Avšak napriek tomu, že R. Kadyrov nie je žiadny humanista, ten obraz, ktorý o ňom a o Čečensku vytvárajú tzv. mienkotvorné médiá na Západe, je veľmi nepresný. Klan Kadyrovovcov napriek nevyberaným metódam dokázal v Čečensku nastoliť určitú stabilitu a táto stabilita je hlavným zdrojom popularity režimu, najmä pri porovnaní s vojnami na Blízkom Východe. Súčasný stav je tiež výsledkom určitého vývoja a pri popise situácie v Čečensku treba poukázať aj na fakty z oboch čečenských vojen, ktoré sa v tzv. mienkotvorných médiách tendenčne zamlčujú.

V nasledujúcom texte budem hovoriť o týchto vybraných témach:

• Etnická čista voči Rusom
• Ústavno-právny rozmer konfliktu
• Čečensko-arabský vpád do Dagestanu a druhá vojna
• Hľadanie ústavného modelu
• Následky mediálnej manipulácie

Etnická čistka voči Rusom

Keď sa v médiách diskutuje o príčinách vzniku Prvej čečenskej vojny v rokoch 1994-96, obvykle sa poukazuje na historickú zodpovednosť Ruska na Kaukaze. Ťažkú historickú zodpovednosť Ruska určite poprieť nemožno a niet pochýb, že Rusi sa na Kaukaze voči tamojším obyvateľom od 19. storočia dopustili mnohých zločinov. Neospravedlňuje ich pritom ani to, že iné národy, vrátane USA, sa voči domorodcom na svojom území správali ešte horšie.

Za veľký ruský zločin sa väčšinou považuje i zrušenie Čečensko-ingušskej autonómnej republiky v roku 1944 s následným vysťahovaním čečenského obyvateľstva do strednej Ázie. Táto akcia bola oficiálne odôvodnená spoluprácou Čečencov s nacistickým Nemeckom počas jeho invázie na Kaukaze, avšak použila neprijateľný princíp kolektívnej viny a v rámci odsunu sa udialo množstvo individuálnych zločinov. Čečensko-ingušská republika bola obnovená až v roku 1957, hoci repatriácia vyhnaných Čečencov zo strednej Ázie trvala dlhšie a skončila až za M. Gorbačova.

Nová Čečensko-ingušská republika však nebola etnicky jednotným subjektom. K novej republike boli v roku 1957 pripojené okrem čečenských a ingušských aj etnicky ruské oblasti, najmä Šelkovský a Naurský región. Do Čečenska tiež prichádzali rôzni špecialisti z ostatných oblastí ZSSR. Ocitali sa tam preto významné menšiny, najmä Rusi, ktorí tvorili asi štvrtinu obyvateľstva v okresoch, ktoré neskôr vytvorili Čečensko (podľa oficiálneho sčítania z roku 1989). Žili tam ale aj iné menej početné menšiny, napr. Arméni. Veľkú časť obyvateľstva tak tvorili nemoslimovia a to nezostalo bez následkov: po rozpade ZSSR sa Čečenci začali na miestnych menšinách mstiť.

V rokoch 1991 – 94 v Čečensku prebiehala etnická čistka voči nečečenskému obyvateľstvu, najmä Rusom. Podľa správy Ruského ministerstva pre národnostné menšiny v Čečensku 21 tisíc Rusov (bez započítania obetí vojny) a osobám ruského etnika bolo odňatých približne 100 tisíc nehnuteľností. Zvlášť veľký záujem bol o nehnuteľnosti v Groznom, kde Rusi tvorili v roku 1989 až polovicu obyvateľstva. Pokiaľ ide o počet obetí tejto etnickej čistky, prezident Putin v roku 2002 hovoril dokonca o 30 tisícoch ruských obetí. Aj niektorí Čečenci boli neskôr odsúdení ruskými súdmi za trestný čin genocídy na ruskom etniku, napr. R. Gojcajev. Môžeme sa sporiť, nakoľko je ruské hodnotenie udalostí v rokoch 1991-94 objektívne, ale masový útek Rusov z Čečenska pred rokom 1994 bol neodškriepiteľným faktom. Ruské etnikum dnes v Čečensku tvorí len asi 2% a to vrátane ľudí, ktorí prišli až po vojnách pomáhať pri obnove.

