Kto v skutočnosti riadi mediálneho regulátora?

– Zákon hovorí, že riaditeľa Rady pre mediálne služby volí aj odvoláva sama rada.

– Bez dôvery rady sa výkonný orgán riadiť nedá. Pochopil to Dorociak aj riaditeľ pred ním.

– Ak to Brusel spochybňuje v mene nezávislosti regulátora, kto má mať posledné slovo?

Nie spor o Dorociaka, ale o význam slova nezávislosť

Európska rada pre mediálne služby spozornela po tom, ako Rada pre mediálne služby na svojom zasadnutí 28.1.2026 odvolala svojho riaditeľa. To, čo na začiatku pôsobilo ako bežná personálna procedúra na národnej úrovni, sa dnes mení na kauzu európskeho rozmeru.

Slovenský zákon pritom hovorí jasne, že rada je štatutárnym orgánom regulátora a riaditeľ je jeho výkonným orgánom. Rada riaditeľa volí aj odvoláva. Orgán, ktorý nesie zodpovednosť za smerovanie inštitúcie, má mať v rukách aj vlastné výkonné vedenie.

Lenže slovenský zákonodarca si do tejto konštrukcie vložil vlastnú mínu. Rade dal právomoc voliť aj odvolávať riaditeľa, no súčasne ju prepojil s režimom, ktorý sa dnes dá vykladať tak, že samotná strata dôvery väčšiny na odvolanie nestačí. Tým vytvoril právnu trhlinu, cez ktorú sa z vnútorného personálneho rozhodnutia stáva spor o súlad s európskymi pravidlami.

Keď dnes Brusel tvrdí, že postup pri odvolaní môže byť v rozpore s právom EÚ, využíva práve túto trhlinu. Nejde o definitívny rozsudok, zatiaľ len o pochybnosť a výzvu Komisii, aby situáciu preverila.

Aj to však stačí na otvorenie väčšej otázky. Ak európsky dohľad spochybňuje aj to, ako si slovenský regulátor spravuje vlastný výkonný orgán, kam siaha jeho priestor na vlastné rozhodovanie a kde už začína nezávislosť pod cudzím výkladom?

Bez dôvery väčšiny sa úrad riadiť nedá

Jadro problému pomenoval sám odvolávaný riaditeľ Martin Dorociak. Na zasadnutí rady povedal, že ak nemá dôveru väčšiny rady, treba o jeho odvolaní hlasovať hneď. Dodal, že v stave nedôvery sa nedá pracovať a všetko, čo by urobil, by bolo automaticky spochybnené.

Dorociak tým nepotvrdil zákonnosť postupu rady. Avšak pomenoval elementárnu prevádzkovú realitu každej organizácie s dozornou a výkonnou zložkou. Výkonný orgán bez dôvery väčšiny v dozornom orgáne stráca schopnosť normálne fungovať.

Táto logika pritom nevznikla včera. Už v roku 2022 sa ukázalo, že riaditeľ bez dôvery nového rozloženia síl v rade je prakticky neudržateľný. Ľuboš Kukliš to vyriešil rezignáciou. Dorociak otvorene priznal, že bez dôvery väčšiny sa pracovať nedá.

Platilo to vtedy a platilo aj dnes. Až do okamihu, kým do toho nevstúpil európsky dohľad s inou predstavou nezávislosti, než aká je prirodzená v každej organizácii, kde dozorný orgán potrebuje mať funkčný vzťah k výkonnému vedeniu.

Predtým prirodzená zmena, dnes európsky problém

Pri predchádzajúcej výmene riaditeľa porovnateľný rozruch nevznikol. Kuklišc odišiel sám, Dorociak bol odvolaný hlasovaním rady.

Rada svoju právomoc nestratila. Zmenilo sa však prostredie, v ktorom sa výkon tejto právomoci posudzuje. Rozhodujúce je, že to, čo sa kedysi chápalo ako vnútorné rozhodnutie regulátora o vlastnom vedení, sa dnes posudzuje aj cez silnejší európsky rámec dohľadu.

Dnešná kauza ukazuje, že národný regulátor už nemá voľné pole ani tam, kde si veci doteraz spravoval sám. Dokonca aj pri personálnom rozhodnutí o vlastnom výkonnom orgáne môže vstúpiť európsky dohľad s iným výkladom toho, čo je ešte vlastná rozhodovacia právomoc a čo už zásah do nezávislosti.

Keď národného regulátora spoluurčuje Brusel

Európska mediálna rada vo svojom vyhlásení upozornila na možné napätie s požiadavkami AVMSD a DSA a pripomenula, že odvolaný riaditeľ pôsobil aj v európskych štruktúrach. Zároveň platí, že Slovensko má ako koordinátora digitálnych služieb určenú práve RpMS. Teda nejde len o spor vo vysielacej oblasti, ale o postavenie orgánu, ktorý je súčasťou širšieho modelu digitálneho dohľadu.

Treba však zostať presný. Európska mediálna rada hlasovanie rady nezrušila. Nevzala jej právomoc hlasovať. Neurobila z Dorociaka automaticky obeť ani z rady automaticky vinníka. Povedala len to, že spôsob, akým sa to stalo, môže byť problémom z pohľadu európskeho práva.

Lenže aj toto „len“ stačí na zásadnú otázku. Ak sa nezávislosť slovenského regulátora vykladá tak, že európske orgány môžu spochybniť aj vnútorné personálne rozhodnutie o jeho výkonnom orgáne, potom tento regulátor už nie je nezávislý v bežnom národnom zmysle. Je nezávislý od Bratislavy, ale nie od Bruselu.

Národný regulátor s cudzím výkladom nezávislosti

Nejde o to, či má byť regulátor chránený pred politickým zneužitím. Ide o to, či má byť národný regulátor chránený pred Slovenskom. Dokonca aj pri rozhodovaní o vlastnom vedení úradu. Ak Slovensko nemá mať posledné slovo ani vo veci funkčného vzťahu medzi radou a riaditeľom, potom sa celá konštrukcia dostáva do absurdity. Rada sa mení na orgán bez skutočnej personálnej autority. Ak túto logiku dovedieme do dôsledkov, riaditeľa regulátora nám môže rovno menovať Brusel.

Ak posledné slovo nemá samotná rada ani slovenský zákon, ale európske orgány a ich výklad minimálnych štandardov, potom sme sa posunuli ďalej, než si dnes priznávame. Už nejde len o národného regulátora, ale o súčasť viacúrovňového dozorného systému, v ktorom sa domáca autonómia končí tam, kde sa začína európska definícia nezávislosti.

A práve toto je skutočný odkaz celej kauzy. Nie to, či Martin Dorociak ostane alebo neostane symbolom jednej epizódy. Skutočný odkaz je v tom, že Slovensko má regulátora, za ktorého chod nesie zodpovednosť domáca rada, no význam slova nezávislosť už spoluurčuje aj Brusel.

Má v takom prípade Slovensko ešte vôbec národného mediálneho regulátora?