Strojné dieťa nemalo väčšej radosti, než keď varovka podala mu do ručičiek almužnu a skláňala sa s nemluvniatkom na rukách k biednemu prosiacemu žobrákovi, aby z nich prijať mohol podávaný peniaz. Tento milý súcit oproti chudobným bližným vzrastal s rokmi zbožného Felixa. Keď povyrástol a postretol žobráka, i nemal pri sebe peňazí, vyzliekol rúcho svoje a podaroval ho. Stalo sa, že vo veku mládeneckom postretol zločinca, ktorý vedený bol na smrť. Tento pohľad dotkol sa citlivého a milosrdného mladíka v takej miere, že išiel hneď ku prísnym sudcom, hodil sa na kolená svoje pred nimi, vylieval horúce slzy a prosil dojímavo o život nešťastníka. A horlivo ubezpečoval sudcov, že zločinec sa celkom polepší, kajúcne žiť bude a zbožným mužom sa stane. Na prosbu a ubezpečovanie vznešeného princa omilostili sudcovia odsúdeného na smrť zločinca a prepustili ho na slobodu. Svätý mládenec hovoril do duše omilostenému poblúdencovi tak dojímavo, že tento sa dal na pokánie a potom zomrel blahoslavenou smrťou.

A tak prežil svätý Felix mladosť svoju ako opravdivý vzor lásky k bližným, i ako horlivý sluha Boží. V školách oboznámil sa so všetkými vedami a najusilovnejšie zaoberal sa vedou bohosloveckou. So všetkých strán naliehalo sa na zbožného mládenca, aby sa dal posvätiť za kňaza. Už dávno bol odomrel svetu a ošklivil si dôstojnosti svetské, i túžil po samote. Milerád teda vyhovel žiadosti biskupovej, i zaumienil si, že vstúpi do stavu kňazského. I chystal sa za dlhší čas rozjímaním, pôstom a vrúcnou modlitbou k tomu vážnemu kroku. Keď prijal sviatosť posvätenia kňažstva, odišiel na púšť. V pustovni svojej trávil prísny, kajúcny život a cvičil sa v snahe po kresťanskej dokonalosti. Milostivý Boh naplnil srdce jeho takou nebeskou útechou a nadzemským pokojom, že bol odhodlaný venovať celý život svoj v skrytosti službe Božej a nikdy viac nenavrátiť sa medzi ľudí. Ale milosrdný Boh určil sluhu Svojho k väčšiemu povolaniu.

Toho času žil v Paríži, ako učbár na vysokých školách, mladý zbožný učenec, doktor a kňaz, menom Ján z Mathy. Tohto poslala prozreteľnosť Božia na púšť ku sväténu Felixovi. Sv. Ján z Mathy prosil pustovníka, ktorého zbožná povesť prenikla z hustého tmavého lesa do obdiaľných krajov a miest, aby prijal ho pod správu svoju. Mladí svätí mužovia spriatelili sa hneď, i pretekali v prísnom pokání, v najväčšom sebazapieraní, najmilšou zábavou ich bola vrúcna modlitba, rozhovory o večnosti a vytrvalá snaha, aby sa stali čím najhodnejšími sluhami Božími. Za tri roky žili svätí mužovia v pustovni svojej v sladkom pokoji duševnom a v horlivej službe Božej. Jedného dňa sedeli pri prameni, z ktorého vytekala čerstvá horská voda a zhovárali sa o nekonečnej dobrote Božej. A hľa, videli, ako blíži sa k prameňu jeleň, ktorý mal medzi parohami svojimi červeno-modrý kríž. Svätý Ján z Mathy rozpamätal sa na zjavenie svoje, ktoré mal bol pri prvej svätej omši. I rozprával ho priateľovi svojmu Felixovi. V kaplnke biskupa parížskeho slúžil bol ako novo posvätený kňaz prvú svätú omšu. Keď zahrúžený do vrúcnej pobožnosti pozdvihoval svätú Hostiu, zjavil sa na oltári anjel v podobe krásneho mládenca.

