Podstatou tohto príspevku je pokračovať v dlhoročnej odbornej diskusii o spornej problematike zákonnosti, či nezákonnosti získania obrazovozvukových, či zvukových záznamov, ktoré boli vyhotovené súkromnou osobou (t. j. osobou odlišnou od orgánu činného v trestnom konaní) bez súhlasu nahrávanej osoby a ich následnej dôkaznej použiteľnosti, či nepoužiteľnosti v konaní pred súdom.

Naznačená problematika je sporná nielen v odbornej verejnosti, ale aj v rozhodovacej činnosti súdov. A práve poukázanie na rozdielnu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR bude podstatným obsahom tohto článku.

Súkromnou nahrávkou získanou utajovaným spôsobom sa v aplikačnej praxi rozumejú hlavne prípady vyhotovovania obrazovných, zvukových, či obrazovozvukových nahrávok (napríklad mobilným telefónom, diktafónom, kamerou) zo strany fyzických, či právnických osôb (ide o osoby odlišné od orgánov činných v trestnom konaní), ktoré zobrazujú podobu, prejav, respektíve oboje konkrétnej fyzickej osoby a to bez súhlasu tejto zobrazovanej (či nahrávanej) fyzicky osoby s tým, že nahrávaná osoba nevie, že je nahrávaná a teda ani nemôže vyjadriť súhlas, či nesúhlas s vyhotovením takejto nahrávky.

Z hľadiska použitia takýchto súkromných nahrávok získaných utajovaným spôsobom ako dôkazov v trestnom konaní sa v aplikačnej praxi vyprofilovali dva hlavné prúdy riešenia tejto problematiky, ktoré možno demonštrovať na nasledovných dvoch aktuálnych rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR: 

1/ uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/33/2021

Najvyšší súd v tejto trestnej veci rozhodoval v dovolacom konaní v trestnej veci vedenej pre trestný čin podľa § 172 Tr. zák., pričom obžalovaný namietal aj tak, že odsudzujúce rozhodnutia nižších súdov boli založené aj na nezákonnom dôkaze a to zvukovej nahrávke rozhovoru medzi maloletou poškodenou, jej mamou a svedkyňou M.Sch., na ktorej maloletá poškodená popisuje údajné spáchanie skutku. Podľa obžalovaného ide o nezákonný dôkaz, nakoľko matka maloletej ako zákonná zástupkyňa nikdy nedala súhlas na vyhotovenie tejto nahrávky a to ani dodatočne s tým, že maloletá nevedela o nahrávaní na zvukový záznam. Použitie tejto nahrávky teda nemá podľa obžalovaného oporu v zákone.

Najvyšší súd sa nestotožnil s argumentáciou obžalovaného, že išlo o nezákonný dôkaz. Pripustil, že vyhotovenie súkromnej nahrávky utajovaným spôsobom môže kolidovať s ustanovením § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka podľa ktorého písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.

Podľa názoru najvyššieho súdu však každý účastník rozhovoru – komunikácie v rámci neho vstupuje do sféry súkromia druhej osoby a preto je v jeho záujme byť ostražitý v tom, čo a ako s inou osobou komunikuje. Ak je komunikácia bezproblémová v podstate nie je čo riešiť, ak ale jeden z účastníkov komunikácie svojimi vyjadreniami pácha trestnú činnosť nemôže sa dovolávať ochrany svojho súkromia a nepoužiteľnosti zvukovej nahrávky v trestnom konaní s poukazom na § 12 Občianskeho zákonníka pretože vedome rezignoval na svoju ostražitosť, porušil osobné právo dotknutej osoby nebyť vystavený trestnej činnosti a zároveň porušil konkrétnou skutkovou podstatou chránený verejný záujem, čím prekročil hranice ochrany v zmysle § 12 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd uzatvoril, že v danom prípade konanie páchateľa trestného činu nemôže požívať právnu ochranu a to ani podľa § 12 Občianskeho zákonníka.

Dovolím si najvyššiemu súdu oponovať, nakoľko tento jeho záver vyvoláva oprávnené pochybnosti o jeho správnosti.