Po vypuknutí protiruských násilností v roku 1991 reagovalo ruské etnikum tým, že začalo masovo utekať z Čečenska. Snažilo sa pritom predávať aj svoje nehnuteľnosti v Groznom, ale čečenské obyvateľstvo bolo vyzývané, aby ruské nehnuteľnosti nekupovalo a jednoducho zaberalo. Čečenci svoju nenávisť k Rusom dávali otvorene najavo, napr. pri vstupe do Grozného dlho visel nápis “Rusi neutekajte, potrebujeme otrokov a prostitútky!“. Aj mimo Grozného prichádzalo k násilnostiam. Veľa Rusov jednoducho zmizlo a pre ruské dievčatá bolo takmer nemožné vyjsť na ulicu. Nespokojní Rusi zo Šelkovského a Naurského regiónu podpísali otvorený list prezidentovi Jeľcinovi, v ktorom sa dožadovali právnej ochrany. Aj pop Zacharij z Chrámu Archanjela Michala sa sťažoval v liste patriarchovi Alexejovi II. na neznesiteľný útlak kresťanov.

Nenávisť Čečencov voči Rusom, ktorá sa prejavila počas etnickej čistky v rokoch 1991 – 94, mala určite hlboké historické korene a protiruská nenávisť sa dala pochopiť. Lenže v žiadnom prípade nebolo možné ospravedlniť zločiny proti osobám ruskej národnosti! Napriek tomu, že v roku 1944 boli na Čečencoch spáchané ťažké zločiny, ruské obyvateľstvo, ktoré žilo v Čečensku na začiatku 90-tych rokov za ne nenieslo zodpovednosť. Väčšina Rusov si udalosti z roku 1944 nemohla ani pamätať a tí, ktorí si ich pamätali, boli v roku 1944 zväčša ešte primladí, aby to celé mohli nejako ovplyvniť. Pomsta Čečencov za rok 1944 sa teda uskutočnila veľmi neadresne a na základe princípu kolektívnej viny ako etnická čistka.

Ústavno-právny rozmer konfliktu

Problém násilia proti ruskej menšine v Čečensku nemohol zostať bez odozvy ani v Moskve. Ruskí utečenci z Čečenska sa z pochopiteľných dôvodov ocitali bez prostriedkov v ostatných regiónoch Ruska a predstavovali významný sociálny problém. Iste, že v rovnakom období utekala ruská menšina aj iných častí bývalého ZSSR, ale násilie v Čečensku bolo zvlášť odpudzujúce a navyše Čečensko zostávalo stále súčasťou Ruska (na rozdiel od strednej Ázie). Problém sa tak dostal i na rokovanie federálnych ruských orgánov.

Na týchto rokovaniach sa problém ruskej menšiny v Čečensku spojil s problémom ústavného postavenia Čečenska v Ruskej federácii. Nejasnosť ústavného statusu Čečenska sa začala objavovať už po tom, čo sa v Čečensku zišiel Prvý čečenský národný zjazd v novembri 1990. Začal proces, ktorý vyvrcholil Všenárodným kongresom čečenského ľudu, ktorý vyhlásil 8. júna 1991 nezávislosť Čečenska. Vzniklo tak dvojvládie: na jednej strane stál kongres a na druhej strane predstavitelia Čečensko-ingušskej ASSR, ktorí zotrvávali na princípoch právnej kontinuity. V auguste a septembri 1991 ale ozbrojené sily kongresu na čele s bývalým sovietskym generálom Dž. Dudajevom obsadili administratívne budovy sovietskych orgánov a v miestnom Soviete zavraždili 40 poslancov. Pod týmto tlakom ostatní poslanci Sovietu rozhodli o rozpustení vlastných orgánov.

Prezident RSFSR B. Jeľcin reagoval na tieto zmeny vyhlásením výnimočného stavu v Čečensku, ale nakoniec sa rozhodol nezasiahnuť a do leta 1992 stiahol ozbrojené sily z Čečenska, aby sa konflikt ešte viac nevyhrotil. Čečensko-ingušská ASSR sa následne rozpadla na Čečensko a Ingušsko. Názory na právny status Čečenska sa však medzi Moskvou a Grozným naďalej líšili. K ďalšiemu zostreniu rozporov prišlo po prijatí čečenskej ústavy z decembra 1992, ktorá definovala Čečensko ako nezávislý a suverénny štát (čl. 1) a islam vyhlásila za štátne náboženstvo (čl. 4).