Zaodiaty bol bielym rúchom a mal na prsiach kríž červeno-modrej barvy. Vedľa neho kľačal po každej strane otrok, sputnaný ťažkými železnými okovami, oblečený v podivné neznámé rúcho, jeden z otrokov zdal sa byť kresťanom a druhý pohanom. Svätý Ján z Mathy dlho hľadel v svätom vytržení na toto zjavenie. Nikto, ani biskup, nevedel poradiť mu, čo by vyznamenávalo to zjavenie a čo by mal robiť. Teraz opätovalo sa to nadzemské videnie pred očami oboch priateľov. Dlho rozmýšľali, čo by znamenalo to zjavenie. I napadlo im, že neveriaci Turci väznia v otroctve mnohých kresťanov, ktorých zajali buď v bitkách, buď na mori skrze pirátov svojich, a že by oni boli povolaní vysloboďovať týchto nešťastných bratov a sestry. Svätý Felix, ktorého srdce od útlej mladosti preplnené bolo láskou a milosrdenstvom oproti bližným, ktorí trpia núdzu, uvažoval túto vážnu vec s priateľom za dlhší čas, i prosili vrúcne milostivého Boha o radu a posilnenie.

A milostivý Boh zjavil sa im tri razy po vytrvalej a skrúšenej modlitbe, i vyjadril vôľu Svoju a naplnil srdcia ich horúcou túžbou, aby založili rád, ktorý by sa zaoberal usilovne a výhradne vykupovaním zajatých kresťanov, ktorí stonajú v ťažkom jarme otrockom u Turkov a iných polodivých národov afrických a asijských. I zhromaždili behom rokov v pustovni okolo seba mnohých učeníkov, nábožných to mužov, a dali sa do práce. Nažobrali u štedrých kresťanov hojné almužny, a zriadili sa ako bratstvo. Poslali do Afriky dvoch bratov, opatrených mnohými peniazmi, aby tam vykupovali zajatých kresťanov z otroctva. Bez strachu preplavili sa bratia cez more do Afriky, s dôverou v Boha išli medzi Mohamedánov, bozkali okovy biednych otrokov, tešili ich v trápení a vykupovali na slobodu. Medzitým išli svätý Ján z Mathy a svätý Felix do Ríma, aby vyprosili u pápeža potvrdenie nového rádu.

Toho času zasadol na stolicu sv. Petra ako pápež Innocenc III., ktorý zasluhuje byť považovaný všetkým právom za jedného z najväčších a najmocnejších nástupcov hlavy apoštolov. Zbožnosť a prísná mravopočestnosť, hlboká učenosť a bystrý rozum, pevná vôľa a vytrvalosť ozdobovali ho. Na tohto veľkého pápeža obrátili sa svätí pustovníci s prosbou svojou o potvrdenie nového rádu, i odovzdali mu odporúčajúci list od biskupa Parížského. Pápež Innocenc III. prijal láskavo dvoch služobníkov Božích. A keď rozložili mu zjavenia svoje a návrh k založeniu nového rádu, zvolal kardinálov a biskupov, aby sa poradil s nimi o tej vážnej veci. I nariadil pôsty a modlitby, aby mohol zvedieť vôľu Božiu. Sám slúžil potom svätú omšu k tomu úmyslu v prítomnosti duchovenstva a dvoch svätých pustovníkov. A keď pozdvihoval svätú Hostiu zjavil sa i jemu ten istý anjel, ako svätému Jánovi z Mathy niekedy v Paríži. Týmito zázrakmi utvrdený bol zbožný pápež v tom, že svätý Ján z Mathy a svätý Felix vyvolení sú od milostivého Boha k tomu, aby založili rád k vykupovaniu zajatých otrokov. I potvrdil spoločnosť ako nový duchovný rád pod menom najsvätejšej Trojice k vykupovaniu zajatých a sám odovzdal dvom zakladateľom jeho, svätému Jánovi z Mathy a  Felixovi, rúcho rádu. To rúcho bolo malebné a zostavené dľa zjavenia anjelského, a síce dlhý biely kabát s červeno-modrým krížom uprostred pŕs. I ustanovil svätého Jána z Mathy za prvého predstaveného rádu, Trinitárov, a požehnajúc ich, posilnil ich ku ťažkej práci. Svätí bratia navrátili sa do Francúzska, zbierali ďalšie almužny a založili prvý kláštor na pustom mieste, menom Cerfroi , v biskupstve Meaux, a síce tam pri prameni, kde sa zjavil bol ten jeleň s červeno-modrým krížom medzi parohami.