V posudzovanej trestnej veci nešlo o utajené zaznamenanie ústneho prejavu obžalovaného, ale maloletej poškodenej, ktorá na nahrávke mala popisovať spáchanie trestného činu zo strany obžalovaného (tak to vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu). Vzhľadom k uvedenému nemôže preto platiť záver najvyššieho súdu, že ide o prípad, kde by obžalovaný „svojimi vyjadreniami páchal trestnú činnosť“, t. j., že by išlo o prípad, kde by bol na nahrávke zachytený prejav obžalovaného týkajúci sa páchania jeho trestnej činnosti. Tu išlo o prejav maloletej poškodenej, ktorá žiadnu trestnú činnosť nepáchala a ani neporušila právo inej osoby nebyť vystavený trestnej činnosti. Nie je teda jasné, prečo by jej prejav nemal byť chránený ustanovením § 12 Občianskeho zákonníka a prečo by utajované nahrávanie jej prejavov nemalo byť považované za rozporné s ustanovením § 12 Občianskeho zákonníka, teda za nezákonné.

Podľa môjho názoru spočíva však podstatná pochybnosť o správnosti vyššie uvedenej argumentácie najvyššieho súdu v tom, že najvyšší súd vôbec nerozlíšil medzi zákonnosťou, či nezákonnosťou vyhotovenia utajovanej zvukovej nahrávky fyzickej osoby (t. j. spôsobom získania dôkazu) a obsahom tejto nahrávky. Úlohou orgánov činných v trestnom konaní a v konečnom dôsledku súdu je najskôr preskúmať zákonnosť získania dôkazu, teda v danom prípade to, ako došlo k vyhotoveniu zvukovej nahrávky (kto ju vyhotovil, akým spôsobom, či mal súhlas nahrávanej osoby alebo išlo o utajovaný spôsob nahrávania a podobne) a až alebo len v prípade ak sa táto prvá etapa hodnotenia dôkazu označí za zákonnú, pristúpiť k skúmaniu obsahu nahrávky (teda toho, čo je na nahrávke, či tam je niečo, čo môže byť trestnoprávne relevantné, či obsah nahrávky nebol technicky manipulovaný a podobne).

Najvyšší súd v posudzovanom prípade vyvodzuje zákonnosť zvukovej nahrávky z toho, čo obsahuje s tým, že ak obsahuje niečo trestnoprávne relevantné, napríklad protiprávne konanie páchateľa, potom nepožíva ochranu ustanovenia § 12 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd teda k riešeniu danej problematiky postupuje nesprávne, keď obsah nahrávky dáva nad spôsob získania dôkazu a nezákonnosť v získaní dôkazu (rozpor s ustanovením § 12 Občianskeho zákonníka) „prelamuje“ podľa toho, či je obsah nahrávky trestnoprávne relevantný. Takýto postup je ale v rozpore so základnou zásadou trestného konania vyjadrenou v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por., podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia iba dôkazy získané zákonným spôsobom. Alebo povedané inak, pokiaľ orgán činný v trestnom konaní, či súd zistí, že dôkaz nebol získaný zákonným spôsobom (napríklad bol získaný v rozpore s § 12 Občianskeho zákonníka pri utajenom vyhotovení zvukovej nahrávky), nemôže ho v trestnom konaní vykonať ako dôkaz a teda nemôže ani zisťovať jeho obsah. Z uvedeného vyplýva aj to, že nie je možné zákonnosť získania dôkazu odvodzovať od jeho obsahu, pretože najskôr musí byť vyriešená otázka zákonnosti získania dôkazu a až v prípade ak je vyriešená kladne sa orgány činné v trestnom konaní alebo súdy môžu „pozrieť“ na obsahovú stránku získaného dôkazu, vykonať ho v trestnom konaní a následne hodnotiť pri svojom rozhodovaní. Trestný poriadok zvýrazňuje zákonnosť získania dôkazu (bez ohľadu na to, či je obsah dôkazu trestnoprávne relevantný) aj v ustanovení § 119 ods. 3 Tr. por., keď ako dôkaz pripúšťa iba to, čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného zákona (osobitným zákonom môže byť aj Občiansky zákonník).

