Môj profil 
Predplatné
Slovensko 10. marca (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Detstvo je ako rozprávka. Plné fantázie a dobrodružstva. Ako deti sme sa hrávali s kamarátmi rôzne hry, pre ktoré sme dokázali vytvoriť svet existujúci len pre nás, svet, v ktorom sa dokázali pohybovať len tí, čo ho vytvorili a nikto iný ho nedokázal pochopiť, ak sa nestal jeho súčasťou. Bol to svet, do ktorého sa dalo uniknúť z toho reálneho, pobudnúť tam nejaký čas a potom sa vrátiť – a ako deťom nám to nerobilo žiadny problém.
Myslím, že taký kus svojho sveta si nesie životom každý človek. Je to akési virtuálne miesto, kam unikáme, keď na nás dolieha únava zo sveta reálneho. V myšlienkach sa dokážeme vzdialiť na svoj ostrovček, obklopený morom, alebo do chalúpky v hlbokom lese. Dokážeme tam prežiť nejaký čas, oddychovať, venovať sa vysnenej činnosti a potom sa jednoducho vrátiť späť, do reality. Ale zdá sa, že nemáme až toľko fantázie, ako v detstve a schopnosť pohybovať sa medzi viacerými svetmi bez toho, aby to bol problém. Pretože ak trávime príliš veľa času „mimo“, chýbame v realite…
V detstve vznikajú sny, ktoré človeka sprevádzajú často až do dospelosti. Sny, ktoré nás k niečomu vedú, formujú a posúvajú vpred. Aj vo svojom sne dokážeme stráviť veľa času, dotvárať ho a ísť za ním. Cez mnohé prekážky, križovatky, odbočky… Podstatné je, aby sme si zachovali svoju tvár, aby sme zostávali tým človekom, akým sme boli na začiatku svojho sna. Pretože mnohé okolnosti v živote môžu zmeniť našu tvár. Počiatočný dobrý úmysel ľahko vyústi do vážneho problému a splnený sen už nie je snom, ale tvrdou skutočnosťou. Záleží na tom, aké prostriedky zvolíme.
Niekedy sa necháme zlákať vidinou, ktorá sa zdá byť skratkou k naplneniu nášho sna. Kto chodieva na túry do hôr, možno má podobnú skúsenosť. Vie, že serpentínami sa pomaly dostane na vrchol, ale odrazu nájde chodník, ktorý vedie prudko priamo nahor. Vykročí naň, chvíľku to ide ľahko, ešte má dosť síl, ale príde úsek, kde je chodník vyšmýkaný a vráti ho niekoľko metrov naspäť. Po krátkom oddychu sa opäť snaží prekonať ho, ale znovu sa šmykne naspäť a postupne stráca sily aj čas. Kým sa to podarí, je už dosť vyčerpaný. Pokračuje čoraz pomalšie, s nútenými prestávkami, cez ďalšie úseky, ktoré ho brzdia v napredovaní. Možno si aj zaspomína na pôvodný chodník, ale je už príliš neskoro sa vrátiť…
Keď počúvam, kam vo svojom živote dokážu ľudia zájsť, rozmýšľam, aké sny si niesli z detstva, ako ho prežili a akými deťmi boli. Uvažujem o tom, kam sa z človeka vytratí nevinnosť a úprimnosť. Kde je to miesto, kde strácajú svoju tvár a zvolia si „skratku“.
Nemali by sme zabúdať na dieťa, ktorým sme kedysi boli, na svet plný fantázie a dobrodružstva, ale ani na nevinnosť a úprimnosť, ktoré nám vtedy boli vlastné. Naša tvár odzrkadlí všetko, čomu venujeme svoj život. Tak akú si ju zachováme?
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno
.jpg)