Štedrosťou nábožných mužov, ktorí venovali novému rádu celý značný majetok svoj a vstupovali do neho, povstalo neskôr viac kláštorov trinitárskych vo Francúzsku a iných krajinách, ktoré vyznačovali sa láskou a milosrdenstvom ku biednym zajatým. Roku 1200 navrátili sa dvaja vyslaní bratia rádu z Afriky a doviedli 186 vykúpených kresťanov zo zajatia mohamedánskeho. Keď svätý Ján z Mathy dopočul od dvoch bratov, ako ukrutno nakladajú suroví Mohamedáni s kresťanskými otrokmi, zaumienil si sám preplaviť sa do Afriky. I zveril správu kláštorov vo Francúzsku svätému Felixovi. Keď prišiel do mesta Tunisu v Afrike, vykúpil 150 kresťanov a po veľkom nebezpečenstve doplavil sa s nimi ku brehom italským blízko Rímu. Veľká bola radosť, keď loď prirazila ku brehu. Oslobodení otroci vrhajú sa na kresťanskú zem, ľúbajú prach a s plačom radosti objímajú pokrvných svojich. Svätý Ján nečaká na poďakovanie blažených rodín, poberá sa s miesta na miesto, prosí o almužnu, a keď nazbieral mnoho peňazí, zase ide cez more medzi nevercov, aby vykupoval nešťastných bratov a sestry zo zajatia.

Medzitým pracoval svätý Felix ako predstavený rádu vo Francúzsku neúnavne, aby upevnil slovom a príkladom svojím bratov rádu vo všetkých kresťanských cnostiach a najmä v milosrdenstve ku nešťastným bližným. S bolestnými slzami opisoval im hrozné nebezpečenstvá a trápenia nešťastných kresťanov, ktorí stonajú v jarme otrockom u neľudských Mohamedánov a z ktorých mnohí slabší z bázne pred neslýchaným trýznením a z nádeje na úľavu dávajú sa sviesť k zapreniu svätej viery a večne hynú. Kázňami svojimi oduševňoval tak veľmi bratov svojich, že oni radi podujímali nebezpečné cesty do najvzdialenejších krajov medzi zúrivých nevercov, aby obetovaním seba vysloboďovali veľkými namáhaniami a peniazmi úbohých kresťanov. Sám putoval po Francúzsku pešky s palicou v ruke a s nádobou na vodu pri boku svojom od mesta k mestu, s dediny na dedinu a žobral almužnu k bohumilému cieľu rádu svojho. Celý ostatný život jeho bol venovaný milosrdenstvu.

On odchoval veľký počet horlivých oduševnených učiteľov a vysloboditeľov biednych otrokov, ktorí nedbali na prekážky, na nebezpečenstvá, na urážky a trýznenia pri milosrdnom diele svojom. Každý z učeníkov jeho išiel s radosťou za ťažkým povolaním svojim do nehostinných polodivých krajín. Táto neslýchaná obetovavosť bratov Trinitárov naplňovala srdce svätého Felixa veľkou útechou. A už táto biedna zem zdala sa svätému starcovi byť kráľovstvom nebeským, keď si pomyslel na to, že vyrvané bývajú mnohé duše z večného zahynutia. Často vzýval o pomoc preblahoslavenú Pannu Máriu. Roku 1213 zjavila sa svätému Felixovi preblahoslavená Panna Maria, keď nočnou dobou kľačal v chráme, pohrúžený v skrúšenej modlitbe. Matka Božia obklopená bola anjelmi, ktorí všetci ozdobení boli červeno-modrým krížom, ako odznakom rádu najsvätejšej Trojice, a prespevovali chválospevy. Z tohto zjavenia poznával svätý Felix, že rád najsvätejšej Trojice, ktorý založil so svätým Jánom z Mathy, milý je Pánu Boha a svätým Jeho, a i to badal, že blíži sa posledná hodinka pozemského putovania jeho.

