Podľa neho je cieľom posilnenie štátu ako stredoeurópskej veľmoci a budovanie predstavy o RF ako o pretrvávajúcej „hrozbe“. Uvedené slová Dudu zazneli po jeho rokovaní s generálnym tajomníkom NATO. Svoj cieľ odôvodnil „posilnením ruských síl v blízkosti západných hraníc Ruskej federácie, predovšetkým v blízkosti Ukrajiny“.

V tejto súvislosti navrhol, aby sa začalo uvažovať o rozmiestnení dodatočných vojenských jednotiek v oblasti „východného krídla“. Skutky zodpovedajú sľubom: vo štvrtok Duda schválil prítomnosť britských a estónskych vojakov pri hraniciach s Bieloruskom s cieľom posilniť národnú armádu.

Kroky Poľska k svojmu spojencovi

Poľský prezident Andrzej Duda vo štvrtok (25. 11.) navrhol, aby NATO zvýšilo bojovú pohotovosť svojich síl v strednej Európe. Podľa jeho názoru by sa malo posilniť strategické pozorovanie, letecké hliadky a zhromažďovanie spravodajských informácii pozdĺž východného krídla aliancie. Sú jeho obavy opodstatnené?

František Škvrnda: Politika Varšavy je dlhodobo orientovaná príliš jednostranne – proamericky a „pronatovsky“. Poľsko v koalícii ochotných sa zúčastnilo brutálneho útoku na základe vykonštruovaných obvinení na Irak v marci 2003. V tomto storočí sa prejavujú silné nacionalistické tendencie, ktoré presadzuje strana Právo a spravodlivosť. Strana bola založená na jar 2001 a už v parlamentných voľbách v septembri 2001 sa dostala do Sejmu, kde je odvtedy stále zastúpená.

Vo voľbách v októbri 2015 a októbri 2019 získala nadpolovičnú väčšinu kresiel v Sejme. V prezidentských voľbách zvíťazili kandidáti strany Lech Kaczyński (v druhom kole v októbri 2005) a Andrzej Duda (v druhom kole v máji 2015 a znovu v druhom kole v júli 2020). L. Kaczyński tragicky zahynul pri leteckej havárii pri Smolensku v Rusku v apríli 2010. Havária sa odvtedy viackrát stala dôvodom pre rôzne konšpiračné teórie, pri ktorých je za ňu z nezmyselných dôvodov obviňované Rusko.

Rusofóbia v Poľsku podobne ako na Západe zosilnela po pripojení Krymu k Rusku po referende v marci 2014. Poľsko sa s pobaltskými republikami stalo priekopníkom v šírení mýtu o ruskej hrozbe. Volá pri tom na pomoc USA i NATO, pričom táto hrozba sa opiera len o vymyslené a sfalšované argumenty.

Proamerické lokajstvo Poľska má viaceré podoby. Pri návšteve vo Washingtone v septembri 2018 A. Duda ponúkol D. Trumpovi 2 miliardy dolárov za vybudovanie základne USA v Poľsku s názvom Fort Trump. Základňa sa nepostavila, ale prítomnosť vojsk USA v Poľsku sa zvyšuje. Poľsko prejavilo záujem rozmiestniť na svojom území vojská, ktoré chcel prezident USA D. Trump v roku 2019 stiahnuť z Nemecka za trest, že má nízke vojenské výdavky.

Poľsko patrí k postsocialistickým štátom, ktoré vydávajú najviac na zbrojenie. Podľa údajov v databáze SIPRI v roku 2018 a 2019 to bolo 2,0 % HDP a v roku 2020 to stúplo až na 2,2 %, čo predstavovalo vyše 13 miliárd dolárov. Momentálne je tam viac ako 5 500 vojakov USA, ktorí sú vyňatí spod poľskej jurisdikcie. Ide o 9 základní USA a 5 ďalších, ktoré patria NATO.

