Svätý Otec na Námestí sv. Petra ocenil 85-ročnú misionárku v Afrike

Vatikán 28. marca 2019 (HSP/TK KBS/RV/Foto:PrintScreen:Vatikán)

Pri generálnej audiencii v stredu 27. marca sa Svätý Otec venoval jedenástemu pokračovaniu katechéz o Modlitbe Pána, tentoraz na tému „Chlieb náš každodenný daj nám dnes“. Na záver odovzdal ocenenie 85-ročnej rehoľnej sestre Márii Concette Esu, ktorá zasvätila celý život misijnej službe v Kongu a ako pôrodníčka pomohla na svet 30 tisíc deťom. Pápež povzbudil aj k účasti na pôstnej iniciatíve „24 hodín pre Pána“

Katechézu o význame prosby Otčenáša o každodenný chlieb predniesol Svätý Otec na Námestí sv. Petra, kde popri prevahe Talianov nechýbali ani slovenskí pútnici. Medzi väčšími skupinami boli Farnosť Urmince z okr. Topoľčany, Cirkevné gymnázium sv. Mikuláša v Starej Ľubovni a Cirkevná škola sv. Vincenta de Paul v Topoľčanoch.

Chlieb náš každodenný daj nám dnes

Ako úvod zazneli slová z Matúšovho evanjelia o Ježišovom rozmnožení chlebov (Mt 14,15-19). V katechéze Svätý Otec vyzval všetkých prítomných vcítiť sa do situácie tých, ktorí v úzkosti hľadia na ďalší deň, lebo nemajú čím nasýtiť vlastné deti:

„Pomyslime na deti, ktoré sú v krajinách, kde je vojna: na hladné deti v Jemene, hladné deti v Sýrii, hladné deti v toľkých krajinách, kde niet chleba, v Južnom Sudáne. Myslime na tieto deti a mysliac na ne vyslovme spoločne nahlas modlitbu: Otče, chlieb náš každodenný daj nám dnes… Predstavme si túto modlitbu prednesenú nie v bezpečí pohodlného bytu, ale vo vratkej neistote miestnosti, kde sa musíme prispôsobiť, kde chýba to nevyhnutné pre život. Ježišove slová nadobúdajú novú silu.“

Slovo „chlieb“ v prosbe Otčenáša znamená aj vodu, lieky, bývanie, prácu. „Znamená to prosiť o to nevyhnutné pre život,“ vysvetlil pápež František. Nejde však len o vyprosovanie chleba, ale aj o ochotu sa s ním deliť, zdôraznil ďalej v katechéze:

„Chlieb, o ktorý prosíme od Pána v modlitbe je ten istý,  ktorý nás jedného dňa obviní. Vytkne nám, že sme si málo navykli lámať ho pre blížnych, slabý zvyk deliť sa oň. Bol to chlieb darovaný ľudstvu, a namiesto toho ho zjedol iba niekto: toto láska nemôže zniesť. Naša láska nemôže toto zniesť; ani Božia láska nemôže zniesť toto sebectvo: nepodeliť sa o chlieb.“

Pápež František v evanjeliovom texte o zázraku rozmnoženia chlebov zvlášť upozornil na skutočnosť, že len jeden z davu bol ochotný podeliť sa so svojím málom:

„Našlo sa len jedno dieťa – chlapec – ochotný podeliť sa o svoje zásoby: päť chlebov a dve ryby. Ježiš rozmnožil toto veľkorysé gesto (porov. Jn 6,9). To dieťa pochopilo lekciu Otčenáša: že jedlo nie je súkromný majetok – vložme si toto do hlavy: jedlo nie je súkromný majetok –, ale dar prozreteľnosti na podelenie sa, s Božou milosťou. Ozajstný zázrak uskutočnený Ježišom v ten deň nie je iba rozmnoženie – ktoré je pravdou –, ale podelenie sa: dajte to, čo máte, a ja urobím zázrak.“

Na záver Svätý Otec poukázal na tajomstvo Ježišovho daru Eucharistie:

„On sám rozmnožením toho obetovaného chleba, anticipoval obetu seba samého v Eucharistickom chlebe. V skutočnosti iba Eucharistia je schopná zasýtiť hlad po nekonečne a túžbu po Bohu, ktorá hýbe každým človekom, aj pri úsilí o každodenný chlieb.“
Sestra Mária Concetta Esu ocenená pápežom Františkom

Prinášame plné znenie jedenásteho pokračovania cyklu katechéz pápeža Františka o Modlitbe Pána.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes prejdeme k rozoberaniu druhej časti Otčenáša, v ktorej predkladáme Bohu naše potreby. Táto druhá časť začína slovom, ktoré vonia každodennosťou: chlieb.