Od tohoto okamihu pripravoval sa svätý Felix s mimoriadnou horlivosťou ku smrti svojej. Kajúcne vyspovedal sa z hriechov celého života svojho, vylieval horké slzy nad tými nešťastnými otrokmi, ktorí v zajatí zapreli svätú vieru a nemohli byť vyslobodení bratmi jeho. I napomínal dojímavými slovami zhromaždených bratov pri lôžku svojom k horlivej láske a milosrdenstvu oproti nešťastným zajatým kresťanom. Usnul v Pánu dňa 4. novembra roku 1212, v 85. roku požehnaného života svojho. Pápež Innocenc XI. vyhlásil ho za svätého a ustanovil svätiť požehnanú pamiatku jeho dňa 20. novembra. Svätý Felix z Valois vyobrazuje sa ako starec v rúchu Trinitárov, s krížom na prsiach, z roztiahnutými rukami, z ktorých v ľavej drží rozlomené okovy, vedľa neho kľačiaci otrok, ktorý bozká rúcho jeho, nebeská žiara, ako široké lúče slnečné, ožiaruje ho z hora a to s pravej strany na ľavú.

Svätý Felix prichytil sa so svätým Jánom z Mathy ku založeniu rádu najsvätejčej Trojice na vykupovanie uväznených kresťanov, lebo k tomu povzbudzovalo ho milosrdenstvo a slová Spasiteľove :

„Poďte požehnaní Otca Môjho, vládnite kráľovstvom pripraveným vám od ustanovenia sveta! Lebo bol som v žalári a prišli ste ku Mne.“

On uvážil tiež i slová sv. Pavla :

„Pamätajte na väzňov, akoby ste boli spoluväzňami, a na sužovaných, akoby ste i sami v tele prebývali .“

Nič nie je milšieho nad slobodu a nie darmo nazýva sa sloboda zlatou, lebo väzenie a otroctvo, najmä u nevercov, sú mnohým ľudom také obtiažne a neznesiteľné, že radšej volia si zomreť, než žiť v tej biede a trápení. Veď i ten nerozumný vtáčik, zavrený v klietke, ačkoľvek býva zaopatrený pokrmom a vodou, preskakuje celý deň s jednej strany na druhú a hľadá ustavične príležitosť, aby sa mohol vyslobodiť z toho väzenia. Hľa, jak vzdychal dňom i nocou a nariekal v zajatí Babylonskom ľud Izraelský a volal bez prestania so Žalmistom Pánovým :

„Pri riekach Babylonských, tam sme sedávali a plakávali, keď sme sa rozpomínali na teba, Sion. Na vŕby uprostred neho zavesovali sme nástroje hudby svojej.“

A akí nešťastní boli za časov svätého Felixa tí kresťania, ktorých odvádzali suroví Mohamedáni do otroctva, aby hrozným trýznením donútili ich ku zapreniu svätej viery! Preto obetoval svätý Felix s bratmi svojimi celý život svoj vysloboďovaniu nešťastných kresťanov. Kresťan, i ty môžeš vykonávať podobné skutky milosrdenstva! I za časov našich máme väzňov, ktorí síce dľa spravodlivosti zákonov znášajú trest svoj. Takýchto väzňov môžeme navštevovať, tešiť ich, napomínať ku polepšeniu života a ku vyhľadávaniu spasenia. Hľa príklad máme na Jozefovi Egyptskom a na Tobiášovi! Keď nevinný Jozef, obžalovaný skrivodlivo od manželky Putifárovej, hodený bol do väzenia, strážca žaláru zveril Jozefovi všetkých väzňov. A čo robil nevinný Jozef? Sv. Písmo hovorí :