V ďalšej, podpornej argumentácii, najvyšší súd v posudzovanom dovolacom uznesení vyvodzoval zákonnosť predloženej súkromnej nahrávky získanej utajovaným spôsobom aj z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry vrcholových súdnych orgánov Českej republiky. Prečo je takéto argumentovanie, podľa môjho názoru, nesprávne je podrobne popísané v tomto článku.

Pre úplnosť je nutné dodať, že skutočnosť, že súkromná nahrávka bola vyhotovená nezákonne v rozpore s ustanovením § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka však neznamená, že nemôže byť nikdy použitá ako dôkaz v trestnom konaní.

Výnimky z pravidla o procesnej nepoužiteľnosti takéhoto dôkazu naznačuje najvyšší súd v posudzovanom rozhodnutí v tom, keď spomína dodatočný súhlas dotknutej osoby, ktorý mal dať zákonný zástupca maloletej, čo podľa môjho názoru postačuje na to, aby bol zvukový záznam považovaný za legálny a použiteľný v trestnom konaní.

Ďalšiu výnimku uvádza najvyšší súd v rozhodnutí uvedenom nižšie pod bodom 2 s tým, že možné výnimky vyplývajúce z aplikačnej praxe sú následne príkladmo sumarizované v závere tohto článku.

2/ rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5To/7/2022 zo dňa 27.07.2023

Najvyšší súd v tejto trestnej veci rozhodoval v odvolacom konaní v trestnej veci vedenej pre trestný čin podľa § 329 Tr. zák. a iné. Išlo o mediálne známu trestnú vec, v ktorej si obvinený (ešte v pozícii fakticky podozrivého) vyhotovil utajovaným spôsobom zvukovú nahrávku svojho neformálneho rozhovoru s prokurátormi Úradu špeciálnej prokuratúry a to na prokuratúre (nešlo o vyšetrovacie úkony, ale neformálny rozhovor).

Najvyšší súd SR k tejto zvukovej nahrávke uviedol, že je procesne nepoužiteľná. Ďalej skonštatoval, že

otázka zákonnosti a procesnej použiteľnosti tzv. súkromných nahrávok podľa § 119 ods. 3 Tr. por. je už dlhodobo predmetom polemiky medzi súdmi, pričom vo veci konajúci senát zastáva názor, že záznamy tohto typu sú použiteľné len za predpokladu, že k zásahu do osobnostných práv dotknutých osôb došlo v rámci svojpomoci podľa § 6 Občianskeho zákonníka. Nahrávka obžalovaného s prokurátormi bola vyhotovená bez ich súhlasu a teda je v zjavnom rozpore s § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého možno do osobnostných práv dotknutej osoby zasiahnuť len s jej privolením. Pokiaľ ide o otázku eventuálnej svojpomoci treba uviesť, že záznam nebol do konania predložený v celosti, ale len v časti, pričom aj na takto predložené, respektíve na návrh obhajoby obstarané dôkazy sa vzťahuje ustanovenie § 114 ods. 6 Tr. por. v spojení s § 115 ods. 6 Tr. por., podľa ktorého musí byť záznam v spise uchovaný v celosti. Súd mal k dispozícii len veľmi krátke úseky, ktoré boli medializované, a ktoré samé osobe neumožňujú skonštatovať, že by jeho autor postupoval v rámci svojpomoci podľa § 6 Občianskeho zákonníka.

V rámci svojpomoci podľa § 6 Občianskeho zákonníka najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia naznačuje, že by malo ísť napríklad o situáciu poškodeného, ktorý by chcel zachytiť priebeh trestnoprávne postihnuteľného konania voči svojej osobe. Pokiaľ v posudzovanej veci boli podľa názoru najvyššieho súdu poznatky o údajnej trestnej činnosti konkrétneho prokurátora, mal byť vyvolaný postup podľa zákona o Policajnom zbore (§36) alebo podľa Trestného poriadku (§114 a nasl.) a požiadaný súd o vydanie súhlasu, či príkazu s vyhotovovaním zvukových záznamov.

