Nemecko zatiaľ hrá o čas a chce celú záležitosť konzultovať so svojimi partnermi v EÚ. Tradične alibistickú pozíciu zaujal aj Brusel, ktorý sa vyhovoril na potrebu prerokovať celú vec v rámci európskej trojky a následne aj s ostatnými členmi EÚ. Tak Berlín, ako aj Brusel pri týchto povinných tancoch nezabudli pripomenúť svoju oddanosť plnému a efektívnemu plneniu mnohostrannej jadrovej dohody s Iránom.

Donald Trump predbežne predĺžil platnosť uvoľnenia sankčného režimu voči Iránu, čo však neznamená, že by sa vzdal svojich plánov na zmarenie dohody s Iránom. Námestník ruského ministra zahraničných vecí Sergej Rjabkov predpokladá, že ochota Donalda Trumpa vyčkať s opätovným uvalením sankcií nebude mať dlhé trvanie. Ďalší vývoj sa bude odvíjať od troch podstatných faktorov:

Za prvé, Trump sa nijak nevyjadril k otázke plnenia dohody zo strany Iránu a teda nepredložil žiadne dôkazy o tom, že by Irán akýmkoľvek spôsobom porušil ustanovenia dohody.

Za druhé, Trump direktívne vyzval „kľúčové európske krajiny“, aby sa pripojili k stanovisku USA, že dohoda obsahuje mnoho nedostatkov, ktoré si vyžadujú nápravu. Na dosiahnutie nápravy dal Európanom veľkoryso lehotu 120 dní, čo je presne doba, na ktorú zatiaľ USA dočasne predĺžili platnosť uvoľnenia sankčného režimu. Ak nedôjde k náprave, USA už viac nebudú váhať s obnovením sankcií voči Iránu.

Za tretie, fakt, že Donald Trump myslí svoju hrozbu úplne vážne, potvrdzuje najnovší americký zoznam iránskych fyzických a právnických osôb, ktoré podliehajú sankčnému režimu s okamžitou platnosťou. Je totiž medzi nimi aj hlava súdnej moci v Iráne Sadik Laridžáni.

Sergej Rjabkov v tejto súvislosti konštatoval, že vyhlásenia Donalda Trumpa dávajú dôvod obávať sa najhoršieho možného scenára a svedčia o tom, že USA sa už pevne rozhodli zmariť existujúcu mnohostrannú dohodu s Iránom. Rjabkov zároveň vyzval medzinárodné spoločenstvo k spoločnému úsiliu na záchranu dosiahnutej dohody s Iránom.

Z nekompromisných vyjadrení Donalda Trumpa sa dá dedukovať, že ráta s troma variantami ďalšieho vývoja. Prvý by spočíval v zásadnej modifikácii dohody s Iránom. Dohoda by mala byť doplnená o súhlas Iránu s neohlásenými prepadovými inšpekciami medzinárodných tímov odborníkov v jadrových zariadeniach a objektoch na území Iránu, zmenu pôvodne dohodnutej doby vypršania platnosti obmedzení iránskeho jadrového programu z doby určitej (budúce desaťročie) na dobu neurčitú, a nakoniec doplnenie nového ustanovenia dohody, že Irán sa nikdy nesmie ani len priblížiť k potenciálnej možnosti, že by mohol disponovať jadrovou zbraňou.

Je očividné, že podobné zmeny v dohode sú absolútne nereálne. Vyžadovali by si totiž súhlas všetkých signatárov dohody, medzi ktorých patria okrem Američanov aj Európania, Číňania, Rusi a v neposlednom rade aj samotní Iránci. Dokonca aj v prípade, že by sa Brusel opäť podriadil americkým požiadavkám, rovnakú servilitu nie je možné očakávať od Moskvy či Pekingu, tobôž od Teheránu. Irán sa už dôrazne ohradil voči podobným pokusom revízie platnej dohody a obvinil Trumpov režim z nepriateľských a nezákonných krokov, ktorými prekročili všetky možné hranice a hrubo porušili medzinárodné právo a z neho vyplývajúce bilaterálne aj multilaterálne záväzky. Teherán zároveň prisľúbil tvrdú odpoveď na tieto kroky Washingtonu.