Ježišova modlitba počína od naliehavej žiadosti, ktorá je veľmi podobná prosbe žobráka: „Daj nám každodenný chlieb!“ Táto modlitba vychádza z evidentnej skutočnosti, na ktorú často zabúdame, a to tej, že nie sme sebestačnými tvormi a každý deň potrebujeme jesť.

Sväté písmo nám ukazuje, že pre množstvo ľudí sa stretnutie s Ježišom udialo počínajúc od nejakej žiadosti. Ježiš nežiada o štylizované vzývania, naopak, celá ľudská existencia, s jej najkonkrétnejšími a každodennými problémami, sa môže stať modlitbou. V evanjeliách nájdeme množstvo prosebníkov, ktorí naliehavo prosia o oslobodenie a spásu. Niekto pýta chlieb, iný uzdravenie; niektorí očistenie, ďalší zrak; alebo aby milovaná osoba mohla prebrať k životu… Ježiš nikdy neprejde ľahostajne popri týchto žiadostiach a týchto bolestiach.

Ježiš nás teda učí prosiť Otca o každodenný chlieb. A učí nás to robiť spolu s mnohými mužmi a ženami, pre ktorých je táto modlitba výkrikom – často držaným v sebe – ktorý sprevádza každodennú úzkosť. Koľko matiek a otcov, aj dnes, ide spať s trápením, že nemajú na zajtra dostatok chleba pre svoje deti? Predstavme si túto modlitbu prednesenú nie v bezpečí pohodlného bytu, ale vo vratkej neistote miestnosti, kde sa musíme prispôsobiť, kde chýba to nevyhnutné pre život. Ježišove slová nadobúdajú novú silu. Kresťanská modlitba začína od tejto úrovne. Nie je to cvičenie pre askétov; vychádza zo skutočnosti, zo srdca a tela ľudí, ktorí žijú v núdzi, alebo ktorí zdieľajú stav tých, ktorí nemajú to nevyhnutné pre život. Ani najvyšší kresťanskí mystici nemôžu odhliadať od jednoduchosti tejto prosby. „Otče, daj, aby tu dnes pre nás i pre všetkých bolo nevyhnutného chleba“. A „chlieb“ tu znamená aj vodu, lieky, bývanie, prácu… Znamená to prosiť o to nevyhnutné pre život.

Chlieb, o ktorý kresťan prosí v modlitbe, nie je „môj“ chlieb – dajte pozor na toto: nie je to „môj“ chlieb –, je to „náš“ chlieb. Takto to chce Ježiš. Učí nás prosiť oň nielen pre seba samých, ale pre celé bratstvo vo svete. Ak sa Otčenáš nemodlíme týmto spôsobom, potom prestáva byť kresťanskou modlitbou. Ak Boh je naším Otcom, ako sa môžeme pred neho predstaviť inak než držiac sa vzájomne za ruky? My všetci. A ak si chlieb, ktorý nám on dáva, kradneme medzi sebou, ako si môžeme hovoriť, že sme jeho deti? Táto modlitba obsahuje postoj empatie, postoj solidarity. V mojom hlade cítim hlad mnohých, a tak sa modlím k Bohu, až kým ich prosba nebude vyslyšaná. Takto Ježiš učí svoje spoločenstvo, svoju Cirkev, prinášať Bohu potreby všetkých: „Sme tvoje deti, Otče, zmiluj sa nad nami!“.

A teraz bude dobre, keď sa trochu pozastavíme a pomyslíme na hladné deti. Pomyslime na deti, ktoré sú v krajinách, kde je vojna: na hladné deti v Jemene, hladné deti v Sýrii, hladné deti v toľkých krajinách, kde niet chleba, v Južnom Sudáne. Myslime na tieto deti a mysliac na ne vyslovme spoločne nahlas modlitbu: „Otče, chlieb náš každodenný daj nám dnes“. Všetci spolu: „Otče, chlieb náš každodenný daj nám dnes.“ Ešte raz: „Otče, chlieb náš každodenný daj nám dnes.“

Chlieb, o ktorý prosíme od Pána v modlitbe je ten istý,  ktorý nás jedného dňa obviní. Vytkne nám, že sme si málo navykli lámať ho pre blížnych, slabý zvyk deliť sa oň. Bol to chlieb darovaný ľudstvu, a namiesto toho ho zjedol iba niekto: toto láska nemôže zniesť. Naša láska nemôže toto zniesť; ani Božia láska nemôže zniesť toto sebectvo: nepodeliť sa o chlieb.