Niektoré kruhy v Poľsku majú záujem aj o jadrové zbrane. Kontroverzný prvý postkomunistický prezident Poľska L. Walesa sa pre médiá v septembri 2014 vyjadril, že si želá, aby Poľsko pre hrozby z Ruska disponovalo jadrovými zbraňami a navrhol, aby si ich niekde „vypožičalo“. Spomenieme aj starý príbeh z 15. júla 2009, keď bývalí (poniektorí už aj zabudnutí) politici (o. i. štyria z Poľska a dvaja zo Slovenska) zverejnili na webovej stránke Wyborcza.pl Otvorený list Obamovej administratíve zo strednej a východnej Európy, ktorého leitmotív znel „nenechávajte nás napospas ruským raketám“.

O poľskej amerikanofílii a rusofóbii, by sa dala napísať objemná kniha, ale na vašu otázku odpoviem stručne – obavy pána Dudu sú len nepodloženým alarmizmom a ide o snahu nadmieru sa zapojiť do veľkej iracionálnej kampane, ktorá začala po hesle J. Bidena „America is back“ (Amerika je späť). Kampaň však nič nové v medzinárodnej politike nepriniesla (ani priniesť nemôže), ale využíva sa na nové nezmyselné tvrdenia pri strašení ruskou hrozbou. Prispieva aj k šíreniu proamerického chaosu.

Spornú politiku odsudzujú aj v Poľsku

S ohľadom na súčasné vzťahy medzi Spojenými štátmi a Ruskom môžeme tvrdiť, že Poľsko v tomto prípade vystupuje ako iniciátor vyostrenia vzťahov, čo posilňuje tradičný kurz Severoatlantickej aliancie? Prečo to Varšava potrebuje?

Súhlasím s tvrdením, že Poľsko vystupuje ako iniciátor vyostrovania vzťahov s RF. NATO nezostáva nič iné ako strašiť ruskou hrozbou, ktorá sa neustále „inovuje“. Bez zdôrazňovania tejto hrozby nedokáže v Európe zdôvodniť svoju ďalšiu existenciu, ani rozširovanie. NATO preto víta aktivity akéhokoľvek charakteru, ktoré majú protiruský náboj. Vidieť to aj na výrokoch slovenských politikov najmä ministrov I. Korčoka a J. Naďa.

Poľská politika v zahraničnej a bezpečnostnej oblasti má prvky schizofrénie. Varšava velikášsky a namyslene ale bez patričného potenciálu chce dokázať, že je regionálnou veľmocou v priestore strednej a východnej Európy. Nejasný formát V-4 jej nestačí, rada by „dirigovala“ aj pobaltské republiky, ale tie sa tomu bránia. Veľkopanské maniere Poľsko prezentuje aj voči Ukrajine, s ktorou má aj rôzne spory. A Kyjev pokiaľ nedostane peniaze či aspoň zbrane (hoci aj „hrdzavé“) o poľskú „regionálno-veľmocenskú“ pomoc nestojí.

Ďalším „veľkým“ projektom, na ktorom Poľsko horlivo participuje je Iniciatíva troch morí (niekedy sa nazýva aj Baltsko-jadransko-čiernomorskou iniciatívou) – asi aj tu by chcelo ukázať svoju „regionálno-veľmocenskú“ pozíciu. Niekedy sa kriticky poukazuje na to, že Iniciatíva troch morí z poľského pohľadu v niektorých smeroch pripomína neúspešný projekt z čias po prvej svetovej vojne Intermarium (Medzimorie, poľsky Międzymorze). Malo ísť o federáciu stredoeurópskych a východoeurópskych štátov, ktorú presadzoval autoritársky poľský politik J. Piłsudski.

Samozrejme dnes sú celkom iné pomery a na iniciatíve sa podieľa 12 štátov EÚ. Jej cieľom je spolupráca v rôznych oblastiach a infraštruktúrne prepojenie území v severno-južnom smere. Na druhom samite iniciatívy v júli 2017 vo Varšave sa zúčastnil aj D. Trump. Možno doplniť, že Poľsko sa so zjavne protiruskými cieľmi snaží rozvíjať aj vzťahy s Tureckom.

Varšava uvedené aktivity nepotrebuje kvôli riešeniu svojich sociálno-ekonomických problémov, ale ide o politické velikášstvo. Je za tým aj presvedčenie niektorých poľských politických kruhov o ich spasiteľskej roli v dnešnej Európe. Poľsko sa cíti byť predurčeným na „spásu“ Európy, ale v protiklade s tým, okrem rusofóbie, prezentuje aj silný euroskepticizmus a má rôzne spory s EÚ (nebudeme ich rozoberať, aby sme obsah rozhovoru príliš nerozširovali). Iste EU možno vytýkať mnoho vecí, ale túto poľskú politiku veľmi vítajú v USA, ktoré rôznym spôsobom usilujú o oslabenie EÚ.