S názorom najvyššieho súdu o tom, že uplatnenie svojpomoci v zmysle § 6 Občianskeho zákonníka by malo dopadať iba na ojedinelé výnimočné situácie je nutné sa stotožniť. Je však otázne, či v posudzovanom prípade skutočne nemohlo ísť o svojpomoc, keď na neštandardnú situáciu (nepamätám si, že by sme si ako prokurátori volali potenciálne podozrivé osoby na neformálne rozhovory o tom ako by mali tieto podozrivé osoby ďalej postupovať vo veci v ktorej sú podozrivé; trestné konanie nie je divadlo a prokurátor nie je režisér, ktorý by mal určovať ako budú jednotliví účinkujúci vystupovať a v akej úlohe) bolo reagované neštandardným spôsobom (vyhotovenie zvukovej nahrávky utajeným spôsobom). Je však samozrejmé, že prípadné použitie takejto zvukovej nahrávky v trestnom konaní vyžaduje, aby bola predložená nahrávka kompletná, teda celá (a taktiež musí byť relevantná práve pre konanie, v ktorom sa predkladá).

Záver:

Z vyššie uvedených aktuálnych rozhodnutí najvyššieho súdu vyplýva, že rozoberaná problematika je naďalej vyslovene sporná v aplikačnej praxi a skôr než k vydaniu zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu sa prikláňam k názorom, že by tu mal zasiahnuť zákonodarca s výslovnou právnou úpravou procesnej použiteľnosti, či nepoužiteľnosti súkromných nahrávok získaných utajovaným spôsobom v trestnom konaní.

Z mojej publikačnej činnosti je zjavné, že sa prikláňam k správnosti názoru najvyššieho súdu uvedeného vyššie pod bodom 2, nakoľko považujem za neprijateľné, aby sa fyzické osoby kedykoľvek, kdekoľvek a z akéhokoľvek dôvodu tajne nahrávali, špehovali, či monitorovali (v praxi nie je výnimočné okrem klasického nahrávania na mobil aj využívanie priestorových odposluchov a podobne) a aby sa procesná použiteľnosť takýchto nahrávok posudzovala podľa ich obsahu a nie podľa toho ako a prečo vznikli.

Už bolo uvedené vyššie, že aj pravidlo o neprípustnosti takýchto nahrávok v trestnom konaní má svoje výnimky a neplatí absolútne. Môže byť prelomené vtedy, ak z okolností vyhotovenia súkromnej nahrávky bez rozumných pochybností vyplýva (a tento záver musí byť predmetom dokazovania), že táto bola vyhotovená za takých okolností, pri ktorých išlo o realizáciu výkonu práva zo strany osoby, ktorá nahrávku vyhotovila. Oprávnený výkon práva tu potom spôsobuje taký stav, že vyhotovenie súkromnej nahrávky nie je porušením zákona, ale práve naopak, právom predpokladaným konaním. Keďže tu pôjde o postup v súlade so zákonom, nepôjde o dôkaz nezákonný a tým pádom ho bude možné vykonať v trestnom konaní a prípade aj na ňom založiť odsúdenie obžalovaného.

Do tejto kategórie zásahov do práva na súkromie zo strany súkromných osôb, ktoré bude v súlade s právom možno napríklad zaradiť tieto prípady:

a) svojpomoc v zmysle § 6  Občianskeho zákonníka (výnimka naznačená v rozhodnutí najvyššieho súdu uvedeného vyššie pod bodom 2)

Podľa § 6 Občianskeho zákonníka, ak hrozí neoprávnený zásah do práva bezprostredne, môže ten, kto je takto ohrozený primeraným spôsobom zásah odvrátiť. Svojpomoc je možná vtedy, ak sa nedá dovolať pomoci zo strany verejnej moci. Ide tu o výnimku z pravidla, že ochrana subjektívnych práv patrí zásadne štátnym orgánom.

Súčasťou svojpomoci je nielen to, že sa bezprostredne napadnutý môže (má právo) brániť proti neoprávnenému zásahu, ale aj to, že si tento svoj postup môže dokumentovať (napríklad si vyhotovuje obrazový, zvukový alebo obrazovovzvukový záznam o konaní útočníka). Musí ísť však o konanie útočníka, ktoré hrozí bezprostredne (t. j. má byť vykonané ihneď), respektíve ide o konanie útočníka, pri ktorom neoprávnený zásah už nastal a nebol ukončený. Skutočnosť, že sa poškodený bráni proti neoprávnenému zásahu pritom neznamená, že sa voči nemu musí aj ubrániť. O svojpomoc teda nejde len vtedy, ak je úspešná.

