Tirana 25. júna 2018 (HSP/haro007.sk/Foto:haro007.sk)

V dňoch 9.-16. júna 2018 sa odohral už 14. ročník populárnej „horskej“ rally, právom účastníkmi označovanou za najťažšiu v Európe. Hoci na nej súťažia motorky, quady, autá a vozidielka SSV, našou doménou sú, ako vždy, motorky. Slovensko reprezentovala tradične silná zostava amatérov, ktorí výkonmi pravidelne podkurujú profesionálom a vlastne aj patria niekde na pomedzie amatérskeho a profi športu.

Martin Benko #96, Boris Vlha #112, Jano Zaťko #115, Vlado Oboňa #66 a Tono Zboran #65 tvorili nerozlučnú päticu našich želiezok v ohni. Všetkých zakalili účasti a úspechy v predošlých ročníkoch. Okrem toho Maťo a Jano na vysokej úrovni pravidelne zápolia na svetových púštnych rally. K nim sa pridali menej skúsení Lukáš Kolenička, Júliu Čičala a Rudolf Migila.

Rally Alabania mala doteraz všetky znaky balkánskej organizácie, aby pretekári nebodaj nezabudli, kde geograficky bojujú s časom, s prírodou a so súpermi. Chaos v organizácii, neporiadok vo výsledovke a pravidelne nepresná biblia navigácie – roadbook – v minulosti komplikovali inak krásnu rally a priniesli mnoho zlej krvi a nespravodlivosti. Až doposiaľ. Po úplne spackanom ročníku 2017 orgas prešli prerodom a konečne zorganizovali preteky na najvyššej profesionálnej úrovni. Dokonca na takej, že predčila legendárne africké rally ako Merzouga, OilLybia čo Eco Race.

Od začiatku exceloval Boris Vlha, talent nad talenty. Lenže ako brat našej lyžiarskej jednotky Petry Vlhovej nemôže naplno rozvíjať svoje schopnosti, pretože všetka podpora smeruje k Petre a rodina so sponzormi nedokážu plnohodnotne uživiť dva talenty. Typický obraz športu v krajine pod Tatrami, kde šampiónov vychovávajú obetaví rodičia a príslušné športové zväzy na ich vlne nehorázne parazitujú. Boris od začiatku okupoval najvyššie priečky a takmer do konca rally viedol. Vzhľadom k extrémnej náročnosti sa rozstupy vo výsledovke zväčšovali až po nešťastný pád do rokliny a pokles vo výsledovke. Maťo Benko a Jano Zaťko dokázali v náročných podmienkach udržať vynikajúce konzistentné výkony a obaja skončili na čelných miestach. Súťaž dokončili aj Vlado Oboňa a Tono Zboran, čo možno tiež považovať za úspech.

Boris Vlha #112, Husqvarna FE 450, 42. miesto celkovo (2. miesto v r. 2015)

Boris je nadaný na rally od prírody. Upozornil na seba, keď v roku 2015 skončil na Albanii na 2. mieste celkovo. A to jazdil na staručkej Yamahe s rozbitým pružením. V tomto roku nastupoval na výborne pripravenej Husqvarne 450, dokonca s novým fabrickým pružením. A bolo to poznať.

Boris: „Prológ na začiatku bol nezvykle dlhý (160km), samotná časovka merala 60km. Išiel som naplno, nech zistím ako stojím jazdecky oproti konkurencii. Výhra na začiatok rally ma potešila, hoci jeden z top súperov Cossetino trochu poblúdil. Podiel na tom mali aj nové factory tlmiče, umožňujúce jazdiť podstatne rýchlejšie ako doteraz. Aj na komplikovaných úsekoch nebolo potrebné uberať a kontrolovať počas skokov, či motorka padá napredok, alebo na zadné koleso.

Oproti minulým ročníkom nás čakali brutálnejšie nádielky kilometrov, našťastie roadbook presne sedel a neblúdil som. Od začiatku 1. etapy som zvolil svižné tempo, no s ohľadom na poctivú navigáciu. Stratégia prinášala ovocie, prvé dve etapy som vyhral. Vzhľadom k denným etapám merajúcim 500km boli rozdiely v cieli značné.

V 3. etape ma zaskočila kríza. Zrejme únava, od rána som bol nesústredený a cítil sa blbo. Jazda bola síce rýchla, no nepozornosť priniesla dva nepríjemné pády, z toho jeden v poriadnej rýchlosti. Na jednom z lesných rázcestí som potom odbočil doprava, hoci schéma jednoznačne ukazovala doľava. Doteraz neviem prečo. Celé blúdenie trvalo aj s návratom na správnu trasu okolo 7 minút. Celkové vedenie mi zostalo, hoci náskok sa riadne scvrkol.

