Amnesty je dnes obvinená z nekorektného pohľadu, keď „obvinila obeť“ a z toho, že je „užitočným idiotom“ ruského prezidenta Vladimira Putina. To všetko preto, lebo vydala vyhlásenie, v ktorom kritizuje postup ukrajinských ozbrojených síl v čase, keď sa táto Západom podporovaná demokracia bráni ruskej invázii. Je však nesprávne vyčítať Amnesty, že kritizuje Ukrajinu.

Aby bolo jasné, Amnesty neúnavne kritizuje agresívnu vojnu Moskvy voči svojmu susedovi, dokumentuje útoky na civilné štvrte, zhromažďuje dôkazy o vojnových zločinoch, mučení a zmiznutiach a odsudzuje blokovanie humanitárnej pomoci civilistom vo vojnovej zóne. Ich hodnotenia podnietili ruské úrady, aby v apríli zatvorili moskovskú kanceláriu tejto skupiny spolu s kanceláriami ďalších medzinárodných mimovládnych organizácií – všetky boli označené za „zahraničných agentov“.

Napriek tomu jediná správa kritizujúca ukrajinské ozbrojené sily za ohrozovanie životov civilistov spôsobom ich pôsobenia v niektorých obytných oblastiach vyvolala búrku ukrajinského a západného rozhorčenia, čo prinútilo vedúcu kyjevskej pobočky Amnesty Oksanu Pokalčukovú, ako aj spoluzakladateľa švédskej divízie Amnesty International, aby odstúpili.

Pokalčuková uviedla, že jej miestny tím nebol riadne konzultovaný v súvislosti so správou, ktorá neúmyselne „vyznela ako podpora ruských naratívov“ a nezohľadnila celý kontext krajiny, ktorá je rozvrátená útočníkmi. „V snahe chrániť civilistov sa tento výskum namiesto toho stal nástrojom ruskej propagandy,“ dodala, pričom je smutné, že pod tlakom Západných médií a politikov Amnesty Internacionl začala ustupovať zo svojich pozícii.

Západní kritici tiež pripomenuli, že Amnesty minulý rok odobrala nálepku „väzňa svedomia“ Putinovmu najvýraznejšiemu vnútropolitickému oponentovi Alexejovi Navaľnému pre jeho xenofóbne výroky spred viac ako desiatich rokov, aby následne po protestoch tento status obnovila, čo tiež nevyznieva, ako principiálny postoj organizácie.

Niektorí v tom vidia vzorec proruskej alebo protizápadnej zaujatosti.

Ako však ukazuje aj zbežný pohľad na publikácie Amnesty o Rusku, je to nezmysel. Každá renomovaná ľudskoprávna organizácia musí uplatňovať jednotné štandardy na všetky strany konfliktu bez toho, aby zatvárala oči pred správaním „našej strany“, čo síce teraz AI urobilo, no takmer okamžite aj sa aj od svojich tvrdení dištancovalo.

Občania Západu s radosťou zapália sviečku Amnesty na podporu väzňov svedomia v Mjanmarsku, Iráne alebo na Kube. Skupina však bola kritizovaná za kritiku Spojených štátov za to, že po útokoch z 11. septembra 2001 podozrivých z terorizmu zadržiavali na neurčitý čas bez súdneho procesu v zálive Guantánamo na Kube, a rovnako za to, že Izrael prirovnal zaobchádzanie s Palestínčanmi na Západnom brehu a v pásme Gazy k apartheidu.

Amnesty v snahe použiť objektívne etické meradlo čelí rovnakým morálnym dilemám ako renomované medzinárodné spravodajské médiá.

Správa Amnesty je možno politicky nepohodlná pre ukrajinskú vládu a jej spojencov na Západe, ale to neznamená, že je nesprávna alebo nepresná. Žiadna krajina, dokonca ani tá, ktorá je pod brutálnym útokom tyranského suseda, nie je bezúhonná.

Organizácia uvádza, že jej výskumníci zdokumentovali viacero prípadov, keď sa ukrajinské sily zložili v školách a nemocniciach a podnikali útoky z obývaných štvrtí, čím priťahovali ruskú paľbu ohrozujúcu životy civilistov.

Dospelou reakciou na takúto kritiku by bolo brať zistenia vážne a pracovať na zlepšení armádnych postupov a ochrany civilistov – nie strieľať na poštára.

Prezident Volodymyr Zelenskyj by urobil lepšie, keby uznal, že aj jeho hrdinskí obrancovia sú schopní urobiť chybu, a vzal si správu k srdcu, namiesto toho, aby obviňoval Amnesty, že „udeľuje amnestiu teroristickému štátu a prenáša zodpovednosť z agresora na obeť“.

Povzbudzujúce sú náznaky, že Kyjev sa teraz viac snaží presvedčiť civilistov, aby opustili bojové zóny pred začatím vojenských operácií – najmä v Chersonskej oblasti, kde opakovane verejne vyzval občanov, aby opustili pred pravdepodobnou ukrajinskou protiofenzívou, oblasť.

Je tiež dôležité si uvedomiť, že Amnesty International sa nevyhýba ani kritike. Správa z roku 2019, ktorú si nechala vypracovať po tom, ako dvaja zamestnanci spáchali samovraždu, zistila, že v organizácii panuje toxická pracovná kultúra šikanovania, verejného ponižovania a diskriminácie. A v reakcii na tieto zistenia Amnesty zaviedla sériu vnútorných reforiem a decentralizovala svoju organizáciu, čím znížila právomoci svojho medzinárodného sekretariátu so sídlom v Londýne.

Ukrajina by mala na kritiku Amnesty reagovať v podobnom duchu. A jej západní podporovatelia by mali chcieť zabezpečiť, aby sa miliardy peňazí daňových poplatníkov, ktoré sa na Ukrajinu nalievajú na podporu jej sebaobrany a udržanie jej finančnej stability, vynakladali správne.

Udržanie verejnej podpory pre boj Ukrajiny si vyžaduje konštruktívnu reakciu na kritiku renomovaných organizácií na ochranu ľudských práv, a nie snahu umlčať ich alebo zdiskreditovať ich zistenia.