V aplikačnej praxi bolo ako svojpomoc napríklad posúdené konanie poškodenej (manželky obžalovaného), ktorý ju fyzicky napadol, pričom poškodenej sa podarilo tesne pred fyzickým útokom zapnúť nahrávacie zariadenie na svojom mobilnom telefóne a takto (z časti aj obrazovo) zdokumentovať priebeh skutku (t. j. fyzický útok manžela, svoju obranu ako aj slovný prejav manžela, ktorý sa jej pri útoku aj vyhrážal). Táto nahrávka bola použitá v trestnom konaní ako zákonne získaný dôkaz, nakoľko bolo skonštatované, že pri konaní poškodenej boli splnené všetky zákonné podmienky svojpomoci v zmysle § 6 Občianskeho zákonníka, t. j. išlo o konanie zákonné a to vrátane obrazovozvukového dokumentovania priebehu skutku.

Obdobne to bolo aj v prípade vedenom pre trestný čin znásilnenia, pri ktorom poškodená dokázala zachytiť priebeh skutku na zvukový záznam, ktorý bol následne použitý ako zákonný dôkaz v trestnom konaní na podporu svedeckej výpovede poškodenej.

V tejto súvislosti je však nutné zdôrazniť, že celkom určite za konanie, ktoré sa blíži podmienkam dovolenej svojpomoci alebo krajnej núdzi nie je možné označiť prípad z praxe, v ktorom došlo jedným z manželov k namontovaniu sledovacieho zariadenia priamo do obývačky bytu s tým, že išlo o cielené celoročné nahrávanie tohto priestoru so zámerom, že druhý z manželov sa skôr, či neskôr dopustí protiprávneho konania a to domáceho násilia. Za nezákonné a zjavne sa vymykajúce podmienkam svojpomoci je nutné označiť aj prípady, v ktorých išlo o monitorovanie (priestorové za využitia skrytých kamerových systémov) kancelárií, či motorových vozidiel obchodných partnerov, respektíve osôb, ktoré spolupôsobili v štatutárnych orgánoch obchodných spoločností (napríklad monitorovanie jedného konateľa zo strany druhého konateľa tej iste obchodnej spoločnosti, v ktorej pôsobili spoločne).

b) dodatočný súhlas nahrávanej osoby (výnimka naznačená v rozhodnutí najvyššieho súdu uvedeného vyššie pod bodom 1)

Ustanovenie § 12 Občianskeho zákonníka je založené na ochrane hodnôt ľudskej osobnosti, ktoré sa týkajú prejavov osobnej povahy fyzickej osoby. Do týchto hodnôt možno zasahovať len so súhlasom dotknutej fyzickej osoby. Ak s týmto zásahom dotknutá osoba súhlasí, a to prípadne aj dodatočne, pôjde o zásah legálny a nie je žiadny dôvod, prečo by porušenie § 12 Občianskeho zákonníka nemohlo byť dodatočne „napravené“ súhlasom dotknutej osoby (ide o relatívnu nezákonnosť získaného dôkazu, ktorá takto môže „odpadnúť“). Takýto dodatočný súhlas však musí byť riadne a podrobne zadokumentovaný v príslušnej zápisnici o výsluchu takejto osoby a po jej náležitom poučení.

c) analogické použitie ustanovenia § 85 ods. 2 Tr. por. (táto výnimka bola využitá v uznesení Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4To/61/2018 zo dňa 08.11.2018)

V tomto smere je nutné pripomenúť, že podľa ustanovenia § 85 ods. 2 Tr. por. môže ktokoľvek obmedziť osobnú slobodu inej osoby, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, ak je to potrebné na zistenie jej totožnosti, zabránenie úteku, zabezpečenie dôkazov alebo zabráneniu ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti.