Konečne 4. etapa mala iba 300km, čo unaveným pretekárom pomohlo zregenerovať sily. Prvenstvo v nej mi dalo pre záverečným dňom celkový náskok 17 minút.

Tým pádom som opäť štartoval ako prvý a vlastne robil „stopu“ konkurentom. Zvolil som voľnejšie tempo, aby ma dobehol vedúci pretekár, štartujúci 2 minúty po mne. Ta sa na 50-tom kilometri stalo. Zavesil som sa za neho s pocitom kontroly teraz 15 minútového náskoku. Všetko vychádzalo do chvíle prejazdu dvoch nepríjemných jám, na ktoré nebola v roadbooku výstraha. Mierne ma rozhodilo a pred nasledujúcim horizontom som pre istotu mrkol do roadbooku a pridal. Rovno ma vyhodilo asi 15 metrov hlboko do rokliny. V strese som rýchlo zvážil, že zbehnem po kaňone dolu a nejako potom nájdem cestu späť. Lenže nižšie čakali nezjazdné kamenné schody, tak nasledovala otočka a pokus o návrat hore. To sa nepodarilo. Po 3 hodinách sme s pomocou ostatných vytiahol motorku a o ďalšie 4 hodiny prišlo pre mňa a motorku auto. Takto som vlastnou vinou daroval víťazstvo Kreidlovi.

Mrzí ma to o to viac, že problém bol riešiteľný. Na druhý deň som sa vrátil na miesto nehody a pozorne si pozrel miesto. Ak by som po páde dolu nezmätkoval, poriadne sa nadýchol a pouvažoval, tak všetko mohlo dopadnúť inak. Totiž na mieste dopadu sa dalo pobiede otočiť a vyškriabať s motorkou hore. Síce ťažko, ale šlo by to. Po zbehnutí nižšie to už proste nešlo.

Pokúsim sa napraviť si chuť na jeseň na gréckej rally, hádam sa mi takáto smola konečne vyhne.“

Maťo Benko #96, KTM 450 XFC, 7. miesto celkovo, 3. miesto M1 (do 450ccm)

Maťo sa v priebehu niekoľkých rokov stal našim najúspešnejším amatérskym rally jazdcom. Neskutočný úspech v podobe 3. miesta z roku 2017 na druhých najťažších rally pretekoch sveta Afrika Eco Race médiá síce odignorovali, to nič neuberá z hodnoty umiestnenia. Hoci je úspešnejší na púšti, aj na starom kontinente dosahuje pozoruhodné úspechy v „krátkych“, týždňových rally.

Maťo: „Za posledné roky som absolvoval 20 veľkých európskych rally, ale musím konštatovať, že táto bola v mnohom najlepšia. Profi organizácia a takmer dokonalý roadbook ma proste dostali. Zrejme deň pred konkrétnou etapou kontrolovali trať a aktualizovali itinerár, inak si to neviem predstaviť. Dokonca deti na nás nehádzali kamene a nestretali sme v protismere miestne autá, len občas. Trať bola ešte šutrovejšia ako obvykle, niektoré úseky šli prejsť buď krokom, alebo preletieť minimálne 80-kou.

Samozrejme, Balkán je Balkán a to prináša niektoré špecifiká. Napríklad roadbook nebol vytlačený na rolke, ale museli sme ho po nociach prácne lepiť z jednotlivých hárkov. Občas nebola na pumpách elektrika a nedalo sa načerpať, prípadne brody mali dvojnásobnú hĺbku, ako hlásal údaj na itíku.

Pretože usporiadateľ výrazne natiahol etapy bolo nutné každý deň vstávať pred 5:00, dojazdy špičky sa konali okolo 16:00-17:00. Boris vzal merač spotreby kalórií a zistil, že by sme museli denne užiť niekoľko desiatok energetických gélov, aby pokryli potreby tela.

Náročnosť si vyberala denne daň v podobe asi 10 zranených a končiacich jazdcov. Fyzicky prešlo celú rally iba 35 zo 100 štartujúcich, takže riadny masaker. Lenže Albania sa nevyhráva plynom. Treba nezranený dobre navigovať, toto je základom úspechu.