Druhý možný variant vyplývajúci z Trumpových vyjadrení nevyzerá o nič menej hlúpo ako prvý. Predpokladá totiž uzavretie separátnej dohody medzi USA a EÚ ohľadne existujúcej jadrovej dohody s Iránom. Zmyslom tohto kroku by bola implementácia zamýšľaných limitujúcich opatrení, porušenie ktorých iránskou stranou by sa automaticky považovalo za ukončenie platnosti multilaterálnej dohody a obnovenie sankčného režimu postihujúceho iránsky jadrový a raketový program. Z teoretického hľadiska sa tento variant javí o niečo priechodnejší ako prvý, keďže by si už nevyžadoval súhlas ďalších hráčov. Z praktického hľadiska však bude znamenať krach jadrovej dohody tak či tak, nakoľko separátna dohoda medzi USA a EÚ by bola nezlučiteľná s pôvodnou mnohostrannou dohodou. Tento scenár by teda Irán každopádne zamietol.

Relatívne najrealistickejším je tretí variant, s ktorým Trump podľa všetkého ráta, konkrétne vystúpenie USA z mnohostrannej dohody o iránskom jadrovom programe. Ruský politológ-amerikanista Viktor Olevič sa domnieva, že práve toto je skutočný cieľ Donalda Trumpa. Vo svojej predvolebnej kampani opakovane poukazoval na to, že dohoda s Iránom nezodpovedá národným záujmom USA a sľuboval, že ju zruší. Po jeho zvolení mu však vysvetlili, že to nebude také jednoduché. Ide totiž o multilaterálnu dohodu a jednostranný krok USA smerujúci k vystúpeniu z dohody by mal veľmi nepriaznivé dopady na reputáciu USA dokonca aj u amerických spojencov v EÚ.

Práve preto sa americká administratíva rozhodla konať nie priamo, ale metódou proti-iránskych provokácií a paralelného tlaku na vlastných spojencov, aby ich podporili v deštrukcii dohody. USA by radi preniesli časť zodpovednosti za jej krach aj na Európanov, usudzuje Viktor Olevič. „Trumpova administratíva chce, aby Európania spolu s nimi trvali na zmenách v dohode a potom, keď to Irán odmietne, USA a Európa budú chtiac-nechtiac musieť postupovať jednotne“, doplnil Olevič.

Tento plán by mohol Trumpovi navyše pomôcť vyšachovať svojich odporcov na domácej politickej scéne, vplyv ktorých nie je zanedbateľný. Tak napríklad v októbri minulého roka sa Trump už pokúšal v Kongrese presadiť obnovenie sankcií voči Iránu kvôli údajnému porušovaniu dohody, avšak nepriateľsky naladení kongresmani mu to neodsúhlasili.

Trump tak manévruje Európanov do slepej uličky. Zatiaľ sa vyhovorili obligátnymi frázami o tom, že to dôkladne posúdia, ale čas na rozhodnutie sa im kráti. Pritom to už nebude iba nezáväzné hlasovanie ako v OSN, ani špekulácie okolo statusu Jeruzalema, v tomto prípade je v hre príliš veľa. Trump už bez okolkov vyhlásil, že každý, kto odmietne podporiť USA v tejto otázke, v podstate podporuje iránske jadrové ambície. A nejde iba o rétoriku, akýkoľvek demarš EÚ, ktorý by sa priečil Trumpovým zámerom, by reálne poškodil politické aj ekonomické vzťahy medzi USA a EÚ.

Šanca, že sa EÚ za týchto okolností predsa len podvolí americkému nátlaku, je dostatočne vysoká. „Až doposiaľ EÚ nepreukázala žiadnu schopnosť vlastnej zahraničnej politiky. Predpokladať, že v tomto prípade prekročí svoj tieň a zmôže sa na niečo viac ako prejavy nespokojnosti, by bolo naivné. Trump im predsa jasne povedal čo majú robiť, a oni to zaiste spravia“, uviedol docent katedry politickej teórie MGIMO Kiril Koktyš.

