Svet sa rýchlo blíži k výročiu ruskej invázie na Ukrajinu. Tragédiu čoskoro znásobili západní lídri a mediálni vojnoví štváči, ktorí k zložitému konfliktu zaujali veľmi zjednodušený ideologický prístup. Striedmosť a zdržanlivosť išli von oknom, pretože zahraničnopolitické inštitúcie čoskoro zabudli na trosky Afganistanu a Iraku a pustili sa do novej zástupnej vojny – tentoraz proti krajine s najväčším jadrovým arzenálom a najcennejšími energetickými zásobami na svete.

Čitatelia tohto stĺpčeka sa už dočkali mnohých schopných kritík tohto prístupu. Preto stojí za to, aby sme teraz zvolili iný postup: udelili vavríny niekoľkým disidentským hlasom, ktoré sa v uplynulom roku, odolávajúc obrovskému tlaku, vyslovili za realizmus a zdržanlivosť a proti bezhlavej eskalácii.

Najskôr udeľujeme vavrín nemeckému kancelárovi Olafovi Scholzovi za to, že v poslednom čase prerušil dodávky moderného delostrelectva, konkrétne tanku Leopard 2 na Ukrajinu. Áno, je pravda, že Berlín nebude brániť iným, napríklad Poľsku, aby do bojovej zóny vyslali rovnakú techniku. Ale aj toto menšie a najmä symbolické Scholzovo gesto naznačuje, že existuje určitá hranica, kam až môže najdôležitejšia krajina na kontinente zájsť pri podnecovaní rusko-európskej vojny.

A dajme za pravdu maďarskému premiérovi Viktorovi Orbánovi, že presadzuje svižnú stratégiu, keď jeho susedia podľahli hystérii. Orbán a jeho národ sa rovnako ako všetci ostatní v strednej a východnej Európe obávajú ruského imperializmu. Orbán však neverí, že Západ môže alebo by mal premeniť vnútroslovanský konflikt na totálnu ideologickú vojnu. Varoval tiež, že Európa nemôže vyhrať energetickú vojnu proti Rusku – nie bez toho, aby si zdevastovala vlastnú priemyselnú základňu a robotnícku triedu. Ako mi povedal v septembrovom rozhovore: “Ak niekto verí, že môžete poraziť Rusko a zmeniť veci v Moskve, je to čistý omyl.”

Bližšie k domovu, vavrín senátorovi Joshovi Hawleymu za to, že spochybnil zdanlivo neobmedzené množstvo dolárov amerických daňových poplatníkov, ktoré sú jeho kolegovia zákonodarcovia pripravení minúť na zástupnú vojnu proti Moskve. V máji populista z Missouri hlasoval proti balíku vo výške 40 miliárd dolárov (odvtedy celková pomoc dosiahla približne 100 miliárd dolárov). “Tento balík,” vysvetlil, “považuje Ukrajinu za klientsky štát Ameriky, čo je krehký vzťah, ktorý nás zaťaží financovaním vojny a potom rekonštrukcie. Ak toto nie je klasický prípad nesprávneho určenia priorít, tak už neviem, čo to je.”

To isté platí aj pre senátora J. D. Vancea z Ohia, ktorý počas svojej kampane vyvolal hnev vojensko-priemyselného komplexu a jeho hovorcov, keď otvorene vyhlásil, že “je mi úplne jedno, čo sa stane na Ukrajine”. Týmto výrokom však určite vyjadril názory pracujúcej triedy Američanov, o ktorých hlasy sa uchádzal a z ktorých radov pochádza – ľudí sužovaných neistotou v oblasti práce, miezd a zdravotníctva, opiátmi a rôznymi inými útrapami, ktoré spôsobili práve tie elity, ktoré teraz agitujú za totálnu vojnu proti Rusku. Od svojho nástupu do funkcie Vance vyzval na audit pomoci Ukrajine vo výške 100 miliárd dolárov. Sláva mu a v rovnakej kategórii aj senátorovi za Kentucky Randovi Paulovi, ktorý na týchto stránkach viackrát vyslovil názor na realizmus.

Chcel by som vyzdvihnúť progresívnych zákonodarcov, ale zatiaľ sa zdá, že protivojnová ľavica politicky umiera. Existuje však množstvo spisovateľov a mysliteľov ľavého stredu, ktorí túto tradíciu udržiavajú pri živote, niekedy aj za cenu spoločenského ostrakizmu. Čestný zoznam takýchto osobností by zahŕňal (ale v žiadnom prípade sa neobmedzuje len na) Glenna Greenwalda, Michaela Traceyho, Noama Chomského, Susan Watkinsovú z New Left Review, Bena Burgisa z Jacobinu, Viveka Chibbera z Catalystu, nezávislých spisovateľov Thomasa Faziho, Angelu Nagleovú, Shanta Mesrobiana a Georgea Hoareho a bývalého poslanca britského parlamentu Georgea Gallowaya, aby sme vymenovali aspoň niektorých. Bol by som nedbalý, keby som nevyzdvihol vynikajúci inštitút Quincy a sieť Stand Together v širšom zmysle. A spomedzi inštitúcií na pravici sa Claremont Institute spolu s ďalšími drží línie. Tieto rôzne osobnosti a inštitúcie sa nezhodujú vo všetkom – zďaleka nie. O to jasnejšie však vyniká ich nadstranícke spojenectvo v oblasti zahraničnopolitickej zdržanlivosti.

Každé udeľovanie vavrínov by malo byť sprevádzané aj “udelením” aspoň jednej “šípky”. Kto sa za posledný rok správal najnebezpečnejšie? Kandidátov je veľa, ale ak by som mal vybrať jedného, tak senátora Lindseyho Grahama z Južnej Karolíny, ktorý na vrchole invázie uvažoval o zavraždení Vladimira Putina – taká šialená rétorika zrejme mala uvrhnúť svet do apokalypsy. Našťastie prezident Joe Biden odmietol súhlasiť.

Dúfajme, že na budúci rok už nebude potrebné udeľovať ďalšie podobné ceny. Nezadržiavam dych.