Preteky si odtrpeli oba moje lakte. Jeden som zranil počas časovky, druhý neskôr tiež. Na fotkách z minulých ročníkov som vždy na zadnom kolese, tak ma bulharská fotografka provokovala, či to bude aj tento rok. Najprv som nechcel, nakoniec sme dohodli fotenie na rovnom a prehľadnom úseku. Ako inak, rozhodilo ma a vletel som aj s motorkou do chriaštia, samozrejme to kúpil menej zranený lakeť, teraz už riadne rozbitý.

Jazdcov zaskočilo málo oddychových úsekov a veľa hlbokých brodov. Niektoré som radšej prešiel vedľa motorky, pretože mnohí stroje utopili a nenaštartovali. Dokonca sme pri jednom hnojisku hľadali alternatívnu trasu, lebo aj v smradľavej hmote ktosi pochoval moto. Najviac vody bolo počas prietrže v poslednom presune, kedy zrušili poslednú časovku, pretože sa jazdci nedokázali dostať na štart. Po uliciach sa valili rieky vody, zopár jazdcov strhol prúd k zemi, prípadne za jazdy vlna zaplavila motorku a tá zdochla. To všetko na riadnej asfaltovej ceste!

Pretekanie ma bavilo, nielen pre super navigačné podklady. Jazdil som totiž na KTM 450XCF, čo je mierne modifikovaná motokrosová motorka. S tlmičmi od Kaňu išla výborne. Aj počasie na albánske pomery vyšlo. Denne som sa umiestňoval v prvej desiatke, niekedy horšie, čo v konečnom zúčtovaní prinieslo celkové 7 miesto. S tým som maximálne spokojný.

V tomto roku ešte plánujem grécku Serres Rally, maďarskú Hungarian Baja, marockú OiLybiu a nejaký tréning na Sahare. A na prelome rokov opäť vrchol sezóny: Africa Eco Race.“

Jano Zaťko #115, KTM 500 EXC, 11. miesto celkovo, 2. miesto M6 (veteráni nad 450ccm)

Nestarnúci borec, veselý zmätkár a dobrák so 60-kou na krku všetkým zase ukázal, že vek nie je rozhodujúci. Jazda srdcom a zužitkovanie skúseností dokážu divy aj na takom drsnom podujatí, akým Albania určite je. A v pamätnom ročníku 2017 skončil na Eco Race za Maťom na 4. mieste!

Jano: „Pôvodne som nemal vôbec v úmysle zúčastniť sa Albania Rally. Povesť táto rally nemá dobrú z hľadiska organizácie. Každý strašil nepresným roadbookom, nespoľahlivou časomierou a chaosom všeobecne. Lenže v tomto roku sa mi darí v domácom enduro majstráku a tak mi termín nakoniec vyhovoval viacej, ako ísť na rally do Grécka.

Nakoniec dopadlo všetko úplne inak. Organizácia fungovala na jednotku, roadbook sedel dokonale, preto bola jazda zážitkom a lahôdkou. Dokonca aj prejazdy viedli krásnou prírodou, občas sa dalo postáť a chvíľku kochať nádhernými výhľadmi.

Vzhľadom k spôsobu prípravy techniky zakaždým čakám, čo mi odpadne počas prvej etapy, prípadne čo sa pokazí. Tento rok nič nenarušilo pretekanie a dokonca som aj po každej etape prezúval pneumatiky. Spolu s dokonalým roadbookom to znamenalo jediné – pohodu. Občasné malé kiksy v navigácii neboli vážne, pretože presne pripravený itinerár ihneď upozornil jazdca, že niečo nesedí.

V mojej kategórii išiel aj rýchly konkurent z Talianska. V jednej z etáp som sa ho chytil. Jazdil rýchlo, no neveľmi presne navigoval. A práve vtedy mel zlú chvíľu a tak sme poblúdili spolu. Škoda.

Ešte v poslednej etape sme s Maťom považovali v navigácii prejazd za posledný a ignorovali pumpy. Potom na nečakanom štarte do poslednej časovky som musel žobrať o benzín od konkurencie. Celý meraný úsek som poriadne nepridal, nech palivo vydrží. Strata mrzí doteraz, cieľ som dosiahol s prakticky prázdnou nádržou.

Ešte spomeniem prietrž mračien počas prejazdu do rýchlostky. Našťastie neprišla na meranom úseku. V jednej z dedín tiekli po uliciach rieky, z kopcov valili po bočných uličkách divoké riavy a bol problém udržať sa na motorkách.

Rally hodnotím ako maximálne vydarenú, výborne zvládnutú. Užil som si všetko najviac ako šlo a konečný výsledok potešil. A nebyť mojich zmätkov, mohol byť o niečo lepší.“