Môj profil 
Predplatné
Katolícka spravodajska agentúra: Brat Alois, čo bolo najväčším prekvapením tohto týždňa?
Brat Alois: Zrelosť mladistvých. Je ich tu niekoľko tisíc a veľmi motivovane hľadajú solidaritu a zasadzujú sa za ňu. To nedokážeme dosť vysoko oceniť. Mnohí mladí nie sú takí pasívni, ako by sme občas mohli mať dojem. Taizé nemá znamenať stiahnuť sa a sústrediť na seba. Modlitba, ktorá predstavuje stredobod nášho života tu, má doma pokračovať a pomáhať otvárať oči pre hľadanie solidarity.
Katolícka spravodajska agentúr: Ako pristupuje mládež v Taizé ku svojej «generácii smartphone»? Dokonca aj v úplnom tichu romantického kostola v Taizé surfuje každý tretí na tzv. sociálnych sieťach alebo inde.
Brat Alois: Pri spoločných modlitbách počujeme iba veľmi zriedka zvoniť mobil. Mnohí ho celkom vedome vypínajú. A musíme byť vďační, že mnohí mladí dnes týmto spôsobom žijú globalizáciu a sú navzájom spojení – často z priateľstva a aby sa spoznávali. To nie je iba negatívne.
Katolícka spravodajska agentúr: Pojmu «spomienka» ste sa vyhýbali a radšej ste hovorili o «Týždni solidarity». Ale keď v nedeľu pricestuje 100 predstaviteľov kresťanských vyznaní aj iných náboženstiev: prichádzajú skutočne najmä kvôli solidarite, alebo aj kvôli bratovi Rogerovi?
Brat Alois: Oboje. Pre brata Rogera patrila solidarita zásadne k nášmu spoločenstvu. V 70. rokoch hovoril o «boji a kontemplácii». Sme veľmi vďační, že táto téma je v mnohých spoločenstvách živá.
Katolícka spravodajska agentúr: Apropo solidarita. Taizé nebolo nikdy politické, ale koniec koncov sa predsa silne politicky angažuje. Čo vás napadne k pojmom EÚ – utečenci – finančná kríza – Grécko ako prvé?
Brat Alois: Najprv strach z neznámeho. Pretože migrácia naše spoločnosti do hĺbky zmení. Otázkou je, ako zareagujeme? Iba strachom, alebo aj otvorenosťou? Som užasnutý – akonáhle sa táto téma tu spomenie – vždy niekto začne rozprávať o konkrétnej iniciatíve. V malom meste v južnom Nemecku napríklad mestská rada vyzvala občanov, aby mladých migrantov na niekoľko rokov prijali u seba a naozaj sa prihlásili ochotné rodiny. Nemali by sme teda maľovať čerta na stenu. Deje sa veľa dobrého.
Katolícka spravodajska agentúr: Budíte sa v noci s obavami, že ako predstavený urobíte nesprávne rozhodnutie?
Brat Alois: Tá starosť je tu vždy – ale predovšetkým pre nás ako spoločenstvo – každý brat má mať možnosť sa rozvíjať. To súvisí aj s opustením mnohého, lebo naše doživotné áno Kristovi obsahuje nie mnohému inému – aj veľmi pozitívnym veciam, iným spôsobom života, inej angažovanosti. Musíme byť pripravení vzdať sa vecí. To mnohí mladí len ťažko chápu. Chcú mať často všetko okamžite a aj nasledovanie Krista má predovšetkým kráčať spolu s veľkým osobným rozvojom. To tak môže byť, áno – ale vyžaduje si to aj zrieknutie sa mnohého iného. Táto otázka ma teraz veľmi zamestnáva. Nesmieme mladým predvádzať akési evanjelium rozvíjania seba, ktoré takto neexistuje. Láska a radosť nie sú bez zriekania.
Katolícka spravodajska agentúr: Brat Roger sa veľmi intenzívne zaoberal západným mníšstvom a na konci vydal heslo: pohľad zamerať dopredu, nikdy nie dozadu. Nestuhnúť, nič nevlastniť, ale stále nanovo počúvať a obnovovať. To malo doteraz úspech. Ale medzitým má Taizé dávno históriu, tradíciu. Mnohé rehoľné spoločenstvá boli niekedy prevalcované vlastným úspechom.
Brat Alois: To nebezpečenstvo tu iste je. Ale práve tento týždeň, keď sme sa stretli bratia z celého sveta, cítim: skutočnosť, že denne žijeme na celom svete s mladými a hľadáme odpovede na ich otázky, to nás udržiava mladými. Nemôžeme sa stiahnuť do seba a žiť svoj život len medzi sebou. Keď napríklad bratia z Bangladéša alebo Kórey hovoria o chudobe a zbrojení v týchto krajinách, tak si nemôžeme jednoducho urobiť pohodlie v Taizé či inde.
Katolícka spravodajska agentúr: A nikdy ste sa nestali ani veľkou rehoľou.
Brat Alois: Pomáha nám, že sme len malé spoločenstvo 100 bratov, ktorí žijú na rôznych miestach sveta. Pochádzame z 30 krajín a máme rôzne mentality. Ale poznáme sa a žijeme ako veľká rodina, ktorá chce spoločne uskutočňovať zmierenie. Nevidíme sa ako inštitút. Neúspechy nás držia pri zemi, rovnako ako skúsenosť, že nie vždy je všetko možné. Aj keď sa trikrát denne spoločne modlíme, neznamená to automaticky spoločenstvo a zmierenie. Je to spojené s námahou. A keď jeden brat spoločenstvo opustí, tak je to tak, akoby sme museli začínať odznova.
Byť bratovi bratom, iba to presvedčí mladých, čo sem prichádzajú. Slová zostávajú iba slovami. Iba naše životné svedectvo, naše hľadanie zmierenia, ktoré sa musí vysporiadať aj s neúspechmi, nás udržuje mladými a môže mladým Evanjelium priblížiť.
.JPG)
