Môj profil 
Predplatné
Slovensko 09. augusta 2015 (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Celý svet sa ukryl v hmle. Vidím len kus chodníka pred sebou. Z okolia ku mne dolieha zvonenie, ale kravy nevidím. Dvojhodinový dážď zmenil cestu na blato a kravy to celé umocnili. Tiež prešli chodníkom a občas sa veru v strmom teréne šmyknem v blate kúsok naspäť. Ale to už ma nemôže odradiť v napredovaní, pretože ani dážď ma nezastavil.
Pod nepremokavou bundou som sa úplne spotila. Ochránila ma pred dažďom, ale mokrá som aj tak. Ostrím zrak do hmly, či sa neobjaví aspoň nejaká skalka, pri ktorej by sa dalo prezliecť. No namiesto toho ma čaká prejsť cez blatové pole, rozdupané kravami. Potom sa chodník zdvihne ešte vyššie a konečne sa ocitám medzi skalami. Blato nahradili kamene a z neďalekej pastviny na mňa pozerá prvá zvedavá hlava. Prežúva trs trávy a len pozerá a pozerá. A vzápätí na to ďalšie. Dvíhajú hlavy, zvony na krkoch im prenikavo zvonia pri každom pohybe. V hmle vyzerajú trochu strašidelne, neforemne, ale žiadny náznak agresie nebadám. Iba sú zvedavé. Zo slušnosti ich pozdravím, vyberiem fotoaparát a snažím sa im vysvetliť, že im to neublíži.
Za zákrutou objavím kamenný dom a maštaľ. Samota učupená pod skalami. Vzduch vonia drevom, v dome sa kúri. Akosi som nepostrehla ten okamih, ale niekde v jednom bode som prekročila hranice raja. Pomaly kráčam ďalej. Z hmly predo mnou sa vynára postava. Mierne zhrbený, vysoký muž s klobúkom, v gumákoch a s veľkou palicou. Pastier bol skontrolovať svoje stádo. Stretnú sa nám pohľady, pozdravíme sa a kráčame každý svojou cestou ďalej.
Stretám ďalšiu časť stáda. Neviem, čo ma to napadlo, ale zrazu im začnem spievať niečo od Nedvědov. Stoja bez pohybu ako sochy, oči upreté na mňa a počúvajú. A potom sa udeje niečo zaujímavé – keď sa pohnem ďalej, všetky kravy vykročia za mnou. Po úzkom chodníčku medzi skalami kráča za mnou do desať kráv. Rozmýšľam, ako dlho ma budú nasledovať, no našťastie vychádza chodník spomedzi skál na krásnu pastvinu a všetky kravy okamžite zaparkujú vo vysokej tráve. Zaujímavý sprievod, plný zvonenia. Pobavili ma a opäť kráčam ďalej sama. Okolo mňa kvitnú kvety od výmyslu sveta a ja si vravím, že z tohto raja ma nikto nevyženie.
Dokonca aj hmla redne a nachvíľku sa objaví slnko. Dokonalý svet. Vysoké skaliská po jednej strane, les a strmé zrázy po druhej strane. Oproti mi idú prví turisti. Dostávam upozornenie na mladého, agresívneho býka, ktorého by som mala stretnúť po ceste. Uvidíme. Poďakujem sa a zvedavo kráčam ďalej. Naozaj stretnem ďalšie stádo. Teliatka a ich mamy. Mladý býček práve pije mlieko. Potom si trie hlavu o maminu nohu a vôbec ho nezaujíma, že idem okolo. Ďalšia mladá kravka vyplašene pozrie na moje turistické palice a uteká preč… S úsmevom pokračujem v ceste.
Podľa mapy ma čaká vyhliadka. No ale vyhliadajte, keď je hmla ako mlieko. Nevadí. Sedím na vyhliadke a pozerám na prevaľujúce sa mračná hmly. V tráve predo mnou ma zaujali kvapky vody. Kým si ich fotím, hmla nado mnou sa nachvíľku otvorí a uzriem krásne, modré nebo. A potom sa opäť zatiahne. Ale vidieť, že hmla je redšia a redšia. Ešte kúsok cesty cez les a mám pred sebou horskú usadlosť s reštauráciou. Štekotom ma vítajú dva psy. Čupnem si a prihovorím sa im. Vrtiac chvostami podídu ku mne a vyslúžia si poškrabkanie za ušami.
Lavičky vonku sú plné hostí. Veselo diskutujú, jedia, pijú… Ja si opäť vyberiem jednu výhľadovú lavičku kúsok ďalej a pozerám do hmly pod sebou. Niekde tam je ukryté mesto a jazero… Netrvá dlho a odrazu sa začnú otvárať výhľady. Moja fotografická aktivita vytiahla ľudí od stolov a prídu sa pokochať pohľadom na to, čo hmla niekoľko hodín ukrývala.
Nevnímam čas. Iba to, ako sa príroda mení vplyvom počasia. Od ranného dažďa, hmlisté doobedie, až do slnečného, horúceho podvečera, kedy pomaly schádzam dole. Po príchode domov už cítim v nohách nachodené kilometre a nechce sa mi veriť, ale strávila som vonku krásnych desať hodín.
Spomínam si na môjho otca. Miloval prírodu, hory a turistiku. Mal jeden zošit, kam si zapisoval každú túru – dátum, počasie, kde bol, čo videl. Vďaka jeho záznamom napríklad vedel, že na Považský Inovec vystúpil viac ako tristokrát. Presne vedel, kde na Inovci rastie orchidea a vždy, keď sme šli okolo, pozerali sme, či práve nekvitne. Otec ma inšpiroval k tomu, aby som si rátala výstupy na Považský Inovec. Zastavila som sa niekde pri dvadsiatke…
Nevediem si zošit a nepíšem túry, aj keď som si vravela už veľakrát, že začnem. Možno je tento príbeh prvým krokom. Možno to niekoho povzbudí, aby vykročil z pohodlia svojho domova niekam von, objaviť dokonalý svet plný vôní, farieb a netušenej krásy.
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno.
.JPG)