„Všetko bude závisieť od toho, nakoľko je u Európanov silná vôľa k samostatnosti. A tu začínajú problémy, keďže zďaleka nie všetci Európania chcú túto samostatnosť a sú na ňu aj pripravení. Okrem toho si nemôžu ani dovoliť priamy konflikt s USA“, myslí si analytik Ruskej akadémie vied Igor Maksimičev.

Existuje však aj druhá strana mince. Ak sa Európania podvolia Trumpovmu ultimátu, výsledkom bude definitívny krach dohody s Iránom. A to bude mať pre EÚ neblahé následky. Európania sú veľmi nespokojní, pretože od dohody s Iránom v mnohom závisí jednak stabilita na Blízkom východe, ale aj straty európskych firiem, ktoré v posledných rokoch zintenzívnili svoje investičné aktivity v Iráne. Po zrušení sankcií sa totiž v Iráne roztrhlo vrece s európskymi firmami (napr. Airbus), ktoré tu uzavreli lukratívne dlhodobé kontrakty. Ak teraz dôjde k obnoveniu sankcií, jednoducho stratia obrovské peniaze a navyše sa Irán utvrdí v tom, že s Európanmi sa nedá na čomkoľvek dohodnúť.

Takže síce malá, ale určite nie nulová šanca, že Európania v tomto prípade na Američanov snáď predsa len vyceria zuby, tiež existuje. Európania sa snažia ako len vedia čeliť americkému vydieraniu. EÚ nemá pocit, že by si Irán neplnil svoje záväzky a nechcela by stratiť kontrakty, ktoré jej práve teraz začínajú prinášať nemalé zisky, čo podľa nich prospieva stabilite na Blízkom východe.

Ak by Európa v súboji s USA opäť zlyhala, zarobí na tom Rusko. Krach dohody s Iránom je síce nepríjemný aj pre Moskvu, keďže dohoda bola výsledkom aj jej diplomatického úsilia, ale celkove to Rusku prinesie viac úžitku ako škody. Oddanosť Ruska plneniu dosiahnutej dohody na pozadí nespoľahlivého a vypočítavého postoja USA a EÚ iba posilnia pozitívny imidž Ruska na medzinárodnej scéne. Okrem toho aj v podmienkach platnej dohody s Iránom existuje celý rad obmedzení v obchode s niektorými konkrétnymi vojenskými položkami. Tieto obmedzenia by po krachu dohody padli, vďaka čomu by Rusko a Irán v plnej miere mohli rozvinúť plnohodnotný obchod s vojenským materiálom. To by ešte viac stimulovalo rusko-iránsku spoluprácu a upevnilo mocenský trojuholník Rusko – Čína – Irán.

Po podpise mnohostrannej dohody vzrástla v Iráne konkurencia a Iránci, ktorí predtým nakupovali hlavne ruské lietadlá, začali opäť vo veľkom nakupovať stroje z USA a EÚ. Došlo aj k zrušeniu niektorých už uzavretých kontraktov s ruskými firmami. Ak teraz USA a EÚ pochovajú jadrovú dohodu, pozície ruských firiem sa opäť posilnia. Budú tiež profitovať vďaka svojmu kreditu spoľahlivých partnerov, čo sa už nebude dať povedať o ich západných konkurentoch.

Ak by sa EÚ hypoteticky odmietla podieľať na Trumpových avantúrach voči Iránu, objektívne by to viedlo k zblíženiu Ruska a Európy. Určité náznaky toho, že aj taký scenár je možný, demonštroval odpor Európanov voči snahám USA sankcionovať tie európske firmy, ktoré budú participovať na rusko-nemeckom projekte „NordStream-2“. Objavila by sa tak nové platforma pre spoločný postup Ruska a Európy, čo by znamenalo izoláciu USA, ktorá by sa mohla premietnuť aj na pôdu Bezpečnostnej rady OSN pri rokovaní o iránskom jadrovom programe.

Gabriel Gačko