Moskva však naďalej vnímala Čečensko ako sekulárny federálny subjekt Ruska a čiastočne ho i subvencovala. B. Jeľcin sa v tom období pokúšal o dohodu so všetkými subjektami RF a okrem Čečenska sa nakoniec dokázal s ostatnými aj dohodnúť, hoci najmä s Tatarstanom prebiehali veľmi ťažké rokovania. B. Jeľcin priznal republikám RF značný rozsah suverénnych práv, ale územná integrita Ruska musela zostať zachovaná.

Celovo možno konštatovať, že rozpad ZSSR v decembri 1991 znamenal pre Moskvu zásadnú výzvu, ako sa vysporiadať s problémami menšín. Po roku 1991 totiž zostalo v RF vyše 20 miliónov príslušníkov národnostných menšín, ale mimo Ruska v nových štátoch zostal podobný počet etnických Rusov. Bolo jasné, že nie každý obyvateľ bývalého ZSSR mohol žiť vo vlastnom národnom štáte a preto Moskva prijala úzus, že bude uznávať hranice bývalých 15 sovietskych republík, no ďalšie delenie už uznávať nebude.

Napriek tomu, že sa Moskva vplyvu v susedných štátoch nevzdala, neuznávala ani samostatné Abcházsko, ani J. Osetsko, ani Podnestersko. Tento ruský postoj trval až do februára 2008, keď Západ začal nezávislosťou Kosova jednostranne prekresľovať hranice v Európe. Od roku 2008 teda aj Moskva zmenila prístup a začala tiež jednostranne uznávať tie zmeny hraníc v Európe, ktoré boli pre ňu výhodné. V roku 1994 však ešte princíp nemeniteľnosti hraníc bývalých sovietskych republík pre Moskvu platil a preto neumožnila získať nezávislosť žiadnemu zo subjektov, vytvárajúcich Ruskú federáciu. Ani Čečensku nie…

Spory s Grozným o ústavné práva ruskej menšiny a ústavný status republiky sa nakoniec rozhodol prezident B. Jeľcin vyriešiť vojenskou silou v decembri 1994. Vojenská akcia však bola vykonaná zle, ukázala sa nedostatočná organizácia a pripravenosť Jeľcinových armád. V podmienkach partizánskej vojny, ktorú vykonávali čečenské jednotky, sa začala vojna predlžovať a konflikt sa vyvíjal úplne inak než si B. Jeľcin predstavoval. Ruské vojenské jednotky si nevedeli poradiť s partizánskou taktikou Dž. Dudajeva, dopustili sa mnohých zločinov a nakoniec Prvú čečenskú vojnu (1994-96) vyhrať nedokázali. Konflikt bol zakončený Chasavjurtskou dohodou z 31. augusta 1996.

Chasavjurtská dohoda o prímerí stanovovala zakončenie bojových akcií, úplný odchod ruských vojsk z Čečenska a hľadanie dohody o právnom statuse Čečenska odkladala do budúcnosti. Celkovo, za svoj postup v Prvej čečenskej vojne si Moskva zaslúži mnoho kritiky, od prípadov vojnových zločinov až po spôsob vedenia vojny. Tieto témy boli mnohokrát popísané aj v našich médiách.

Čečensko-arabský vpád do Dagestanu a druhá vojna

Jednou z najčastejších neprávd, ktorá sa v západných médiách šíria, je tvrdenie, že druhú vojnu v Čečensku vyvolali výbuchy obytných domov v Bujnaksku, Moskve a Volgodonsku v septembri 1999. Faktom je to, že Druhá čečenská vojna začala dávno pred výbuchmi, už v noci zo 6. na 7. augusta 1999 a to masívnou inváziou ozbrojených skupín z územia Čečenska do ruského Dagestanu. Výbuchy obytných domov v ruských mestách začali až o mesiac neskôr (september 1999).

Možno sa oprávnene pýtať, čo Čečencov viedlo k invázii do susedných regiónov. Veď rokoch 1996 – 1999 si v Čečensku predsa vládli predstavitelia “Ičkerie” na čele so Z. Jandarbijevom s A. Maschadovom sami. Lenže práve mierové pomery čečenských vládcov najviac diskreditovali. Ľudia okolo “prezidenta” A. Maschadova sa vyznali v tom, ako viesť partizánsku vojnu, nevedeli však riadiť ani verejné inštitúcie ani ekonomiku. Recept na oživenie ekonomiky nenašiel počas svojho výkonu funkcie “premiéra” Ičkerie ani známy terorista Š. Basajev. Podobne ani drakonické inštitúty islamského práva k zlepšeniu situácie v krajine neviedli. Tak začala vzrastať nespokojnosť s vládou, popularita vojnových “hrdinov” klesala a keby to tak išlo ďalej, nespokojní obyvatelia by ich možno odstránili i sami.

