Rozhovor sa týkal témy ideológie neomarxizmu, ktorá v súčasnosti ovláda Európu, a s ním spojenou dlhodobou krízou EÚ. Fendek považuje krízu za sprievodný jav nastoľovania novej totality neomarxizmu. Čo si pod pojmom neomarxizmus predstaviť? Podľa analytika i mnohí zdatní politológovia majú problém s definíciou tohoto pojmu. Neomarxizmus nemá nič spoločné s pôvodným učením Karla Marxa, ale ide o myšlienky kultúrneho marxizmu Frankfurtskej školy a antibelošskej rasistickej teórie multikulturalizmu.
Spisovateľ Fendek to vysveľuje nasledovne: “V centre záujmu kultúrnych marxistov Frankfurtskej školy stojí učenie Karla Marxa a Sigmunda Freuda vyúsťujúce do tzv.kritickej teórie nazvanej ako nedogmatický neortodoxný neomarxizmus. Podľa kritickej teórie je Západ jediným nositeľom rasizmu, xenofóbie, netolerancie a pod., rovnako ako to, že zločiny a amorálnosť Západu vychádzajú z jeho charakteru, ktorý utváralo kresťanstvo.“
Autor vysvetľuje i prinicipiálny rozdiel medzi marxizmom a neomarxizmom. Podľa Marxa sú utláčateľskou triedou kapitalisti. Naopak neomarxizmus vidí utláčateľov v strednej triede, robotníckej triede, bielej rase a celej európskej civilizácii. Cieľom neomarxistov je potom zničenie rodiny, “ktorou pohŕdajú ako diktatúrou, semenišťom sexizmu a sociálnej nespravodlivosti.“ Okrem rodiny je potrebné zničiť všetky zdroje súdržnosti na Západe, t.j. náboženstvo, rodinu, rasu a kultúru. Táto teória vyznáva, že každý Európan ktorý sa identifikuje s vyššie uvedenými hodnotami, trpí psychickou poruchou.
Na otázku, v čom sú korene nenávisti voči našej civilizácii a prečo je táto ideológia anti-európska, Fendek odpovedá: “Základný postulát zastávaný Frankfurtskou školou stavia na premise, že pozitívne postoje Európanov voči vlastnej cirkvi, rodine, komunite, národu a rase znamenajú negatívny postoj voči ľuďom iných náboženstiev, spoločností, národov a rás. Pokiaľ v tejto ideologickej konštrukcii dosadíme namiesto Európanov príslušníkov iných rás a kultúr, tak táto premisa samozrejme neplatí. Práve tým je dokázaná nevedeckosť a účelovosť tejto ideológie: pre Európanov platí pre ne-Európanov neplatí.”
Cieľom neomarxistov je nastolenie rovnosti všetkých kultúr, ich hodnôt a príslušníkov a to nenásilnou formou kultúrnej revolúcie t.j. oslobodením od európskej kultúry a jej hodnôt.
Fendek vysvetľuje, prečo majú neomarxisti zastúpenie ako medzi ľavicovými tak aj medzi pravicovými stranami:
„Neomarxizmus má rovnako ako rímsky boh Janus dve tváre, jedna tvár je extrémne ľavicová, socialistická, druhá tvár je extrémne pravicová, neliberálna. Ako tento unikátny systém socializmu pre bohatých funguje, som analyzoval v knhe: Súmrak európskej civilizácie – Barbari sa zmocňujú Európy.
Extrémne ľavicová tvár sa prejevuje v nekompromisnom presadzovaní rovnosti, hlavne v agende ľudských práv na privilégiá, špeciálne zaobchádzanie a ochrana menšín, cieľom ktorej je dosiahnuť rovnakú sociálne-kultúrnu stratifikáciu menšín v spoločnosti, ako má väčšina. Nástrojom na dosiahnutie tohoto cieľa je pozitivna diskriminácia menšín a ich kvóty na čokoľvek. Inak povedané, pokiaľ menšiny nedosiahnu rovnakú sociálne-kultúrnu stratifikáciu ako väčšinová spoločnosť, sú ňou utláčané.
Extrémne pravicová tvár sa prejavuje zneužitím toho, že väčšinu – nástupcov a dedičov európského marxistického proletariátu dostali neomarxisti do pozície utlačovateľov a vykorisťovateľov menšín – nového neomarxistického proletariátu. Preto presadzovanie neliberálnej agendy finančnou oligarchiou – globalizmu nič nebrání. Ten, kto sa pokúsi hájiť záujmy väčšín, riskuje označenie rasista, xenofób, či extrémista.”
Podľa Fendeka patria k neomarxistom všetky hlavné politické strany a to najmä socialisti, zelení a kresťanskí demokrati. Platí to hlavne pre staré členské krajiny EÚ. Tieto strany „začali hájiť iba záujmy neeurópskych imigrantov a umelo vytvorených neštandadtných menším ako LGBT, pretože to bolo vo výsostnom záujme finančnej oligarchie-globalistov“, končí rozhovor Pavel Fendek.
Katarína Hanzlíková