Bratislava 9. decembra 2017 (HSP/Foto:HSP)

V nasledujúcich štyroch častiach vám priblížime príčiny vzniku vojnu v Sýrii, jej priebeh a perspektívy vývoja po jej skončení očami politika a prekladateľa sýrskeho pôvodu Jalala Suleimana.

Ing. Jalal Suleiman, PhD. sa narodil v roku 1965 v Sýrii v kresťanskej komunite. Na Slovensku žije od roku 1985. Je absolvent Strojníckej fakulty Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Je orientalistom, súdnym prekladateľom a tlmočníkom. Je tiež autorom publikácie Slovensko-arabská konverzácia.

Po takmer siedmych rokov od začiatku Sýrskej vojny je správny čas  rekapitulovať a analyzovať to, čo sa stalo, čo sa deje a čo sa môže udiať. Dnes síce ešte vojna neskončila, ale jej koniec je už na dosah. Kto sú tí, ktorí to všetko začali, prečo a s akým zámerom? Kto je pravdepodobný  víťaz a kto je porazený? Pokúsim sa o to prostredníctvom tohto portálu, nezdráhajúceho sa priblížiť  k sledovaniu geopolitickej situácie v oblasti Blízkeho východu a Severnej Afriky.

Časť I. pozadie a predohra takzvanej arabskej jari

Aby sme hlbšie pochopili súvislosti, je nevyhnutné sa späť vrátiť k poslednému veľkému geopolitickému zlomu, ktorý sa stal v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Odvtedy sa politická mapa vplyvu a ekonomického užívania zmenila na nepoznanie. Tu nastal čas počatia semienok nestability v ťažko skúšanom regióne na Blízkom východe a v Severnej Afrike. Teda násilie, utrpenie a vojna na Blízkom východe a v Severnej Afrike sú výsledkom stretu navzájom negujúcich sa troch veľkých a ambicióznych vízií:

Prvá sa dá nazvať transatlantická neokoloniálna vízia. Tempo presadzovania tejto vízie  záviselo od intenzity celosvetovej hospodárskej krízy, záujmov globalizovaného kapitalizmu a žalostného stavu, v ktorom sa nachádzajú medzinárodne inštitúcie. Vedúcou silou tejto vízie sú USA a jej súčasťou sú aj štáty EÚ, najmä tie, so zločinnou koloniálnou minulosťou v  spojení so sionistickým izraelským štátom.

Do sveta unikla mapa rôznych alternatív rozdrobenia regiónu na etnickej a náboženskej báze s dôrazom na rozdelenie sfér vplyvu nad zásobami plynu a plynovodov. Verejnosti je známy v tomto smere takzvaný projekt Nový Blízky východ, na území ktorého vznikne dvojnásobný počet štátov závislých na kontrole západných krajín, čo je stavom, reflektujúcim súčasnosť. Dosiaľ aktéri tohto projektu vnášali a podporovali spory medzi krajiny na Blízkom východe, ako aj medzi vlády týchto krajín. Dnes je snaha posunúť spor do inej dimenzie – vyhrotiť situáciu medzi jednotlivými spoločenskými skupinami, akými sú napr. šíti a sunniti!

Druhá vízia je národno-oslobodzovacieho charakteru. Tá je v protiklade s neokoloniálnou transatlantickou víziou. Jej cieľom je oslobodenie okupovaného územia a odvrátenie hrozby novej vlny kolonializmu. Aktéri tejto vízie úspešne rozvíjali svoj dosah za spolupráce krajín bývalého východného bloku pomocou výdatnej technickej a rozvojovej stránky, prebiehajúcej v rámci globalizácie socialistického spôsobu výroby. Vedúcou silou tejto vízie je dnes Sýria, Alžírsko, Irak po odchode Američanov s nevídanou podporou Iránu a Ruska s otvorenou sympatiou krajín BRICS-u a mnohých vlád v Latinskej Amerike. Súčasťou týchto síl je najmä národné hnutie odporu v Libanone, ako i organizácie na palestínskych okupovaných územiach.

Tretia vízia má náboženský charakter. Ten nabral na sile po tom, ako sa v kľúčových krajinách regiónu dostali k moci strany so silným religióznym programom, ako napríklad Strana rozvoja a spravodlivosti v Turecku, Neowahabizmu v Saudskej Arábii a Moslimské bratstvo v Líbyi,  donedávna i v Egypte a Tunisku.

Tieto tri  vízie sú všeobecne vo vzájomnom protiklade, ale treba povedať, že záujmy aktérov jednotlivých projektov niekedy kolidujú.