Najlepšia možnosť ako odvrátiť nespokojnosť čečenského obyvateľstva od “vlády”, spočívala vo vyvolaní ďalšieho vojnového konfliktu. Zrejme i preto sa už v apríli 1998 v Groznom uskutočnil so súhlasom čečenských úradov “Kongres ľudu Ičkerie a Dagestanu“. Príslušníci organizácie otvorene plánovali rozšíriť čečenské pomery do susedných regiónov, najmä do ruského Dagestanu. Kongres intenzívne pracoval na svojich cieľoch a mnohí Čečenci začali v priebehu roku 1999 do Dagestanu prenikať, aby tam pripravili podmienky pre inváziu. Zásadná udalosť nastala v noci zo 6. na 7. augusta 1999. Vtedy bývalý premiér Ičkerie, stále vo funkcii čečenského generála, Š. Basajev v spolupráci s vodcom arabských fundamentalistov Chattábom uskutočnili z územia Čečenska masívny útok na susedný ruský Dagestan.

Závažným faktom bolo, že invázia sa uskutočnila práve z územia Čečenska a agresori odtiaľ dostávali i podporu. A. Maschadov, ktorý sa sám považoval za prezidenta suverénneho štátu, mal vtedy zabrániť, aby sa z jeho územia uskutočnili vojenské akcie voči susednému Dagestanu. Na akcii sa síce osobne nezúčastnil, ako skúsený vojenský veliteľ ale určite vedel, čo znamenali masívne prípravy ozbrojených skupín na území Čečenska a nič proti nim neurobil. Preto musel počítať s odvetnou reakciou Moskvy. A. Maschadov zrejme čakal, ako celá invázia dopadne a chcel ju podporiť iba v prípade úspechu. Čečenské orgány sa preto k celej akcii vyjadrili až 13. augusta 1999, keď sa už neúspech invázie jasne črtal: generálny predstaviteľ Ičkerie v Rusku M. Bačagajev vyhlásil, že situácia v Dagestane je vnútornou vecou Ruska. To však bolo úplne nedostatočné, nakoľko invázne jednotky dostávali z územia Čečenska naďalej podporu.

Z vojenského hľadiska čečenské invázne jednotky obsadili v priebehu niekoľkých dní po invázií viacero obcí v Dagestane, nestretli sa však s porozumením miestneho obyvateľstva. Dagestan je multietnický región a väčšina tamojších etník nemá Čečencov  v láske. Preto sa miestne obyvateľstvo nepridalo na stranu inváznych síl, vojenská invázia zlyhala a po porážke sa ustupujúce jednotky stiahli na územie Čečenska. Tam za nimi vtrhla ruská armáda. Aktívna fáza vojny pokračovala na území Čečenska v rokoch 1999 a 2000, oficiálne však bola “protiteroristická operácia” skončená až 16. apríla 2009.

Hľadanie ústavného modelu

V priebehu 90-tych rokov sa na Kaukaze ukázalo, že neexistuje optimálne riešenie tamojších problémov. Najlepšie možné riešenie dlho hľadal aj V. Putin: nakoniec sa v Čečensku rozhodol uplatniť politiku “cukru a biča”. Bezohľadne vojensky porazil tie politické sily, ktoré trvali na samostatnosti Čečenska a naopak, pokúsil sa nájsť dohodu s tou časťou čečenskej spoločnosti, ktorá bola ochotná hľadať kompromis.

Ochotu ku kompromisu prejavila najmä skupina ľudí okolo vplyvného klanu Kadyrovovcov. A hoci táto skupina bojovala v prvej vojne proti Rusom, bola ochotná uzavrieť s V. Putinom dohodu. Skupina dostala od Moskvy voľnú ruku vo vnútornej politike Čečenska, ale formálne musela uznať územnú integritu Ruska. Z tejto skupiny pochádzali aj všetci traja prezidenti povojnového Čečenska: A. Kadyrov (do 2004), A. Alchanov (2004 – 2007) i R. Kadyrov (od 2007). Iste, že nie všetci Čečenci sa s touto politikou zmierili a mnohí nástup novej moci prijímali s nedôverou, ale existovali aj tí, ktorí kompromis s Moskvou podporovali.

