Talianska pravica predstavila politický manifest

Bratislava 16. augusta 2022 (HSP/Foto:Facebook)

Pravicová koalícia v krajine predstavila politický manifest, ktorý sa dá v podstate zhrnúť ako vlastenecké reči a koktail o znižovaní daní

V roku 2001 Silvio Berlusconi kandidoval na post predsedu vlády a vytvoril niečo, čo sa stalo symbolom epochy. V hlavnom vysielacom čase štátnej televízie podpísal svoj politický manifest, v ktorom sľúbil znížiť dane, zvýšiť dôchodky a uskutočniť rozsiahly investičný program. Vo voľbách zvíťazil a zostal ústrednou postavou talianskej politiky až do roku 2011, keď ho prinútila odstúpiť kríza eura.

O viac ako 20 rokov neskôr talianska pravica dáva podobné sľuby.

Trojica krídlových strán na čele s Giorgiou Meloniovou, Matteom Salvinim a nestarnúcim Berlusconim minulý týždeň predstavila svoj spoločný manifest. Keďže prieskumy verejnej mienky naznačujú, že ich koalícia dosiahne v predčasných voľbách, ktoré sa uskutočnia budúci mesiac, pekné víťazstvo, tento politický plán je dôležitý. Sedemnásťstranový dokument sa dotýka hospodárstva, zahraničnej politiky, kresťanských hodnôt a všetkého, čo je medzi nimi, ale v podstate sa dá zhrnúť ako vlastenecké reči a koktail znižovania daní.

Veľká časť programu sa opiera o prísľub rovnej dane z príjmu. Berlusconi požaduje rovnú daň vo výške 23 % pre rodiny a podniky a chce to urobiť do 100 dní vo funkcii. Salvini ide ešte ďalej a navrhuje 15 % rovnú daň do piatich rokov.

Zaujímavé je, že Meloniová je v otázke rovnej dane zdržanlivejšia. V skutočnosti sa nezaviazala k žiadnym konkrétnostiam a hovorí o postupnom zavádzaní.

Salvini a Berlusconi tvrdia, že zníženie daňových sadzieb dane z príjmu by uvoľnilo rast, keďže kúpna sila by sa oslobodila od daní, a zároveň by sa bojovalo proti daňovým únikom, ktoré sú pre Taliansko skutočným problémom. Ekonómovia však varujú, že by to namiesto toho mohlo spôsobiť dieru v štátnom rozpočte bez toho, aby sa skutočne podporil toľko potrebný rast alebo zmizla tieňová ekonomika. Skutočnosť, že dlh Talianska od posledných volieb v roku 2018 vzrástol – zo 130 % hrubého domáceho produktu na približne 150 % – znamená, že pravica má tentoraz menej priestoru na takéto daňové experimenty.

Keď sa v roku 2021 dostal do vlády bývalý šéf Európskej centrálnej banky Mario Draghi, predpokladalo sa, že uskutoční kľúčové štrukturálne reformy výmenou za európske financovanie. Taliansko je odvtedy najväčším príjemcom pandemických úverov a grantov. V súčasnosti sa v Bruseli uvažuje, či aj po Draghiho odchode bude nasledujúca talianska vláda pokračovať v nastúpenom kurze. Investori dúfajú v to isté.

Manifest pravice túto víziu spochybňuje. Meloni, Salvini a Berlusconi dávajú jasne najavo, že využijú všetky európske zdroje, ktoré majú k dispozícii. Ale naznačujú, že by mohli revidovať Draghiho plán, keď budú mať vládu. Odklon od plánu bývalého premiéra však určite povedie k turbulenciám na trhu. Európska komisia by pravdepodobne zmrazila platby z fondu na obnovu pandémie, – ak Rím zruší reformy alebo sa zdrží realizácie dohodnutých reforiem.

Prechod k Meloniovej vláde otvára aj otázku Italexit-u. Za svoj vzostup v prieskumoch totiž vďačí tomu, že sa drží mimo Draghiho koalície a v mnohých prípadoch hrá úlohu agitátora. Doteraz bola opozičnou silou a jej voliči od nej očakávajú, že prinesie určitý rozkol a nie status quo.

V poslednej dobe sa snaží zjemniť svoj imidž na medzinárodnej scéne a naznačuje, že jej strana nepredstavuje hrozbu pre demokraciu alebo Taliansko. Nie je však jasné, ako dlho dokáže hrať dvojitú hru, ktorá oslovuje jej základňu doma a zodpovedá očakávaniam investorov v zahraničí. To je tenká hranica, na ktorej visí budúcnosť Talianska. Pri všetkých svojich veľkolepých rečiach manifest ponúka len málo prehľadu o tom, na ktorú stranu sa kyvadlo vychýli.