V prospech tejto požiadavky hovorí prípad nedávno fyzicky inzultovaného novinára Petra Schutza. Ten vraj „verbálnej agresii čelí dlhodobo, fyzický útok však neočakával. Spomína napríklad muža z košického podniku, ktorý sa ho pravidelne pýta: „Kedy zdochneš? A kedy ma budeš dehumanizovať?”

Tak moment, prosím! Niekto použil jeho vlastný slovník, a on má trúfalosť sa nad tým pozastaviť? My síce musíme odmietnuť akúkoľvek formu fyzického násilia na ulici (tobôž keď malo k útoku údajne prísť odzadu, zo zálohy a teda neférovo), ale súčasne sa môžeme domnievať, že tento konkrétny útok bol vyprovokovaný štvavou rétorikou novinára – spomeňme len to „kvičanie neočkovaných na bitúnku”…

S veľkou slobodou prišla nulová zodpovednosť

Novinár má obrovskú zodpovednosť, veď jeho myšlienky majú potenciál zasiahnuť značnú časť populácie a formovať verejnú mienku. Žiaľ, zodpovednosť máme často iba „na papieri” – pretože za náš výkon nás budú brať na zodpovednosť iba vo výnimočných prípadoch, a tak si niektorí kolegovia dovolia ísť ďaleko za hranicu slušnosti a spoločenských noriem. Pritom zďaleka to nie je iba obsah, čo môže ľudí emocionálne destabilizovať. Naopak, forma tu zohráva ak nie rovnakú, tak možno ešte významnejšiu úlohu. Aj v bežnom živote je predsa rozdiel, či hovoríte o svojom otcovi ako tatovi alebo fotrovi – vyjadrovať sa môžeme bezpríznakovo, alebo expresívne. Výber je na konkrétnej osobe, jej úrovni a zámeroch.

Schutz a spol si vybrali expresívnosť vo vzťahu k tým, s ktorými politicky nesúhlasia. Pre porovnanie si môžeme pokojne rozobrať jazykovo-štylistické prostriedky v mojich komentároch – nachádza tu ctený čitateľ opakovanie prvkov, aké by hrubým spôsobom degradovali skupiny obyvateľstva a šírili nenávisť? Iste, vyjadrujem sa k istým momentom v našej spoločnosti kriticky, avšak snažím sa vážiť každé jedno slovo, aby to bola kritika vecná, na základe faktov, a nie dojmov alebo emócií.

Hovorme o vážnych veciach vážne, lebo kto sa poddá diktátu svojich citov a vášní, ten bude viesť dialóg do sporu a ďalšieho hrotenia situácie. Skončiť sa to môže tak nešťastne, ako u kolegu Schutza – ktorému, mimochodom, želám skoré uzdravenie.

Demokracia odtiaľ-potiaľ

Vulgárnejšie ladené opozičné sily spolu s ich aktivistami a prívržencami sa už rozčuľujú, že návrh zmeny rokovacieho poriadku bude akýsi „náhubkový” zákon (Ondrej Dostál z SaS ho nazýva lex Igor Matovič). Pretože politický boj ľudí typu Matoviča sa obmedzil na vykrikovanie, šaškovanie, a iné druhý divadelných prejavov. Na pôde NR SR. Bez hanby, pretože veď oni „bojujú proti mafii”.

Videli sme tiež vyjadrenia progresívcov, že prečo sú problémom oblečenie, transparenty či píšťalky, keď Slovensko sužujú existenčné otázky. Nuž sužujú, ale znamená to zároveň, že naši zástupcovia na najvyšších miestach sa majú správať a vyzerať ako rebelujúci stredoškoláci?

Pozrite, o úzkej deliacej čiare medzi demokraciou a anarchiou sme práve písali v inom kontexte: ani do kostola predsa nemôže svojvoľne nakráčať punková kapela a odohrať tam koncert. Také sú pravidlá. Kto poruší pravidlá – nastavené z dobrého dôvodu – ten musí niesť zodpovednosť.

A tým sa oblúkom vraciame k tomu, že s veľkou slobodou chodí veľká zodpovednosť – akurát na Slovensku po roku 1989 zabudli zákonodarci na to, že ľudí so spoločenským vplyvom by niekto mal na tú zodpovednosť aj brať. Preto je potrebné začať správanie idúce mimo rámec štandardov slušnosti postihovať adekvátnym spôsobom tak, ako to navrhuje zmena rokovacieho poriadku.

Nech sa konečne nespratníci, nevychovanci, hulváti a primitívi s veľkým spoločenským dosahom aspoň trochu uvedomia.