Aby podporil zástancov kompromisu s Ruskom, V. Putin naštartoval veľkorysú hospodársku obnovu Čečenska. Obnova zničenej krajiny sa do veľkej miery podarila. V. Putin si uvedomil, že čečenské obyvateľstvo sa najlepšie zmieri s Moskvou vtedy, keď sa táto nadvláda prejaví hospodárskym rastom. Skutočne, dnes sa v Groznom veľmi rozvinula masívna výstavba a napr. futbalový štadión v Groznom môže Čečencom závidieť celé Slovensko. Za futbalový klub Terek Groznyj už dokonca hrali aj Slováci (Zabavník).

Ekonomický rozmach a náboženské uvoľnenie dokonca priniesli do Čečenska aj veľmi netradičné aktivity, napr. súťaž Miss Čečensko, čo je na Kaukaze ozaj veľká inovácia. A hoci sa v posledných rokoch znovu ozýva volanie po “islamských hodnotách”, zavádzať podobný trestný zákonník ako v roku 1996 nemožno. Najmä preto, lebo tu platia ruská a čečenská ústava. Najjasnejším dôkazom zmeny vzťahu k islamizmu v Čečensku je ústavná regulácia náboženstva. V ústave Čečenskej republiky z roku 2003, ktorá dodnes platí, sa v čl. 11 ods. 1 uvádza: „Čečenská republika je sekulárny štát. Žiadne náboženstvo nesmie byť ustanovené ako štátne alebo povinné.“ V ods. 2 sa dokonca hovorí o rovnosti všetkých náboženských združení pred zákonom.

Čečenská ústava bola formálnym vyjadrením kompromisu s Moskvou a bola prijatá čečenským referendom z roku 2003. V schválenej ústava sa určil právny status Čečenskej republiky. Tá sa definuje ako “demokratický a právny štát, včlenený do Ruskej federácie“. A hoci Západ veľmi prezieravo hľadí na čečenské inštitúcie, z Moskvy podporovaný hospodársky rozmach presvedčil mnohých obyvateľov Čečenska, že hospodárska stabilita je dôležitejšia než nezávislosť. Pri voľbe medzi návratom situácie do rokov 1996-99 a súčasným stavom je voľba väčšiny Čečencov jasná.

Viem, že ani v súčasnom Čečensku sa nepodarilo nastoliť všetky ústavné inštitúty, ale nová právna úprava zakazuje vytváranie islamistických zákonov, aké vznikali za Dž. Dudajeva či A. Maschadova. V dnešnom Čečensku nemožno prijať trestný zákonník, ktorý prijali predstavitelia Ičkerie v roku 1996 a ktorý bol svojou krutosťou porovnateľný aj s trestným právom Daešu.

Následky mediálnej manipulácie

Nielen trestný zákonník, ale aj mnohé ďalšie zákony separatistickej Ičkerie boli v príkrom rozpore s medzinárodnými dohovormi o ľudských právach. Napriek islamskému fundamentalizmu v čečenských zákonoch v 90-tych rokoch však tzv. mienkotvorné médiá na Západe neustále označovali A. Maschadova a spol. za „umiernených“. Niektoré médiá išli vo svojom odpore voči R. Kadyrovovi dokonca ešte ďalej a démonizovali každého, kto sa s R. Kadyrovom stretol. Napr. za komerčné nepolitické vystúpenie na oslave Kadyrovových narodenín útočili na baletný súbor nemeckej verejno-právnej televízie MDR. I keď podobné komerčné vystúpenia umelcov pre absolutistov zo štátov arabského polostrova sa nekritizujú…

Zločiny ruských vojsk či jednotiek Kadyrova v čečenských vojnách boli určite vážne, avšak snaha viacerých médií o jednostranný popis situácie v Čečensku mala negatívne dôsledky. V USA boli mnohí prekvapení, keď teroristické útoky pri maratóne v Bostone spáchali práve Čečenci. Na Blízkom Východe zase Čečenci dodnes tvoria dôležitú súčasť ozbrojených síl hnutia ISIL a Čečenec Omar al-Šišáni (Omar Čečenský) bol asi najúspešnejší poľný veliteľ jednotiek ISIL. Pri vyváženejšom informovaní o islamských fundamentalistoch v Čečensku by sa zrejme dalo predísť niektorým z uvedených rizík.

Branislav Fábry