Raz bol veľký zástup ľudí pred Ježišom: boli to ľudia, ktorí mali hlad. Ježiš sa opýtal, či niekto niečo nemá, a našlo sa len jedno dieťa – chlapec – ochotný podeliť sa o svoje zásoby: päť chlebov a dve ryby. Ježiš rozmnožil toto veľkorysé gesto (porov. Jn 6,9). To dieťa pochopilo lekciu Otčenáša: že jedlo nie je súkromný majetok – vložme si toto do hlavy: jedlo nie je súkromný majetok –, ale dar prozreteľnosti na podelenie sa, s Božou milosťou.

Ozajstný zázrak uskutočnený Ježišom v ten deň nie je iba rozmnoženie – ktoré je pravdou –, ale podelenie sa: dajte to, čo máte, a ja urobím zázrak. On sám rozmnožením toho obetovaného chleba, anticipoval obetu seba samého v Eucharistickom chlebe.

V skutočnosti iba Eucharistia je schopná zasýtiť hlad po nekonečne a túžbu po Bohu, ktorá hýbe každým človekom, aj pri úsilí o každodenný chlieb.

Preložila: Slovenská redakcia VR

V závere generálnej audiencie Svätý Otec odovzdal čestné ocenenie 85-ročnej rehoľníčke, ktorá zasvätila život misijnej službe v Afrike

Sestra Maria Concetta Esu v roku 1959 ako členka rehoľného inštitútu Dcér sv. Jozefa opustila rodnú Sardíniu, aby ako misionárka pracovala vo vidieckych oblastiach vtedajšieho Belgického Konga, v dnešnej Konžskej demokratickej republike. Ako ošetrovateľka so špecializáciou na tropické choroby sa neskôr stala pôrodníčkou. Počas 60 rokov asistovala pri pôrodoch 33 777 detí. Tam, kde pôsobila, ju oslovujú „Mamma Maria“.

Pápež František sa so sestrou Mariou Concettou osobne stretol už v roku 2015 pri svojej návšteve Stredoafrickej republiky, keď verejne spomenul jej ľudské a kresťanské svedectvo a zdôraznil rozmer materstva v rehoľnom povolaní. Pred zaplneným Námestím sv. Petra sa jej dnes pápež František prihovoril týmito slovami:

„Drahá sestra, v mojom mene i v mene Cirkvi ti venujem vyznamenanie. Je to znak našej lásky a nášho „ďakujem“ za všetku prácu, ktorú si vykonala uprostred afrických bratov a sestier, v službe života, detí, matiek a rodín.

Týmto gestom určeným tebe, chcem tiež vyjadriť moje uznanie aj všetkým misionárom a misionárkam, kňazom, rehoľníkom a laikom, ktorí zasievajú semeno Božieho kráľovstva v každom kúte sveta. Vaša práca, drahí misionári a misionárky, je veľká. „Spaľujete“ svoj život rozsievaním Božieho slova vaším svedectvom… A v tomto svete nie ste predmetom správ. Nestávate sa správou v novinách.

Kardinál Hummes, ktorý je v rámci brazílskeho biskupského zboru poverený zodpovednosťou za celú Amazóniu, chodieva často navštevovať amazónske dediny. A zakaždým, keď tam príde – on sám mi o tom rozprával -, zájde na cintorín navštíviť hroby misionárov. Toľkí zomreli mladí na choroby, proti ktorým nemali protilátky. A on mi povedal: „Títo všetci si zaslúžia byť svätorečení“, pretože „spálili“ svoj život v službe.

Drahí bratia a sestry, sestra Maria Concetta sa po povinnostiach, ktoré má v týchto dňoch [v Ríme] vráti do Afriky. Sprevádzajme ju modlitbou. A jej príklad nech nám všetkým pomôže žiť Evanjelium tam, kde sme. Vďaka, sestra! Nech ťa Pán žehná a Matka Božia ochraňuje.“

Pozvanie na spoveď v rámci „24 hodín pre Pána“

Pred záverečným požehnaním Svätý Otec pripomenul blížiace sa pôstne podujatie „24 hodín pre Pána“, ktoré sa bude v Ríme konať z piatka na sobotu 29. – 30. marca a je spojené z pozvaním pripraviť sa na Veľkú noc dobrou spoveďou:

„V piatok o 17. hodine budem vo Vatikánskej bazilike sláviť kajúcu bohoslužbu. Bolo by veľmi výrečným znamením, keby sa pri tejto osobitnej príležitosti naše kostoly zostali dlhšie otvorené na vyprosovanie Božieho milosrdenstva a jeho prijatie vo sviatosti zmierenia.“