Z dôvodu nutnosti zabezpečenia dôkazov o osobe možného páchateľa trestného činu a jeho totožnosti možno toto ustanovenie analogicky vtiahnuť aj na prípady, pri ktorých príde k spáchaniu trestného činu (napríklad krádeže, výtržníctva, vraždy, nebezpečného vyhrážania, nebezpečného prenasledovania a podobne), pričom podozrivá osoba bude napríklad utekať z miesta činu bezprostredne po jeho spáchaní a iná osoba si takúto utekajúcu osobu nahrá napríklad na mobilný telefón, respektíve vyhotoví jeho fotografiu. Môže ísť aj o prípady, pri ktorých fyzická osoba napríklad nahrá na mobilný telefón celý priebeh trestného činu (napríklad fyzický útok páchateľa na poškodeného).

V takýchto prípadoch ide síce o konanie, ktoré je formálne v rozpore s ustanovením § 12 Občianskeho zákonníka, avšak zároveň ide o konanie, ktoré sa materiálne blíži zadržaniu podozrivej osoby zo strany inej osoby, t. j. pôjde o konanie obdobné tomuto inštitútu a preto dôkazy takto získané budú v trestnom konaní prípustné, nakoľko tu pôjde o oprávnený výkon práva v zmysle § 85 ods. 2 Tr. por.

Pokiaľ totiž ustanovenie § 85 ods. 2 Tr. por. umožňuje obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby pristihnutej na mieste činu, či bezprostredne po ňom akejkoľvek osobe a fakticky akýmkoľvek primeraným spôsobom, ktorým sa dosiahne účel tohto ustanovenia, potom sa celkom určite zákonu neprieči ani také konanie, ktorým príde k „chyteniu“ podozrivej osoby, či k obrazovo zvukovému zdokumentovaniu priebehu trestného činu prostredníctvom záznamu podozrivej osoby, čo je menej závažnejší zásah voči podozrivej osobe ako jej obmedzenie osobnej slobody a navyše, je aj menej nebezpečný pre osobu, ktorá záznam vyhotovuje. Od súkromnej osoby, ktorá napríklad nahrá na svoj mobilný telefón priebeh trestného činu vraždy, celkom určite nemožno vyžadovať, aby zároveň aj postupovala podľa § 85 ods. 2 Tr. por. a obmedzila páchateľa na osobnej slobode, ak vzhľadom na osobu páchateľa, či okolnosti prípadu by bolo takýmto konaním zjavne sama vystavená nebezpečenstvu. V takýchto prípadoch je preto možné postupovať aj analogicky v zmysle § 85 ods. 2 Tr. por. a podozrivú osoby, či osoby, respektíve priebeh skutku, ktorý by mohol vykazovať znaky skutkovej podstaty trestného činu zachytiť na nahrávacie zariadenie a  o prípade aj utajovaným spôsobom.

K uvedenému analogickému argumentu využitia § 85 ods. 2 Tr. por. je nutné uviesť, že analógia v trestnom práve procesnom je prípustná. Navyše, v danom prípade ani nejde o analógiu v neprospech podozrivého, ktorá by zasahovala do jeho práv viac (nadmieru) než je umožnený zásah do osobnej slobody podozrivej osoby v zmysle § 85 ods. 2 Tr. por. Je nutné vychádzať z toho, že sa tu síce postupuje obdobne ako je uvedené v ustanovení § 85 ods. 2 Tr. por. („chytenie podozrivého“ prostredníctvom obrazového záznamu), avšak s tým, že zásah do práv podozrivej osoby je minimálny (len zachytenie priebehu skutku vrátane podozrivej osoby fotograficky, či prostredníctvom videa). Nahráva sa skôr samotný priebeh skutku (možné spáchanie trestného činu), ktorý vytvára podozrivá osoba svojím konaním. Fakticky je to analógia v prospech podozrivého, nakoľko ten, kto zachytáva priebeh skutku volí (často z dôvodu vlastnej bezpečnosti) namiesto intenzívneho zásahu do osobnej slobody podozrivého (obmedzenie osobnej slobody podozrivého v zmysle § 85 ods. 2 Tr. por.) zásah neporovnateľne miernejší, ktorý sa týka iba vyobrazenia podozrivého.

Peter Šamko, sudca Krajského súdu v Bratislave

Článok pôvodne vyšiel na pravnelisty.sk