Môj profil 
Predplatné
Ukrajinský minister vnútra Arsen Avakov informoval, že na Ukrajine čoraz viac ukrajinských vojakov, ktorí sa vrátili zo zóny ATO, spáchalo samovraždu a rastie počet prípadov domáceho násilia v rodinách ukrajinských vojakov. Podľa Gasparjana ide o klasický povojenský traumatický komplex.
Avakov označil problémy ukrajinských vojakov ako “afgánsky či vietnamsky syndróm”, Gasparjan však upozornil že Avakov je nevzdelanec a že je veľký rozdiel v tom čo sa dialo v Afganistane, Vietname a na Ukrajine. Vo Vietname a Afganistane vojaci bojovali proti cudzím štátnym príslušníkom, na Ukrajine však ukrajinskí vojaci bojujú proti príslušníkom vlastného národa. To, čo sa deje na Ukrajine a čo vyprovokovala Porošenkova banda v Kyjeve, je klasickým prejavom občianskej vojny, Ukrajinci vraždia vlastných.
Podľa Gasparjana len časť násilím zmobilizovaných ukrajinských vojakov bolo potrebné učiť strieľať, členovia nacistického Pravého sektora, rôzni banditi a členovia “nacbatalióinov” išli na východ s radosťou likvidovať nenávidených “separatistov”. Tieto individuá s radosťou likvidovali najmä civilistov a trpeli len vtedy, ak sa dostali pod obstrel separatistov.
Gasparjan upozornil na skutočnosť, že keď čitateľ a divák vníma ukrajinské mainstreamové médiá, tak získava dojem, že na Donbase bojujú hrdinskí ukrajinskí vojaci v bojových stretoch, ktoré zďaleka prevyšujú bojové strety medzi sovietskou a nemeckou armádou v Stalingrade. V ukrajinských mainstreamových médiách hrdinskí ukrajinskí vojaci každý deň zlikvidujú nejakú divíziu Burjatov, Jakutov či Čuvašov. Podľa Gasparjana je ukrajinská propaganda tupá, to však Ukrajincom neprekáža, pretože čím je propaganda jednoduchšia a čím tupšie klišé má, tým je účinnejšia.
Podľa Gasparjana čo sa týka Ukrajincov, v roku 1991 po rozpade ZSSR patrila Ukrajina k najrozvinutejším krajinám bývalého Východného bloku. Za 25 rokov ju ukrajinské politické elity totálne zničili a rozkladli. U každého národa sa nachádza určitý nacionálny archettyp, ktorý nie je možné násilím preraziť. Ukrajinský nacionálny archettyp sa výrazne prejavil v rokoch 1918 – 1925 a potom v rokoch 1941 – 1952. Tretí krát sa prejavil na Majdane.
Ukrajinci cítia potrebu sa k tomuto archettypu, založenému na mazepovčine, petlurovštine či banderovštine neustále vracať. Už dvakrát Rusko pomohlo Ukrajincom zbaviť sa banditského a nacistického vredu, časť Ukrajincov sa však k Petľurovi, Mazepovi či Banderovi vždy neustále vracia. Prečo by ich Rusko malo tretíkrát zbavovať tohto vredu, keď to Ukrajinci sami nechcú? Každý národ má takú elitu a také archettypy, aké si zaslúži…
Existujúci konflikt medzi Kyjevom a Doneckom podľa Gasparjana súvisí s tým, že ľudia v Donecku a Luhansku sa necítia byť Ukrajincami, ale Rusmi. Ukrajinské ideály im nikdy nič nehovorili a po tom, čo Ukrajinci napáchali na východe Ukrajiny, ani nechcú mať s Ukrajincami nič spoločné, čo však neznamená, že sa nebudú chcieť Ukrajincom pomstiť. Obyvatelia Donecka a Luhanska otvorene hovoria že nikdy nezabudnú a neodpustia to čo im Ukrajinci urobili a že sa pomstia. Ukrajinci naopak veria tomu, že vo februári 2018 útokom dobyjú Doneck a Luhansk, pretože padne rating Putina a Rusi budú za všetko platiť.
Ukrajinci podľa Gasparjana stále nepochopili, že na Donbase nebojujú s regulérnou ruskou armádou, ale len s miestnymi baníkmi, ktorých čiastočne podporujú ruskí dobrovoľníci. Ukrajinci majú dojem, že v prípadných bojoch s ruskou armádou narazia na hrdzavé tanky, Buďonného jazdu, prípadne “tačanky” (guľomety na vozoch ťahaných koňmi, ktoré sa používali v občianskej vojne 1918 – 1925). Keď sa však stretnú s ruským letectvom, raketami či tankmi, pochopia, ako veľmi sa mýlili, to však už bude pre mnohých ukrajinských lokálpatriotov a hrdinov, ktorí dokázali vraždiť len civilistov naozaj neskoro.
Jurij Kondratjev