Nakoniec dodám, že ani v Poľsku nie je jednoznačne prijímaná jeho súčasná bezpečnostno-politická orientácia a vidí sa jej krátkozrakosť. H. Kramerová v Dzienniku politycznom 8. novembra v článku Silny sojusz polsko-amerykański trzeszczy w szwach. Czy nadal jesteśmy sojusznikami? (Silná poľsko-americká aliancia praská vo švíkoch. Sme ešte spojenci?). Poukázala na to, že J. Biden si nemyslí, že Poľsko je priateľom USA. Uviedla, že v Kongrese USA sa rokovalo dokonca o erózii demokracie v Poľsku. Pochybuje o tom, či sa strane Právo a spravodlivosť podarí „uchlácholiť“ súčasnú moc vo Washingtone nákupom nových zbraní v USA či prijímaním ďalších vojakov NATO na poľské územie. Svoj článok zakončila ostrými slovami, že žiadny americký vojak nebude zomierať za Poľsko, lebo ho nepovažujú za priateľa, ale len kolóniu Spojených štátov.

Kroky USA a Británie po odchode z EÚ

Behom ministerskej schôdzky v Rumunsku Kathleen Hicksová, námestníčka ministra obrany, prebrala s kolegami zo strednej Európy „nedávnu aktivitu Ruska v okolí Ukrajiny“. Znovu potvrdila záväzok USA voči východnému krídlu NATO a zdôraznila, že „obranné iniciatívy EU musia zostať koherentnými, vzájomne posilňujúcimi … a dostupnými pre NATO“. Podľa vášho názoru sú také uistenia určené na koordináciu politiky a sú plánované, načasované do konca roku? Alebo ide skôr o rad novo vzniknutých „úloh“, ktorým Európa čelí v podobe novej ruskej „hrozby“, vyžadujúcej si priamu účasť aliancie?

Ako som už naznačil, USA nechcú silnú a samostatnú EÚ. V ekonomickej oblasti Washington nemá dosť pák na to, aby dotlačil Brusel k podriadeniu sa. EÚ však stále aj na svoju škodu mnohými krokmi podporuje USA. Vidieť to najmä na pridávaní sa k rôznym sankciám. Samostatnú kapitolu predstavuje tlak USA na EÚ a najmä Nemecko, aby sa zabránilo uvedeniu plynovodu Severný prúd 2 do prevádzky. Aj tu sa angažuje Poľsko a pobaltské štáty ako aj Ukrajina.

Čo sa týka vojenskej (bezpečnostnej) oblasti, USA vyžadujú napriek rečiam o rovnosti členov NATO (každý člen má rovnaký hlas a rozhodnutia sa prijímajú konsenzuálne – rozumej na pokyn Washington) bezpodmienečné podriadenie sa aktivít EÚ predstavám USA. Vidieť to aj na nevôli, ktorú vyvoláva projekt EÚ PESCO (Permanent Structured Cooperation – Stále štruktúrovaná spolupráca), fungujúci od konca roku 2017. EÚ môže vyvíjať len také iniciatívy, ktoré nedublujú NATO, ani sa nesmú snažiť niekde ho nahradiť. V skutočnosti to môže byť teda len taká činnosť, ktorá posilní pôsobenie NATO (rozumej USA), alebo výnimočne také čosi, čo NATO nerobí, lebo to nepovažuje za potrebné.

Ani v prípade Ukrajiny nejde o koordináciu politiky USA a EÚ voči nej. Záväzok USA voči východnému krídlu NATO znamená, že všetky európske členské štáty paktu sa budú v bezpečnostnej oblasti podriaďovať pokynom z Washingtonu. Ak chce EÚ podporovať Ukrajinu, finančnej ani materiálnej (vojenskej) či ďalšej pomoci sa medze nekladú. Situácia vo vzťahu k Ukrajine sa v USA po nástupe J. Bidena do kresla prezidenta zmenila a jej úloha v protiruskej politike zosilnela. To isté sa očakáva aj od EÚ. A na Ukrajine sa nič nelepší. Dramaticky sa zhoršuje sociálno-ekonomická a bezpečnostná situácia a narastajú aj spory vo vedení štátu, pričom v protiruskej propagande sa to využíva na nové útoky proti Moskve.

