– Ukážeme, prečo je jadrom návrhu akreditácia ako vstupenka k dotáciám.

– Nakoniec sa pýtame, či štát posilňuje prevenciu, alebo najmä vlastnú moc v dotačnej schéme.

Ministerstvo vnútra predložilo novelu, ktorá má profesionalizovať prevenciu kriminality. Jej najsilnejší účinok však neleží na ulici ani v teréne, ale v kancelárii. Štát si buduje akreditačný filter, cez ktorý bude rozhodovať, komu otvorí dvere k dotáciám na prevenciu a komu nie.

Nie nová prevencia, ale nová brána

Keď štát hovorí o prevencii kriminality, človek čaká, že sa bude hovoriť o tom, kde kriminalita rastie, čo funguje v problémových lokalitách a ako sa pracuje s mládežou, obeťami, recidivistami či rodinami v riziku. Pri tejto novele je to inak. Najviac z nej vystupuje odpoveď na otázku, kto bude po novom považovaný za dosť odborného na to, aby dostal štátnu podporu na prevenciu.

Takže nejde primárne o novú prevenciu. Ide o novú administratívnu bránu.

Ministerstvo balí tento zámer do dobre znejúcich slov o profesionalizácii, kvalite, koordinovanosti a dôkazmi podložených verejných politikách. Lenže čím presnejšie si človek prečíta rámec návrhu v MPK, tým jasnejšie vidí, že najväčšou zmenou nebude nový terénny nástroj, ale nový administratívny režim. Akreditácia, register, komisia, správy, oznamovanie zmien, kontrola, opatrenia na nápravu, sťažnosti.

Otázka preto neznie, či má byť prevencia kvalitná. Otázka znie, čo je skutočným zámerom ministerstva. Má nový filter naozaj posilniť kvalitu prevencie kriminality, alebo len moc štátu rozhodovať, koho pustí k verejným peniazom a koho nie?

Bez pečiatky nie zákaz, ale stopka pri peniazoch

Návrh síce nehovorí, že bez akreditácie bude zakázané robiť preventívne programy. To by bol iný kaliber zásahu. Hovorí však niečo jemnejšie a zároveň prakticky veľmi podstatné. Preventívny program možno robiť aj bez akreditácie, ale bez akreditácie sa subjekt nedostane k dotácii podľa tohto zákona.

Štát teda nevytvára úplný monopol nad prevenciou kriminality. Vytvára si však silnú kontrolu nad tým, kto bude môcť prevenciu robiť s verejnou podporou. Akreditácia je vstupenkou k možnosti uchádzať sa o peniaze.

Ministerstvo to zdôvodňuje tým, že chce odborné posudzovanie obsahu a kvality, jednotné pravidlá a transparentné poskytovanie podpory. Znie to nevinne. Pri každom takomto systéme však platí jednoduchá pravda: kto rozhoduje o štandarde, rozhoduje aj o tom, kto zostane mimo neho.

Tu končí odborná debata o prevencii a začína debata o moci. Kto nastaví kritériá akreditácie, ten nepriamo nastaví aj to, aké metodiky budú preferované, aké subjekty budú považované za dôveryhodné a kto sa dostane k štátnym zdrojom. Kto bude sedieť v hodnotiacej komisii? Ako sa bude posudzovať výsledok? Väčšiu šancu bude mať ten, kto má preukázané výsledky v teréne, alebo ten, kto lepšie ovláda jazyk projektov, formulárov a schválených metodických rámcov?

Ak dnes niekto povie, že ide len o odborné zjemnenie pravidiel, pozerá sa len na polovicu obrazu. Tá druhá ukazuje, že štát si touto novelou buduje silnejší nástroj rozhodovať o tom, komu uverí a komu nie.

Doteraz dotácie fungovali aj bez akreditácie

Prevencia kriminality na Slovensku doteraz nefungovala vo vákuu. Štát už má radu vlády pre prevenciu kriminality, krajských koordinátorov, kancelárie pre obete, stratégiu do roku 2028, hodnotiace správy aj dotačné výzvy. Projekty sa predkladali, schvaľovali a následne sa na ne poskytovali dotácie.

Ak štát zavádza takýto nový filter, mal by veľmi presne vysvetliť, prečo to robí. Nestačí povedať, že tým zvýši kvalitu. Mal by dať na stôl dáta a ukázať, v čom doterajší systém zlyhával a ako presne ho má nová pečiatka zlepšiť.

Dostávali dotácie nekvalitné projekty? Ak áno, koľko ich bolo a podľa akých kritérií to štát vyhodnotil? Zlyhávala kontrola už podporených projektov? Ak áno, kde sú dáta? Bol problém v tom, že štát nevedel posúdiť odbornosť subjektov? Ak áno, prečo to nedokázal urobiť v existujúcom dotačnom režime bez toho, aby vytváral nový trvalý filter?

Čím viac sú v rukách štátu koordinácia, akreditácia, kontrola aj dotácie, tým slabšia je poistka proti tomu, aby sa celý systém nezmenil na uzavretý kruh. Ministerstvo nastaví pravidlá, ministerstvo posudzuje, ministerstvo vedie register, ministerstvo kontroluje a ministerstvo rieši sťažnosti. Ak je v jednom bode sústredené takmer všetko, potom už nestačí hovoriť o odbornosti. Treba hovoriť aj o koncentrácii moci.

Menej kriminality alebo viac moci

Prevencia kriminality nie je úzka agenda. Zahŕňa prácu s deťmi a mládežou, ochranu obetí, kriminalitu v rodinách, rizikové skupiny, ekonomickú kriminalitu aj ochranu kritickej infraštruktúry. O to dôležitejšia je otázka, či má štát skutočne kapacitu a presné metriky na to, aby cez akreditačný model spravodlivo oddeľoval kvalitné preventívne programy od nekvalitných vo všetkých týchto oblastiach. A ako chce zabrániť tomu, aby sa z deklarovanej odbornosti nestala byrokratická uniformita.

Práve tu je najväčší problém tejto novely. Štát hovorí veľa o systéme, ale málo o výsledku.

Hovorí o procesoch, správach, dynamike kriminality, koordinácii, kvalite, právnej istote, údajoch a štruktúrach. Oveľa menej presvedčivo však ukazuje, ako má tento nový mechanizmus priniesť citeľný pokles kriminality tam, kde ľudí trápi najviac. Teda nie na papieri, ale v realite.

Ak sa novela prezentuje ako ďalší krok k profesionalizácii, bolo by prirodzené čakať aj odpoveď na inú otázku. Aké kroky k profesionalizácii sme už urobili doteraz a s akým výsledkom? Čo sa zlepšilo po prijatí stratégie? Ako sa merala účinnosť doterajších programov? Ktoré zásahy fungovali a ktoré nie? Kde štát zlyhal preto, že nemal akreditáciu?

Bez tejto odpovede štát vie veľmi presne opísať, ako chce prevenciu organizovať, no oveľa menej presne ukazuje, ako ju chce zlepšiť. A pri verejných peniazoch to nestačí.

Ak chce ministerstvo tvrdiť, že ide o profesionalizáciu, nebude stačiť zriadiť komisiu, register a novú akreditačnú agendu. Bude musieť ukázať, že po tejto novele bude menej kriminality, lepšia pomoc obetiam a účinnejšia prevencia tam, kde dnes štát zaostáva. Kým toto neukáže, novela vyzerá skôr ako ďalší krok v budovaní byrokratického aparátu než ako presvedčivý recept na bezpečnejšie Slovensko.