„Prisluhoval im. On navštevoval ich, tešil dľa možnosti, povzbudzoval k trpezlivosti a napomínal spasiteľne. Keď zbožný Tobiáš bol uvrhnuzý s celým pokolením svojím do väzenia v meste Ninive, našiel milosť u kráľa Salmanassara, ktorý dal mu slobodu, aby išiel kamkoľvek by chcel, a robil dľa vôle svojej. A čo robil Tobiáš ? Sv. Písmo hovorí : „Chodil ku všetkým, ktorí boli v zajatí, a dával im spasiteľné napomínanie.“

A akí sú ešte blížny, ktorým môžeme preukazovať skutok milosrdenstva? Dnes už Mohamedáni nelúpia na mori lode kresťanské, ako robili s korábami, keď žil svätý Felix, a neodvádzajú kresťanov do otroctva, ale v Afrike a v diaľnej Ázii dnes vyhadzujú pohania dietky svoje z domov do riek, na pusté miesta, aby biedne zahynuli. Horliví misionári naši  nešťastníkov vychovávajú , vyučujú v náboženstve, krstia a tak obetovavo zachraňujú pre  večný život. Kresťan, i ty môžeš prispeť na pomoc milosrdným misionárom a nasledovať príklad svätého Felixa! Jedného dňa prišla chudobná vdova k sv. Pavlínovi, biskupovi Nolanskému, a prosila so slzavými očami o pomoc, aby mohla vyslobodiť syna svojho zo zajatia mohamedánskeho. Svätý Pavlín mal takú útrpnosť s úbohou vdovou, že išiel hneď na to miesto, kde väznený bol jediný syn , i dal sa sám uväzniť za neho a potom slúžil Mohamedánovi ako záhradník. Milostivý Boh prezradil zázračne dôstojnosť jeho biskupskú a zarazený pohan prepustil svätého muža bezplatne na slobodu. Biskup Achác mal takú útrpnosť so zajatými kresťanmi u nevercov, že zvolal duchovenstvo svoje a riekol:

„V Kristu milí bratia! Syn Boží neumrel za zlato a za striebro, ale za duše naše. Preto lepšie je, aby sme rozpredali strieborné a zlaté nádoby a vykupovali z väzenia bratov svojich.“

Duchovenstvo poznášalo veľké množstvo strieborných a zlatých vecí z domov svojich a chrámov, a za odpredané vykúpili 70.000 zajatých kresťanov.

Sv. Peter Nolaskus popredal veľké statky svoje a odišiel z Francúzska do Španielska a vykupoval zajatých kresťanov od Mohamedánov v meste Barcelone. Keď minul všetky peniaze, chcel predať sám seba, aby vykúpil ešte niektorých otrokov. I zjavila sa mu Panna Maria a oznámila, aby založil rád ku vyslobodzovaniu zajatých. Svätý oznámil zjavenie svoje sv. Raimundovi a kráľovi Arragonskému, Jakubovi I. Stolica pápežská potvrdila nový milosrdný rád „Panny Márie de Mercede“, ktorého bratia povinní boli dať i seba do väzenia, keď išlo o vykúpenie zajatých kresťanov z rúk Mohamedánov. Sv. Peter Nolaskus, ktorý s bratmi svojimi horlivo preukazoval milosrdenstvo uväzneným kresťanom, zomrel, ako mu bolo predpovedané roku 1256, a to vo Svätvečer, keď sa narodil Kristus Pán, posledné slová jeho boli Žalm 110. a potom zvolal:

„Pán poslal vykúpenie ľudu Svojmu!“

Hľa, kresťan, tak môžeš i ty nasledovať svätého Felixa, preukazovať milosrdenstvo bližným svojim, ktorí stonajú v telesnom a duševnom otroctve, i vyslobodzovať dušu svoju z väzieb hriechov, a vydobyješ si kráľovstvo nebeské!

Karol Jerguš