Kolonializmus je späť a hospodárska kríza je jeho hnacím motorom!

Takzvanú Arabskú jar v Tunisku a v Egypte sprevádzal pozitívny politický vplyv vo vzťahu k Sýrii a sýrskemu táboru odporu. Krajiny, dlhodobo vyhýbajúce sa izraelsko-arabskému konfliktu vďaka ich mierovým zmluvám s Izraelom, začali meniť svoj postoj. Dovtedy prozápadný Libanon začal meniť svoj postoj v prospech Sýrie. Americké vojenské velenie bolo pod tlakom okolností nútené prijať holý fakt zlyhania v Iraku a koncom roku 2010 takmer do jedného muža opustili jeho územie.

Zlomový moment v priebehu revolty v niektorých arabských krajinách nastal v čase, keď sa imperialistické mocnosti rozhodli zasahovať do priebehu tohto odporu a udržať si svoj vplyv v regióne. Západ, oslabený ekonomickou a hospodárskou krízou sa nemohol len tak nečinne prizerať súčasnému dianiu. Dôvod je ohromujúci. Jeho spojenci v arabskom svete, ktorých nazýval “umiernení” strácajú na sile a jeho odporcovia pomenovaní ako “radikálni darebáci” posilňujú.

Ochranu obyvateľstva vystriedalo poverenie s mandátom

Zneužitie medzinárodných inštitúcií imperialistickými silami odvolávajúcimi sa na doteraz medzinárodne neuznaný koncept „povinnosti chrániť“ (v medzinárodnom spoločenstve známy pod názvom „responsibility to protect“) nie je v ich správaní žiadnou novinkou.  Ide tu o obdobný prístup ku kolonializmu ako v minulom storočí, keď na základe Sykes-Picotovej dohody z roku 1916 bola zneužitá novo vzniknutá “Organizácia  Spoločnosti národov”, založená v roku 1919. Toto zneužitie, ktoré malo, a aj dnes má za cieľ poslúžiť ich záujmom, je nemorálny a nelegitímny akt. Je to pravou skúškou medzinárodného práva a medzinárodnému systému ako celku.  Dnešný bič s názvom “povinnosť chrániť” je aj z pohľadu medzinárodného práva odmietnutý, nakoľko stále platí štatút suverenity. Je zrejmé, že medzinárodné spoločenstvo (imperialistické veľmoci) v rámci globalizácie výrobných cyklov priam potrebuje potlačiť princíp suverenity a tunelovať ho novým princípom ochrany civilného obyvateľstva za účelom ochrany svojich ekonomických záujmov, za ktorými sa schovávajú záujmy ešte užšej skupiny nadnárodných spoločností.

Povinnosť chrániť sa objavila v dokumente pripravenom v roku 2001 Medzinárodnou komisiou pre intervenciu a suverenitu.  Právom sa musíme pýtať, kde bol Západ a medzinárodne spoločenstvo počas rôznych prípadov ľudského utrpenia? Prečo práve tento “morálny” Západ nevystupoval na ochranu civilného obyvateľstva pri genocíde vo Rwande, kde v priebehu 100 dní bolo vyvraždených viac ako 800.000 obyvateľov pred očami civilizovaného sveta? Kde bol morálny kódex ochrany civilného obyvateľstva   počas bombardovania Libanonu v roku 2006, pásma Gazy v roku 2009 a genocídnom vyčíňaní Izraela na bezbrannom arabskom obyvateľstve? Súbežne s protestom obyvateľstva Líbye bola opozícia v Bahrajne bez mihnutia oka a bez protestov civilizovaného sveta krvavo potlačená a priamo na hlavnom námestí v Manáme cielene vyvraždená armádami krajín Perzského zálivu. Pripomínam, že v týchto krajinách, Západom považovaných za demokratické a slobodné, sú totálne monarchistické zriadenia s absenciou minimálneho prejavu demokracie. V Saudskej Arábii je parlament len snom, rovnako ako je tam snom žien mať možnosť získať vodičský preukaz na riadenie motorového vozidla.

Delenie vplyvu na Strednom východe dnes prebieha iným, nebezpečnejším spôsobom. Teda právom môžeme povedať, že ide o novú Sykes – Picotovú dohodu. Doteraz veľmoci vnášali a podporovali spory navzájom medzi krajiny na Blízkom východe, ako aj medzi vládami týchto krajín. Počas arabskej jari sa začala snaha posunúť spor do inej dimenzie, a to medzi jednotlivé spoločenské skupiny, akými sú napr. šíti a sunniti!