Britské noviny The Times v stredu (24.11.) zverejnili materiál o hrozbe ruskej invázie na Ukrajinu. Nejde o prvý materiál tohoto druhu. Čo je podľa Vás cieľom autorov podobných publikácií? Tlačový tajomník ruského prezidenta Dmitrij Peskov označil publikáciu za cielenú kampaň na budovanie napätia, aby Rusko vyzeralo ako strana ohrozujúca riešenie konfliktu na Donbase. Ako by ste jeho slová okomentovali?

Veľká Británia sa po brexite ocitla v mnohých ťažkostiach. Zatiaľ to vôbec nie je krok, ktorý by prispel k zlepšeniu jej sociálno-ekonomickej situácie ani k posilneniu jej postavenia vo svete. Aktuálne tieto ťažkosti zhoršuje aj energetická kríza.

Existuje fenomén britskej (anglickej) politickej lži, na ktorý sa v Európe už viackrát v dejinách doplatilo. V tomto duchu by som kriticky posudzoval to, čo dnes uvádzajú britské médiá. Veľká Británia svoje nepriateľstvo voči Rusku preukázala tiež viackrát. Za jeden z najhorších prejavov tohto nepriateľstva možno považovať operáciu Unthinkable (Nemysliteľná), ktorú navrhol na konci druhej svetovej vojny britský predseda vlády W. Churchill s cieľom využiť vojnové vyčerpanie ZSSR a bezohľadne na neho zaútočiť…

Pre Angličanov nie je problémom vymyslieť si na Rusko čokoľvek. D. Peskov má pravdu v tom, že z britskej strany nejde o nič iné ako o cielenú kampaň. Možno doplniť aj to, že Veľká Británia vyslala do Poľska v súvislosti s migračným problémom skupinu ženistov.
No a opäť jedna z periel angloamerického uvažovania.

Generál N. Carter (do konca novembra bol náčelníkom štábu obrany, čo je špecifická britská vojenská funkcia na ministerstve obrany) v rozhovore pre The Telegraph povedal, že Rusko je väčšou hrozbou ako extrémizmus – vraj kvôli kyberútokom a jeho konaniu v súvislosti s migračným problémom na bielorusko-poľskej hranici). Hovoril však aj o potrebe viesť s Ruskom dialóg v záujme lepšieho vzájomného pochopenia. Časť odborníkov takéto výroky považuje za prejav pokračujúcej frustrácie Veľkej Británie z úpadku jej geopolitickej pozície vo svete. Podobne ako Poliaci sa cítia veľmi veľkými a ak nič nevedia urobiť, majú o to silnejšie a agresívnejšie reči.

Nevyhnutná úloha Ruska pre vývoj NATO

Tiberio Graziani, politológ a predseda think-tanku Vision & Global Trends, obvinil alianciu, že sa v očiach západných médií snaží ospravedlniť svoje snahy o rast vojenskej prítomnosti v strednej Európe. K čomu to slúži? Pokiaľ s týmto názorom súhlasíte, na akú perspektívu tento trend mieri?

Osobne aj s názorom tohto talianskeho odborníka na medzinárodné vzťahy súhlasím. Podľa mňa nie je nijaký dôvod na to, aby sa v strednej Európe zvyšoval počet vojakov ich premiestňovaním z iných štátov NATO. Aj takéto kroky možno považovať len za prejav pokračujúcej frustrácie NATO z bezpečnostno-politického vývoja.

Na NATO tiež padla hanba z nepodarenej takmer 20-ročnej vojny v Afganistane a veľa toho nenarobilo ani v misii v Iraku, odkiaľ to tiež vyzerá skôr či neskôr na odchod bez pocty. Na „dokázanie“ opodstatnenosti svojej existencie musí vyvíjať rôzne aktivity. Nepostačujú len rôzne nezmyselné výroky, ale sú potrebné aj reálne aktivity. Po cestách a železniciach Slovenska je každý týždeň napriek koronakríze niekoľko presunov cudzích vojsk (okrem vojsk zo štátov NATO to iné nemôžu byť).

V regióne strednej a východnej Európy NATO uskutočňuje mnoho cvičení. Ponecháme bokom ich vojensko-technickú a organizačnú stránku, ale spájajú sa so všelijakými bizarnými scénami, ako sú potýčky s civilistami, „nešťastné“ zranenia, havárie techniky pri presunoch a pod. Tento trend smeruje opäť len k nezmyselnému dokazovaniu o nenahraditeľnosti pôsobenia NATO. Vyvoláva to však aj mnohé odmietavé reakcie – od politickej, mediálnej a odbornej kritiky až po šírenie ironických poznámok na sociálnych sieťach.

Putin už skôr označil ďalšiu expanziu NATO na východ, plány Ukrajiny na vstup do aliancie a vyhliadky na úderné komplexy blízko samotnej ruskej strany za červenú čiaru, ktorú by Západ nemal prekročiť. Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg však nedávno prehlásil, že Rusko by sa vstupu Ukrajiny do NATO nemalo báť, lebo nemôže tento proces nijak ovplyvniť. Ako by ste okomentovali prehlásenie Stoltenberga?

O J. Stoltenbergovi len stručne. Vo funkcii generálneho tajomníka NATO zavŕšil smutný politický vývoj. Ako veľmi mladý protestoval proti vietnamskej vojne USA a podľa niektorých zdrojov bol aj za vystúpenie Nórska z NATO. V tomto storočí sa dvakrát stal predsedom nórskej vlády (spolu vyše 9 rokov). V roku 2014 bol na návrh A. Merkelovej vybraný za generálneho tajomníka NATO. Vo funkcii už presluhuje viac ako 2 roky, lebo v tomto storočí jeho predchodcovia ju vykonávali 5 rokov. Po nástupe prezidenta USA D. Trumpa prežíval v súvislosti s kritikou NATO krušné chvíle. Vtedy sa stal propagátorom zvyšovania vojenských výdavkov členských štátov, o čom hovoril stále dookola, ale príliš sa mu nedarilo. Napriek omieľaniu tejto témy mystickú hranicu 2 % HDP na vojenské výdavky mnoho štátov neplní a v najbližších rokoch ju tiež nedosiahne.

Urobím trochu zjednodušený záver, že pán Stoltenberg je vo funkcii už asi aj unavený a „vyhorený“ a najradšej opakuje staré známe a osvedčené frázy – o význame NATO ako pevnej hrádze proti veľkým a zlým hrozbám. Je iste pravdu, že o vstupe Ukrajiny do NATO môže rozhodnúť len NATO samotné. Otázka je však, či zváži následky a súvislosti takéhoto rozhodnutia. A v roku 2021 NATO napriek mohutnej mediálno-politickej podpore, nie je to, čím bolo na konci 90. rokov, keď barbarsky bombardovalo Juhosláviu a jeho prestíž neustále upadá. Pomaly ale nezadržateľne sa v rôznych podobách začínajú pochybnosti aj medzi politikmi vládnucich strán v členských štátoch o zmysle existencie NATO. Samozrejme takýto kolos, ktorý zamestnáva tisíce ľudí a napomáha ziskom ekonomicky silných subjektov sa tak ľahko nerozpadne, ale nič nie je večné.

Osobne patrím k tým, ktorí sú presvedčení, že historická úloha NATO sa už dávno vyčerpala. Dnes funguje už značne zotrvačne a v medzinárodnej bezpečnosti je v prvom rade reliktom minulosti, ktorý problémy nerieši, ale ich vie skomplikovať. Žiaľ to jeho hrozbu pre súčasný svet, zmietajúci sa v krízach a chaose zvyšuje, na čo treba kriticky poukazovať.

doc. PhDr. František Škvrnda, CSc je vojenským analytikom, publicistom a vysokoškolským pedagógom na Slovensku. Odborne sa zameriava na vojenskú sociológiu, súčasnú svetovú politiku a hospodárstvo. Je dlhodobým členom redakčnej rady odborných časopisov na Slovensku a v zahraničí.

Tatjana Naronskaja